Trasa

Horný Vadičov – Ľadonhora – sedlo pod Ľadonhorou – Holý vrch – Steny – Poľana – sedlo pod Poľanou – kríž nad Budatínskou Lehotou – Budatínska Lehota - Kysucké Nové Mesto

Vyrážame za zimnou rozprávkou...

Na silvestrovské ráno sa stretávame po ôsmej na autobusovej stanici v Kysuckom Novom Meste. Nazbieralo sa nás asi 50 turistiky chtivých, a tak je autobus celkom plný. Ešte že je pracovný deň a v autobuse sa nevezú aj Vadičovčania, ktorí autobusový spoj využívajú pre návštevu kostola. Autobus na svojej trase v Hornom Vadičove zachádza aj do osady Galierovci, a tak sa nám cesta trochu predlžuje. Potom zisťujeme, že spoj nezachádza až na koniec pod horský hotel Hájnice, ale vodič odstavuje autobus už skôr, v časti Kubaščíkovci. Je čas vystupovať.

Výstup na majestátnu Ľadonhoru

Po vystúpení z autobusu po asfalte pokračujeme ešte vyššie, ale za malou kaplnkou s modrými stenami, stojacou po ľavej strane, sa z cesty odpájame, dávame si na nohy návleky a vychádzame na lúky zasnežené čerstvým snehom. Ten ešte stále poletuje, všetko je biele, chvíľami aj celkom husto sneží. Nuž, oproti včerajšku, keď bolo všetko sivé a pršalo, je to poriadna zmena. Pozitívna. Všetko zahaľuje biely sneh a to, že budú na trase pravé zimné podmienky je jasné už teraz. Prvý z nás prešliapava stopu v čerstvom snehu, ďalším sa ide už jednoduchšie.

Pred nami sa začínajú týčiť svahy Ľadonhory, ktorej vrch sa ukrýva v hmle. Stúpanie od zastávky nás zahrialo hneď na začiatku. Prichádzame ku smerovníku Nad Kubaščíkovcami - sme vo výške 630 metrov nad morom. Ak vyjdeme na Ľadonhoru, na druhý najvyšší vrch Kysuckej vrchoviny - budeme vo výške 999 metrov. Prvá časť výstupu ide údolím. Ponárame sa do bukového lesa, ktorý je po oboch stranách. Konáre majú na sebe nalepené poriadne veľké ihličky snehu a pod jeho ťarchou sa skláňajú dolu. Chodník je dobre prechodený, a tak zo začiatku ideme iba s pomocou turistických paličiek. Potom sa však rozhodujeme, že predsa len nasadíme na vibramy stúpacie železá. A bola to dobrá voľba, postup v strmom teréne je s nimi jednoduchší, viac sa dá zaprieť do snehu a noha nekĺže smerom dolu. Každý ide svojím tempom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrchol je stále zahalený, nevidieť ho. Volím taktiku radšej ísť pomalšie, ako to na začiatku prepísknuť s tempom. Od spomínaného smerovníka dolu je písaný na vrchol čas 1 hodina a 20 minút. Nie sú tu žiadne serpentíny, ide sa priamo rovno hore. Spomínam na Štefanský výstup na Vreteň pár dní dozadu, ktorý bol v pohodičke, a to aj vďaka serpentínam, ktoré tu pod Ľadonhorou ale nie sú. Hej, idem radšej pomalšie. Na konci údolia sa chodník, ktorým vedie modrá značka, stáča viac doľava. Je super, že snehu je dostatok na to, aby zakryl terénne nerovnosti. Aj popadané stromy sa na chodníku prekračujú oveľa ľahšie. Čerstvý sneh nie je klzký, ani príliš mokrý a ani sa neprebára. Naozaj dobré zimné podmienky, pri akých je zimný výstup na Ľadonhoru jednoduchší, ako v iné ročné obdobia, keď tu sneh nie je.

Naberáme ďalšie výškové metre a ponárame sa do hmly. Stále sneží a so zväčšujúcou sa výškou sa začína zosilňovať vietor. Zo strmého výstupu je mi fakt teplo, a tak si rozopínam tenkú lyžiarsku bundu. Okrem nej mám na sebe klimatexové rolákové tričko s dlhým rukávom so zipsom, ktorý sa dá na krku rozopnúť a pod ním krátke tričko. Šliapem zatiaľ bez rukavíc. Krátky traverz končí a dostávame sa na ľavú hranu, po ktorej sa vystupuje strmo hore. Naša početná skupina sa čoraz viac trhá a rozťahuje. Napokon dostávam správu, že na vrchol je to asi 15 minút.

Na Ľadonhore

Nasleduje posledný strmší výšvih a za ním sme na malej vrcholovej rovinke. To, že sme na vrchole Ľadonhory dokazuje aj zasnežený smerovník. Postávame pri smerovníku a oslavujeme šťastlivý výstup. Radostne otvárame šampanské a každý ochutnáva, na čo má chuť a čo si doniesol v batohu. Spoločne si robíme fotku našej početnej turistickej skupiny, ja nasadzujem rukavice. Odhadujem, že naše dve deti vo veku 8 a 6 rokov by to na vrchol Ľadonhory v pomalšom tempe zvládli. My sme sem od okamžiku, keď sme vystúpili z autobusu, vystúpili asi za 75 minút. Sneženie našťastie ustáva, ale pomedzi holé stromy stále dosť fúka, a tak sa rozhodujeme pokračovať ďalej, aby sme príliš nevychladli. Niektorí turisti sa rozhodujú nepokračovať a vracajú sa do Horného Vadičova po rovnakej trase.

Pokračujeme do sedla pod Ľadonhorou

Pre nás, čo pokračujeme ďalej, nasleduje najprv kratší strmší zostup dolu, čím stratíme nejaké výškové metre. Pri zostupe sa opäť zišli mačky. Tí, čo ich nemali, museli dobre dávať pozor, ako a kam kladú nohy, aby sa im nešmýkalo. Stratené výškové metre pri putovaní k Holému vrchu, ďalšiemu vrcholu na hrebeni s výškou 912 metrov nad morom, postupne neskôr naberieme. Naším konečným cieľom je Kysucké Nové Mesto, kam je to podľa smerovníka z Ľadonhory ešte asi 3 hodinky pešej chôdze.

Kocháme sa čoraz viac zimnou prírodou, veď dolu v meste nie je sneh skoro žiaden, a tu je nádherná zimná krajina. Ako v rozprávke. Obloha je síce zamračená, predpoveďou avizovaná obloha s menej mrakmi a so slnkom sa nekoná, ale aj tak sa nám tu veľmi páči. Postupne naberáme viac západný smer a prichádzame do sedla pod Ľadonhorou. Sme vo výške 835 metrov nad morom. Dolu odbočuje do Dolného Vadičova žltá značka, ďalšia možnosť zostupu z hrebeňa. Pokračujeme ďalej a tešíme sa na Steny. Stále pokračuje krásne prírodné divadlo, chvíľami je hmly viac a chvíľami sa hmla rozostupuje a vidíme krásne exempláre bukových stromov s tmavou kôrou a bielou námrazou. Konštatujeme, že v týchto miestach by sa hodilo chodník viac prečistiť od náletov, aby bol ľahšie priechodný. Zakrátko nasleduje stúpanie k Holému vrchu.

Na Holom vrchu

Je tu menšia čistinka s lavičkami, teraz ale stojíme, sú pokryté snehom. Na stromoch napravo od chodníka je upevnená skrinka s vrcholovou knižkou, do ktorej sa zapisujeme. Dávame si do žalúdka konečne aj niečo teplé – bylinkový čaj s bazovým sirupom a posilňujeme sa šunkovou žemľou. Sladké dopĺňame vianočnými oplátkami plnenými karamelom. Mňam, chutia znamenite.

Zaujímavým hrebeňom Stien

Za Holým vrchom začína čoskoro hrebeň Stien. Ideme ako na hojdačke, chvíľu hore a chvíľu dolu. Pripadám si akoby som bola v Malých Karpatoch niekde v okolí Vápennej alebo Vysokej. Porasty bukov sú tu naozaj veľmi pekné. Tie, ktoré spadnú, zostávajú voľne ležať na zemi. Ukazujú sa aj menšie skalnaté stienky. Často sa zastavujeme, fotím, a tak sme čoskoro na konci našej turistickej skupiny. Veľmi sa nám tu páči a krásu si vychutnávame naplno.

