Iliavka – Sokolia (Kohútky, 637 m) a späť

V sobotu ráno som si z terasy vychutnávala pohľad na hory, cez ktoré sa prevaľovali hmly. Kačky plávali na Váhu a kormorány preletovali. Doobedie som strávila s mojimi malými neterkami, s ktorými je vždy skvelá zábava. Po chutnom obede som navrhla chalanom, ktorí po pracovnej brigáde relaxovali, či by sme nepreskúmali skalu Sokolia. Súhlasili, a tak sme sa presunuli do osady Iliavka, ktorá je ukrytá pod Strážovskými vrchmi.

Prechádzali sme popri starých pekných dreveniciach, z ktorých bolo cítiť závan histórie. Stúpali sme strmou cestou až na vrchol lúky, ktorá bola posiata fialovými jesienkami. Kochali sme sa výhľadmi na Sokol (651 m), Vápeč (956 m), Vlčinec (682 m), Stupičie (799 m) - zaujímavé výhľadové kopce, užívali sme si nádhernú krajinársku scenériu.

Vybrali sme sa cestičkou popri lesníckej chate a vstúpili sme do lesa, v ktorom sme obdivovali úzky kaňon. Orientovali sme sa pomocou navigácie v mobilnom telefóne, keďže turistická značka tadiaľto nevedie. Nachádza sa tu veľa lesných ciest a my sme si z nich vybrali jednu, ktorá nás zaviedla priamo na Sokoliu. Prechádzali sme cez veľký báň, z ktorého sa nám ukázali výhľady na Biele Karpaty a najvyššiu Veľkú Javorinu (970 m). Dostali sme sa na rozľahlú lúku, na ktorej stál posed a krmelec. Rastie tu liečivá bylinka mäta prieporná, ktorú keď usušíte, máte výborný čaj na zimu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vstúpili sme do lesného chrámu, v ktorom sme po chvíľke kráčania uvideli mohutné skalné bralo. Vystúpili sme na jeho vrchol a obdivovali sme prekrásne dubiny rôznych tvarov pripomínajúce rozprávkové dubové zátišia na kremencových hôrkach. Vtáčiky prelietavali a vítali nás svojím štebotom. Kochali sme sa výhľadmi na súvislé zelené lesy ako v Národnom parku Veľká Fatra až na jeden výsek. Upútala ma Beňova skala, utopená v zelenej oáze lesov. Otvorili sa nám výhľady na Prejtiansku dolinu, ktorej divoký záver končí pod tajomnými Hoľazňami (901 m). Celá dolina je pokrytá súvislými a rozsiahlymi lesmi, ktoré sa pomaly začali sfarbovať do jesenných farieb.

Zostúpili sme nižšie popri skale úzkym chodníčkom a po okraji vysokej skaly sme sa dostali na skalnú terasu s výhľadom na skalné galérie s kolmou stenou, utopenou v zeleni čarokrásnej prírody. Bola som okúzlená týmto miestom s prekrásnymi lesmi a vyčnievajúcimi strmými skalami. V diaľke sme videli Biele Karpaty. Pokračovali sme ďalej popri strmých skalných stenách až sme sa dostali ku skalnému oknu. Stáli sme ďalej od okraja, treba si tu dávať pozor, lebo stačí chybný krok a letíte dolu zo strmej skaly. Sadla som si na skalu a myseľ sa mi uvoľnila rozjímaním nad krásnou prírodnou scenériou, akú môže vytvoriť len umelkyňa príroda. Stačí len ticho vnímať krásu.

Výhľadová plošina, pohľad mi smeroval na dramatické skalné galérie zaodeté zeleným farebným šatom. Započúvali sme sa do hlasu tesára čierneho a sojky škriekavky, ktoré prelietali nad nádhernou prírodou. Hory sa pomaly ukladali do tmavých farieb.

Aďovi ďakujeme za výborný tip na výlet.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek