Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský
Príbeh

Plnená paprika

12. 04. 2019
Milujem plnenú papriku. Prehlasujem to tu pri plnom vedomí a pri plnej kvalite môjho myslenia. Plnená paprika je a bude v mojom myslení stále a vytrvalo zastávať miesto medzi vrcholmi gastronomických zázrakov. Ak som aj niekedy pochybne naznačoval, že by mohlo byť niečo lepšie ako plnená paprika, prosím, neverte mi. Bol som asi pod krutým nátlakom. Toľko všeobecne.

Moje spomienky na plnenú papriku siahajú až do úplného okraja pamäti môjho detstva, kedy nám mamka varievala túto pochúťku leta a jej vôňa a chuť zostala vo mne navždy zakorenená. Zámerne hovorím „pochúťku leta“. Pretože len v lete sa dala kúpiť či vypestovať paprika a paradajky, ktoré tvoria základnú podstatu jedla. Vôňa domácich paradajok, zmenených na hustú červenú omáčku presýtenú vôňou papriky, korenín a mäsovej náplne, je pre mňa stále vôňou domova a zárukou rodiny. A keď ešte mamka k tomu uvarila úžasnú, nadýchanú knedľu, bol zážitok dokonalý. Spomínam si, ako mamka vždy varila papriku v dvoch hrncoch. V jednom, väčšom, bola dávka pre ňu a pre nás, deti. No a v druhom, menšom, bola pálivá paprika pre otca. Ako som naberal na veku, tak som aj ja postupne prechádzal na pikantnejšiu verziu a jedol som s otcom. Paprika, máličko ostrejšia a pikantnejšia, mi bola dlho a dlho jedlom z krajiny snov a túžob. A poviem vám, že ju môžem jesť aj tri dni po sebe. Hoci je teraz v obchodoch zelená paprika a paradajky po celý rok, varím toto jedlo len v lete, lebo je to jedlo leta a potrebuje poriadne voňavé suroviny a nie tie skleníkové náhrady, geneticky nafarbené a chemicky dozreté. A aj keď hovorím a trvám na tom, že plnená paprika mojej mamky bola to najdokonalejšie uvarené jedlo, predsa sa vám musím priznať, že som raz jedol plnenú papriku ktorá mi pripadala ako „manna nebeská“. Hovorím to nerád, pretože som si istý, že takou určite nebola.

Je piatok, 30. august 1964. V pondelok 2.9. nám začína školský rok a my sme uviazli na stope pri železničných závorách za obcou Priekopa pri Martine. Je fakt, že na návrat domov máme ešte ďalšie dva dni, lenže my už dva dni nemáme čo jesť. Z našich zásob nám zostala len kôpka kryštálového cukru a možno dve lyžice domácej masti v pohári. Chlieb sa nám minul predvčerom, a to sme ním naozaj šetrili. Ja som úplne bez koruny a Paľo má ešte asi 60 halierov. To je na dva rožky, lenže obchod nikde a my stojíme špinaví, hladní a vychudnutí vedľa cesty a stopujeme autá. Už sme tu vyše štyroch hodín a večer sa pomaly blíži. Nevzdávame sa. Usmievame sa cez kŕče od hladu, mávame a tvárime sa veľmi, veľmi priateľsky. Lenže stále nič. Ešte že sme si naplnili feldfľaše vodou. Aspoň máme čo piť. Už sa začíname pomaly obzerať po mieste, kde by sme to na noc rozbalili, keď tu nám zrazu zastavuje velikánske nákladné auto a šofér hovorí: „Tak kluci, jedeme do Uherského Brodu, tak jestli tam máte cestu, tož si naskočte. Ješte budeme stát jednou v Ilavě, tak se pak domluvíme, kde budete vysedat, dobrý?“ V okamihu som hore na plošine. Paľo mi hádže ľahučké batohy a podáva mi gitaru. Hneď si nájdeme miestečko medzi horami debien s pivovými fľaškami a začíname sa usmievať. Všetko je jasné. Šťastie prišlo za nami. Je to auto z uherskobrodského pivovaru a my máme možnosť dostať sa na jeden „vrz“ až asi 50 km od domova. To je stop ako z rozprávky. Mohutná Škoda RTO sa prediera večerným Slovenskom, na ktoré začína sadať chlad od priehrad a Váhu. Prázdne fľaše rachotia, až uši bolia a teplota začína klesať. Vybaľujeme z báglu svetre a potom aj bundy, ale nič nám nevadí. Dôležite je, že sa vezieme. A potom Paľo povie: „Tak kde budeme vysadať?“ „No predsa v Brode,“ odpovedám.