Vietor fúka zdola sprava ponad hrebeň smerom doľava dolu. Nuž, horšie by bolo, keby nám fúkalo priamo do tvárí. Míňame smerovník Stien - sme v nadmorskej výške 887 metrov. Občas pomedzi stromy vidíme aj trochu dolu doprava do doliny, ale viditeľnosť do diaľky je stále mizerná. Neprekáža, nemôžeme mať všetko. Potom začína prevažovať skôr klesanie a je nám jasné, že sa približujeme k vrcholu Poľany.

Na Poľane

Zhora sa pred zostupom ukážu výhľady smerom ku Chotárnemu kopcu, Táboru a Jakubovskému vrchu a vrchom v okolí Nesluše. Mladé stromčeky pod vrcholom od našej poslednej návštevy veru poriadne vyrástli a čoskoro budú brániť výhľadom. Začíname zostupovať dolu. Na mačky sa nám chytá sneh, ktorý je tu viac mokrý. Veľmi rýchlo vytvára poriadne vysokú vrstvu, a tak ho po pár krokoch z mačiek oklepávame. Strmý zostup zvládame pomerne rýchlo. Zakrátko sme na širšej lesnej ceste. Ako šibnutím prútika sa les mení a začínajú pribúdať ihličnaté stromy. Klesáme stále dolu, ale miernejšie.

Spod Poľany do Kysuckého Nového Mesta

Prichádzame na miesto, ktoré sa nazýva Pod Poľanou. Tu dobiehame ostatných. Okrem smerovníka tu stojí aj oplotený kríž. Sprava sa napája žltá značka, ktorá sem vedie traverzom popod Steny zo sedla Skríželné. To sa nachádza z druhej strany hrebeňa nad momentálne nefungujúcim horským hotelom Hájnice. Trasa žltej značky sa zvykne využívať pre bežkovanie, teraz tu stopu ešte nevidíme. Hoci je tu sneh, chýba poriadny základ pre bežky, je potrebné, aby sneh v noci viac premrzol. Cesta začína byť pomerne rozrytá, výhodou je, že je prikrytá snehom. Okrem smrekov sa tu objavujú aj borovice. Na niekoľkých miestach sa v spätnom pohľade pekne ukazuje Poľana, viac a viac sa od nej vzďaľujeme. Práve keď začínam mať putovania v lese dosť, vychádzame na lúky a prichádzame ku stožiaru. Ďalšími peknými kopcami sú Veľké Ostré a Veľký Vreteň alebo Vreteno. Blížime sa k Budatínskej Lehote a Radoli. Vpravo nad rozložitým Kysuckým Novým Mestom s areálom Iny spoznávame siluetu rozhľadne na Tábore, kam by sme mali ísť vítať Nový rok hneď na ďalší deň. A ukazuje sa aj Brodnianka, Kysucká brána, za cestou Rochovica, vzadu Javorníky. Kým zídeme k bielemu drevenému krížu nad Budatínskou Lehotou, ešte si vychutnávame sneh, potom dávame dolu mačky a schádzame povedľa cintorína a kultúrneho domu dolu do Budatínskej Lehoty. Snehu je stále menej a menej... Prechádzame cez cestu do Čadce a potom cez lávku ponad rieku Kysuca. Popri spojenej škole a miestnom kostole sa vraciame domov.

Záver

Zimný výlet na Ľadonhoru a Steny mal svoje nezameniteľné, pravé zimné čaro. Sme veľmi radi, že nám zimné podmienky práve v deň našej túry vyšli. Bol dostatok snehu, v ktorom sa dobre išlo, a tak sme si mohli naplno vychutnať pekné zimné scenérie, hmlu aj vietor a námrazu. Terén Stien a výstup na Ľadonhoru sú medzi kysuckými kopcami výnimočné a majú svoj genius loci. Ja som sa pri putovaní Stenami často vracala myšlienkami do minulosti a spomínala na moje dávne zimné putovania rovnako krásnymi a majestátnymi bukovými lesmi v Malých Karpatoch. Veľké plus prejdenej trasy bolo aj to, že na Stenách a Ľadonhore nenájdete stopy ťažby, ale víta vás tu vskutku pravá divá kysucká príroda a vy sa tak aspoň na chvíľu stávate súčasťou prírody. Počas silvestrovského večera sme myšlienkami boli ešte dlho tam, niekde medzi Ľadonhorou a Stenami. Ktovie, možno sa nám práve cez nový rok 2019 podarí ukázať túto krásu aj našim deťom a pozrieť sa na to všetko detskými očami. Už teraz som zvedavá, čo nové tu v detskom pohľade objavíme...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek