Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský
Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský Zatvoriť

Príbeh Plnená paprika

Milujem plnenú papriku. Prehlasujem to tu pri plnom vedomí a pri plnej kvalite môjho myslenia. Plnená paprika je a bude v mojom myslení stále a vytrvalo zastávať miesto medzi vrcholmi gastronomických zázrakov. Ak som aj niekedy pochybne naznačoval, že by mohlo byť niečo lepšie ako plnená paprika, prosím, neverte mi. Bol som asi pod krutým nátlakom. Toľko všeobecne.

Moje spomienky na plnenú papriku siahajú až do úplného okraja pamäti môjho detstva, kedy nám mamka varievala túto pochúťku leta a jej vôňa a chuť zostala vo mne navždy zakorenená. Zámerne hovorím „pochúťku leta“. Pretože len v lete sa dala kúpiť či vypestovať paprika a paradajky, ktoré tvoria základnú podstatu jedla. Vôňa domácich paradajok, zmenených na hustú červenú omáčku presýtenú vôňou papriky, korenín a mäsovej náplne, je pre mňa stále vôňou domova a zárukou rodiny. A keď ešte mamka k tomu uvarila úžasnú, nadýchanú knedľu, bol zážitok dokonalý. Spomínam si, ako mamka vždy varila papriku v dvoch hrncoch. V jednom, väčšom, bola dávka pre ňu a pre nás, deti. No a v druhom, menšom, bola pálivá paprika pre otca. Ako som naberal na veku, tak som aj ja postupne prechádzal na pikantnejšiu verziu a jedol som s otcom. Paprika, máličko ostrejšia a pikantnejšia, mi bola dlho a dlho jedlom z krajiny snov a túžob. A poviem vám, že ju môžem jesť aj tri dni po sebe. Hoci je teraz v obchodoch zelená paprika a paradajky po celý rok, varím toto jedlo len v lete, lebo je to jedlo leta a potrebuje poriadne voňavé suroviny a nie tie skleníkové náhrady, geneticky nafarbené a chemicky dozreté. A aj keď hovorím a trvám na tom, že plnená paprika mojej mamky bola to najdokonalejšie uvarené jedlo, predsa sa vám musím priznať, že som raz jedol plnenú papriku ktorá mi pripadala ako „manna nebeská“. Hovorím to nerád, pretože som si istý, že takou určite nebola.

Je piatok, 30. august 1964. V pondelok 2.9. nám začína školský rok a my sme uviazli na stope pri železničných závorách za obcou Priekopa pri Martine. Je fakt, že na návrat domov máme ešte ďalšie dva dni, lenže my už dva dni nemáme čo jesť. Z našich zásob nám zostala len kôpka kryštálového cukru a možno dve lyžice domácej masti v pohári. Chlieb sa nám minul predvčerom, a to sme ním naozaj šetrili. Ja som úplne bez koruny a Paľo má ešte asi 60 halierov. To je na dva rožky, lenže obchod nikde a my stojíme špinaví, hladní a vychudnutí vedľa cesty a stopujeme autá. Už sme tu vyše štyroch hodín a večer sa pomaly blíži. Nevzdávame sa. Usmievame sa cez kŕče od hladu, mávame a tvárime sa veľmi, veľmi priateľsky. Lenže stále nič. Ešte že sme si naplnili feldfľaše vodou. Aspoň máme čo piť. Už sa začíname pomaly obzerať po mieste, kde by sme to na noc rozbalili, keď tu nám zrazu zastavuje velikánske nákladné auto a šofér hovorí: „Tak kluci, jedeme do Uherského Brodu, tak jestli tam máte cestu, tož si naskočte. Ješte budeme stát jednou v Ilavě, tak se pak domluvíme, kde budete vysedat, dobrý?“ V okamihu som hore na plošine. Paľo mi hádže ľahučké batohy a podáva mi gitaru. Hneď si nájdeme miestečko medzi horami debien s pivovými fľaškami a začíname sa usmievať. Všetko je jasné. Šťastie prišlo za nami. Je to auto z uherskobrodského pivovaru a my máme možnosť dostať sa na jeden „vrz“ až asi 50 km od domova. To je stop ako z rozprávky. Mohutná Škoda RTO sa prediera večerným Slovenskom, na ktoré začína sadať chlad od priehrad a Váhu. Prázdne fľaše rachotia, až uši bolia a teplota začína klesať. Vybaľujeme z báglu svetre a potom aj bundy, ale nič nám nevadí. Dôležite je, že sa vezieme. A potom Paľo povie: „Tak kde budeme vysadať?“ „No predsa v Brode,“ odpovedám.

„Človeče, ja mám nápad,“ hovorí Paľo. „Oni idú do Brodu a to musia ísť cez Drietomu, no nie?“ Rýchlo vyťahujem torzo rozbitej starej automapy a zisťujem, že Paľo má pravdu. Len nechápem jeho záujem o Drietomu. „No a čo? Na čo je nám Drietoma? Čo je tam také dôležité?“

„Čo je tam? Môj bráško Tóčka, ten je tam. Robí tam vedúceho v pionierskom tábore. A kde je tábor, tam sú aj decká. A kde sú decká, tam je aj jedlo. A kde je jedlo, tam sa najeme aj my. No a zajtra tábor končí a my sa môžeme s nimi autobusom vrátiť domov. Človeče, autobusom, ako páni.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

„Paľo, ale o chvíľu už bude úplná tma a kde my nájdeme ten tábor? Veď tam ani netrafíme.“

„Len sa neboj, ja som tam bol pred rokom a poznám to dokonale. Dohovorím sa so šoférom a od hlavnej cesty je to len asi kilometer alebo dva. To zmákneme.“

Náš nákladiak konečne zastavuje kdesi v Ilave, prikladáme na plochu ešte asi 20-30 debien od piva a Paľo sa šikovne dorozumieva so šoférom. „Jasně, kluci,“ hovorí, „neni problém. Já to tam znám, tak vám tam zastavím. Ale pro jistotu si to hlídejte z korby a kdyby něco, zabouchejte na kabínu.“

A ideme ďalej. Keď zatáčame za Trenčínom na Drietomu, Paľo sa pre istotu prederie debničkami až za kabínu, leží na vršku debničiek, vietor mu lomcuje s ušiskami a vytriešťa oči do tmy. Už je naozaj normálna tma a ja začínam mať pochybnosti o správnosti nášho rozhodnutia. Auto spomalí cez Drietomu a Paľo, ako maják nad kabínou, hľadí do tmy, ktorú odhaľuje len svetlo reflektorov auta. Prejdeme obcou a hrkoceme ďalej, keď sa tu zrazu okolo auta mihne smerovka, ktorú vyzeráme. Paľo buchoce na kabínu a šofér skáče na brzdy. „Kluci, já jsem na vás uplně zapomněl“, hovorí šofér. Ale to my už robíme paradesantný výsadok z korby na zem a len tak-tak, že sme nezabudli na gitaru. Pekne poďakujeme, nahodíme batohy a vraciame sa asi dvesto metrov k našej odbočke. V doline je už naozaj poriadny chlad a my, totálne bez energie, trasieme sa a vydávame zo seba posledné zvyšky energie a vôle. Potom sa dolinka trochu otvorí a my vidíme osvetlenú slávobránu pri vjazde do pionierskeho tábora. A vzadu, na táborovom priestore, ešte vidíme aj slabšiu žiaru táborového ohňa a okolo neho asi dvadsať dospelákov. Paľo žďuchne do mňa a hovorí: „Aha, hen je Peter.“ To akože jeho bráško. Vystúpime z tmy do svetla ohňa a pozdravíme. Ale to už Peter vyskakuje od ohňa a kričí:

„Paľo, kde sa tu berieš? Je to možné?“ kričí a otáča sa ku svojim kolegom. „To je môj brácha a môj sused Boro. Chalani, kde ste sa tu vzali? A aha, aj gitaru majú so sebou. Bude veselo. Tu máte, chlapci, dajte si vínka, veď máme dnes rozlúčkový táborák.“ Lenže my víno nemôžeme. Hneď po prvom dúšku by bolo po nás. A tak Paľo nekompromisne štartuje.

„Peter, nenašlo by sa tu nejaké jedlo? My sme ti, človeče, už dva dni nič nejedli.“ Peter sa obráti na tri ženy stredného veku, ktoré sa chichocú na lavičke, a hovorí: „Toto sú naše kuchárky a tie istotne budú mať niečo pre vás.“

Lenže kuchárky sa pozrú na seba a jedna odpovedá: „Peťo, ale veď vieš, že zajtra máme deň odchodu a už sa nevarí. A deckám sme už rozdali balíčky na cestu.“ „A to naozaj už nemáte nič v kuchyni? Vôbec nič?“

„Nič, všetko sa večer pobalilo a odviezlo, a to, čo sme mali nachystané k ohňu, sa už zjedlo.“

No, pánabeka, hovorím si. Asi pôjdem okradnúť nejaké decko. Pred očami sa mi robia hviezdičky ako v ruskom filme a je mi do plaču. Ale tie svine krpaté okradnem ako nič. Ja im dám balíčkov!!!

„A čo, z tej plnenej papriky vám nič nezostalo?“ nedá sa Peter. „Ale zostalo, Peťko, veď vieš, že decká toho kopu nechali. Ale už sme to zliali do jednej várnice aj s knedľami a ráno si pre to majú prísť z družstva.“

Začínam blúzniť. Plnená paprika??? Oni vyhodili plnenú papriku??? Tie svine krpaté, svinské, pionierske, rozmaznané, odporné a prekŕmené, odmietli jesť plnenú papriku??? Kto tu môže, preboha, vyhadzovať plnenú papriku???

„A kde máte tú varnicu?“ kričím akoby v záchvate. „Sem s ňou!“ V žalúdku sa mi robia kŕče a hlad ma takmer pokladá na zem.

Kuchárky sa prekvapene pozerajú na seba a potom z nich len vyjde: „Ale to by ste hádam nie...?“

Ale to ja už jednu z nich ťahám za ruku a ona rozpačito vstáva a vedie ma do jedálenského stanu. A tam, hneď pri vchode, stojí, ako prameň hojnosti, ako medokýš pútnikov, ako záchrana stonajúcich, nádherná varnica, do trištvrte naplnená červenou omáčkou a v nej navrchu plávajú celé knedle ako telá nahých plavkýň. Drapnem varnicu z jednej strany, Paľo z druhej strany a už s ňou trielime k ohňu. Kuchárka len bezradne krčí ramenami a ešte chabo doloží: „Ale my tu už nemáme ani taniere, ani príbory.“

Nevadí, veď lyžicu máme obaja a ešus tiež. Nožom napichnem celú knedľu a vytiahneme si ju von na akúsi dosku. A potom načierame ešusmi do hlbín varnice a nastáva božská žranica. Všetci sa nám smejú, niektoré fajnovejšie „súdružky“ sa trošku odvracajú, ale my len jeme a jeme. Alebo, lepšie povedané, žerieme a žerieme. Odhrýzame si priamo z knedle, zajedáme to lyžicami už takmer studenej omáčky a nevieme sa dojesť. Strašná, nekonečná, neuveriteľná, fantastická dobrota. Jednoducho slasť. Občas sa nám podarí nabrať si ešusom aj nejakú papriku s mäsovou plnkou, ale to nie je pre nás podstatné. My potrebujeme objem. Naše hladom stiahnuté žalúdky sa začínajú plniť a my zažívame neuveriteľný pocit nasýtenia. Je to blaho, rozkoš, je to zázrak, je to vrchol gastronómie. A vtedy si uvedomujem, že práve teraz jem asi tú najfantastickejšiu plnenú papriku môjho života.

Zvyšok večera už bola normálna klasika. Ku slovu sa dostala gitara a prišlo aj na vínko. Ale dlho sme nevydržali. Plný žalúdok a únava nás rýchlo dostali a my sme pospali pri ohni ako bábätká. Ešte predtým, než sme zaspali, obaja sme si nabrali ešus tej úžasnej plnenej papriky na raňajky. A do rána sme ho aj zjedli.

Autobusy boli pristavené už o deviatej hodine ráno. Nastúpili sme spolu s našimi pioniermi a o 11.hod. sme boli doma v Skalici. Keď ma moja mama videla, rozplakala sa a sestra povedala: „Tak vitaj doma z tuberáckej liečebne.“ A otec, len aby to aspoň nejako okomentoval, jej za to šikovne strelil pohlavok, čo ma celkom pobavilo. A tak, aby som jej náhodou nezávidel a nebol príliš vysmiaty, strelil pre istotu hneď jednu aj mne. Jáj, priatelia, verte mi, že u nás doma vždy vládla spravodlivosť.

Po štrnásťdňovom vandri som, po dôkladnom odmočení špiny a vykúpaní, vážil 65 kíl, čo pri mojej výške 180 cm naozaj nebolo veľa. O mojej skúsenosti so studenou plnenou paprikou som mojej mame povedal až po mnohých rokoch a bol z toho celkom veselý príbeh. Ale nikdy v živote som sa nepriznal, že mi tá paprika tak úžasne chutila.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v našom eshope alebo v Martinuse.

Najnovšie