„Človeče, ja mám nápad,“ hovorí Paľo. „Oni idú do Brodu a to musia ísť cez Drietomu, no nie?“ Rýchlo vyťahujem torzo rozbitej starej automapy a zisťujem, že Paľo má pravdu. Len nechápem jeho záujem o Drietomu. „No a čo? Na čo je nám Drietoma? Čo je tam také dôležité?“

„Čo je tam? Môj bráško Tóčka, ten je tam. Robí tam vedúceho v pionierskom tábore. A kde je tábor, tam sú aj decká. A kde sú decká, tam je aj jedlo. A kde je jedlo, tam sa najeme aj my. No a zajtra tábor končí a my sa môžeme s nimi autobusom vrátiť domov. Človeče, autobusom, ako páni.“

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

„Paľo, ale o chvíľu už bude úplná tma a kde my nájdeme ten tábor? Veď tam ani netrafíme.“

„Len sa neboj, ja som tam bol pred rokom a poznám to dokonale. Dohovorím sa so šoférom a od hlavnej cesty je to len asi kilometer alebo dva. To zmákneme.“

Náš nákladiak konečne zastavuje kdesi v Ilave, prikladáme na plochu ešte asi 20-30 debien od piva a Paľo sa šikovne dorozumieva so šoférom. „Jasně, kluci,“ hovorí, „neni problém. Já to tam znám, tak vám tam zastavím. Ale pro jistotu si to hlídejte z korby a kdyby něco, zabouchejte na kabínu.“

A ideme ďalej. Keď zatáčame za Trenčínom na Drietomu, Paľo sa pre istotu prederie debničkami až za kabínu, leží na vršku debničiek, vietor mu lomcuje s ušiskami a vytriešťa oči do tmy. Už je naozaj normálna tma a ja začínam mať pochybnosti o správnosti nášho rozhodnutia. Auto spomalí cez Drietomu a Paľo, ako maják nad kabínou, hľadí do tmy, ktorú odhaľuje len svetlo reflektorov auta. Prejdeme obcou a hrkoceme ďalej, keď sa tu zrazu okolo auta mihne smerovka, ktorú vyzeráme. Paľo buchoce na kabínu a šofér skáče na brzdy. „Kluci, já jsem na vás uplně zapomněl“, hovorí šofér. Ale to my už robíme paradesantný výsadok z korby na zem a len tak-tak, že sme nezabudli na gitaru. Pekne poďakujeme, nahodíme batohy a vraciame sa asi dvesto metrov k našej odbočke. V doline je už naozaj poriadny chlad a my, totálne bez energie, trasieme sa a vydávame zo seba posledné zvyšky energie a vôle. Potom sa dolinka trochu otvorí a my vidíme osvetlenú slávobránu pri vjazde do pionierskeho tábora. A vzadu, na táborovom priestore, ešte vidíme aj slabšiu žiaru táborového ohňa a okolo neho asi dvadsať dospelákov. Paľo žďuchne do mňa a hovorí: „Aha, hen je Peter.“ To akože jeho bráško. Vystúpime z tmy do svetla ohňa a pozdravíme. Ale to už Peter vyskakuje od ohňa a kričí:

„Paľo, kde sa tu berieš? Je to možné?“ kričí a otáča sa ku svojim kolegom. „To je môj brácha a môj sused Boro. Chalani, kde ste sa tu vzali? A aha, aj gitaru majú so sebou. Bude veselo. Tu máte, chlapci, dajte si vínka, veď máme dnes rozlúčkový táborák.“ Lenže my víno nemôžeme. Hneď po prvom dúšku by bolo po nás. A tak Paľo nekompromisne štartuje.

„Peter, nenašlo by sa tu nejaké jedlo? My sme ti, človeče, už dva dni nič nejedli.“ Peter sa obráti na tri ženy stredného veku, ktoré sa chichocú na lavičke, a hovorí: „Toto sú naše kuchárky a tie istotne budú mať niečo pre vás.“

Lenže kuchárky sa pozrú na seba a jedna odpovedá: „Peťo, ale veď vieš, že zajtra máme deň odchodu a už sa nevarí. A deckám sme už rozdali balíčky na cestu.“ „A to naozaj už nemáte nič v kuchyni? Vôbec nič?“

„Nič, všetko sa večer pobalilo a odviezlo, a to, čo sme mali nachystané k ohňu, sa už zjedlo.“

No, pánabeka, hovorím si. Asi pôjdem okradnúť nejaké decko. Pred očami sa mi robia hviezdičky ako v ruskom filme a je mi do plaču. Ale tie svine krpaté okradnem ako nič. Ja im dám balíčkov!!!

„A čo, z tej plnenej papriky vám nič nezostalo?“ nedá sa Peter. „Ale zostalo, Peťko, veď vieš, že decká toho kopu nechali. Ale už sme to zliali do jednej várnice aj s knedľami a ráno si pre to majú prísť z družstva.“

Začínam blúzniť. Plnená paprika??? Oni vyhodili plnenú papriku??? Tie svine krpaté, svinské, pionierske, rozmaznané, odporné a prekŕmené, odmietli jesť plnenú papriku??? Kto tu môže, preboha, vyhadzovať plnenú papriku???

„A kde máte tú varnicu?“ kričím akoby v záchvate. „Sem s ňou!“ V žalúdku sa mi robia kŕče a hlad ma takmer pokladá na zem.

Kuchárky sa prekvapene pozerajú na seba a potom z nich len vyjde: „Ale to by ste hádam nie...?“

Ale to ja už jednu z nich ťahám za ruku a ona rozpačito vstáva a vedie ma do jedálenského stanu. A tam, hneď pri vchode, stojí, ako prameň hojnosti, ako medokýš pútnikov, ako záchrana stonajúcich, nádherná varnica, do trištvrte naplnená červenou omáčkou a v nej navrchu plávajú celé knedle ako telá nahých plavkýň. Drapnem varnicu z jednej strany, Paľo z druhej strany a už s ňou trielime k ohňu. Kuchárka len bezradne krčí ramenami a ešte chabo doloží: „Ale my tu už nemáme ani taniere, ani príbory.“

Nevadí, veď lyžicu máme obaja a ešus tiež. Nožom napichnem celú knedľu a vytiahneme si ju von na akúsi dosku. A potom načierame ešusmi do hlbín varnice a nastáva božská žranica. Všetci sa nám smejú, niektoré fajnovejšie „súdružky“ sa trošku odvracajú, ale my len jeme a jeme. Alebo, lepšie povedané, žerieme a žerieme. Odhrýzame si priamo z knedle, zajedáme to lyžicami už takmer studenej omáčky a nevieme sa dojesť. Strašná, nekonečná, neuveriteľná, fantastická dobrota. Jednoducho slasť. Občas sa nám podarí nabrať si ešusom aj nejakú papriku s mäsovou plnkou, ale to nie je pre nás podstatné. My potrebujeme objem. Naše hladom stiahnuté žalúdky sa začínajú plniť a my zažívame neuveriteľný pocit nasýtenia. Je to blaho, rozkoš, je to zázrak, je to vrchol gastronómie. A vtedy si uvedomujem, že práve teraz jem asi tú najfantastickejšiu plnenú papriku môjho života.

Zvyšok večera už bola normálna klasika. Ku slovu sa dostala gitara a prišlo aj na vínko. Ale dlho sme nevydržali. Plný žalúdok a únava nás rýchlo dostali a my sme pospali pri ohni ako bábätká. Ešte predtým, než sme zaspali, obaja sme si nabrali ešus tej úžasnej plnenej papriky na raňajky. A do rána sme ho aj zjedli.

Autobusy boli pristavené už o deviatej hodine ráno. Nastúpili sme spolu s našimi pioniermi a o 11.hod. sme boli doma v Skalici. Keď ma moja mama videla, rozplakala sa a sestra povedala: „Tak vitaj doma z tuberáckej liečebne.“ A otec, len aby to aspoň nejako okomentoval, jej za to šikovne strelil pohlavok, čo ma celkom pobavilo. A tak, aby som jej náhodou nezávidel a nebol príliš vysmiaty, strelil pre istotu hneď jednu aj mne. Jáj, priatelia, verte mi, že u nás doma vždy vládla spravodlivosť.

Po štrnásťdňovom vandri som, po dôkladnom odmočení špiny a vykúpaní, vážil 65 kíl, čo pri mojej výške 180 cm naozaj nebolo veľa. O mojej skúsenosti so studenou plnenou paprikou som mojej mame povedal až po mnohých rokoch a bol z toho celkom veselý príbeh. Ale nikdy v živote som sa nepriznal, že mi tá paprika tak úžasne chutila.

Tento príbeh je súčasťou knihy "Karpatské horské", ktorú si môžete kúpiť v našom eshope alebo v Martinuse.

Fórum 8 príspevkov
Plnená paprika 14/04/19 13:00 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na nejaké teplé jedlo a teplú posteľ a pekný večer, ktorý isto na nás čaká. Nesklamali sme sa. Hoci bola krásna, slnečná jeseň, predsa len noci vo výškach malofatranského hrebeňa už boli mrazivé. Bola nedeľa a poslední prechodní hostia opúšťali v dobrej nálade chatu a schádzali do Strečna. 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše bežky. Veľmi som sa tomu tešil, pretože už som mal lyže dávno nachystané a kamaráti z osady hovorili, že cez vianočné prázdniny to rozfofrujeme a prebrázdime celé naše skalické hory. 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Segediňák Je to už pekných pár rokov, čo som sa rozhodol, že keď je mierny nástup zimy, možno by som mohol stihnúť ešte trošku si povandrovať. Vymyslel som si to tak, že by som odcestoval vo štvrtok, v piatok a sobotu vandroval a v nedeľu by som len ťahal domov. Vybral som si krajinu, ktorú poznám, a to aj preto, lebo môj parťák chytil chrípku a ja som sa vybral na hory sám. 26/12/20 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Príbeh Slovenské brandy a poľská wiśniówka Viac rokov som plánoval túru hornou Oravou. Prejsť si po najsevernejších hraniciach okruh od Babej hory po Pilsko. Pred 4 rokmi mi to nevyšlo preto, že som sa spoliehal na ľudí, ktorí mali ísť so mnou. Dovolenka bola vybavená, chuť objavovať na najvyššom stupni, ale podvečer túry to zvyšok partie vzdal a ostal som doma. Samému sa mi vtedy chodiť ešte veľmi nechcelo, aspoň nie takto ďaleko. O dva roky je situácia výrazne iná a nerobí mi problém vyraziť aj na viac dní sám. Leto vrcholí a rozhodujem sa, že idem do toho. dnes Martin Birka Príbehy
Basecamp Boli ste už na miestach s názvom Vrvrava či Chujava? Čaká nás oblačný víkend, v nedeľu cez naše územie prejde studený front so zrážkami. Po oteplení sa príroda zazelenala, v tipoch sme pre vás vybrali aj kratšie ciele v nižších nadmorských výškach. Ak radi chodíte na Chatu pod Chlebom, treba to stihnúť do nedele, od pondelka sa chata zatvorí kvôli rekonštrukcii. včera Redakcia Basecamp
Cyklotúra Šiklóš, Horšianska dol., Svätý Kríž a Krížny vrch Regióny Tekov a Hont sú rajom pre cyklistiku a cykloturistiku. Nachádza sa tu množstvo cestičiek s minimálnou premávkou, v pestrom (rovinatom, zvlnenom aj kopcovitom) teréne a v obklopení atraktívnej krajinnej scenérie. Popri trasách je množstvo prírodných, kultúrnych a historických pamiatok, ktoré sú zatiaľ neobjavené pre masy turistov. Navyše tu počasie po väčšinu dní v roku praje bicyklovaniu. včera Jakub Mészáros Štiavnické vrchy, Podunajsko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Plnená paprika 14/04/19 13:00 8 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.91 (0.44)