Dni sa míňali, cválali okolo mňa ako splašené kone, ale po asi polroku som sa začiatkom decembra znovu ocitol v Rožnove pod Radhošťem a ako na zavolanie som mal pol dňa voľna. V zimných mesiacoch je polovica dňa dosť rýchla. Ale túto prechádzku som si nenaplánoval veľmi dlhú.

Trasu som začínal v dedinke Kunčice pod Ondřejníkem. Je to celkom dlhá dedinka, blízko železničnej stanice sa však dá nájsť miesto na zaparkovanie auta. A odtiaľ vedie modrá turistická značka priamo na najvyšší vrchol Skalka. Zo začiatku pochodu naberám výšku po asfaltovej ceste pomedzi zaujímavé valašské i lašské chalupy, drevenice alebo aj domy. Časom sa asfaltová cesta stratí spod mojich nôh a prichádzam na chodník, ktorý ale naberá na strmosti. Neprekáža. Nie je to dlhé stúpanie. No na zadýchanie stačí. Les okolo mňa je fajn, ešte je skôr jesenný, pod nohami blato, ale hore si myslím, že ma čaká zima. To je veľké lákadlo, ktoré si nesmiem nechať ujsť. A tak fučím a stúpam – na zhruba dvoch kilometroch je to asi 500 metrov výšky. Ako, sú aj ťažšie úseky v slovenských horách, ale ako som už skôr hovoril – celkom som sa zadýchal. Po čase sa dostávam k turistickému smerovníku Skalka-rázcestie. Narazím na asi cyklistickú trasu, vedúcu po zvážnicovej ceste. Nejdem po zvážnici, ale ju prekročím a predo mnou sa kľukatí dohora ďalší strmý úsek modrej turistickej značky smerujúcej k vrcholu. No čo už, Vlado, poďme s chuťou do toho.

Strmina sa postupne zmenila na menšie serpentíny, kedy som po miernejšom chodníku naberal výšku po vrstevnici obiehajúcej vrchol. Takže na vrchol Skalky sa nedostávam od juhu, ale od západu. Neprekáža, tu bol turistický chodník veľmi zaujímavý a príjemný. Pomaly ale isto sa dostávam do zimného času. Stromy okolo mňa menia farbu na bielu. Krásne a príjemné na pohľad sú tieto partie trasy. Dolu podo mnou som mal pohľad na všedné sivé farby lesa. Tu to už bolo veľmi pekné. Pookrial som a v podstate som zabudol na trochu námahy, ktorú som vynaložil.

Dostávam sa nad výsek lesa, ktorý pravdepodobne slúži ako štartovacia dráha pre paraglajdistov. Aj je to tu napísané. Na vrchol Skalky je treba ešte trochu šliapať. Asi 500 metrov východnejšie. Pár stoviek metrov absolvujem v nádhernom bielom lese. Užívam si to. Po dlhom čase vidím aj iný les ako som tento rok zažíval. Stromy sú biele ako nevesty a sprevádzajú moje kroky k vrcholu. Tak som hore. Je to fajn – vyťahujem z batoha čaj a nejaké jedlo. Predsa len je trošku zima a prefukuje. Treba sa mi zahriať. A to bude určite lepšie tu na vrchole v tej kráse, ako niekde nižšie v blate a v nezaujímavom lese.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Objavujem základny kameň pre stavbu novej rozhľadne. Po postavení veže budú odtiaľto určite nádherné výhľady. Momentálne mi výhľad zakrývajú okolo rastúce stromy. Jediný obmedzený výhľad som zatial postrehol na štartovacej rampe paraglajdistov. Smeruje k juhu – na Radhošť.

Napchám sa dobrým zlepencom, zapijem dvomi šálkami ovocného čaju. Vytiahnem fotoaparát a zvečním si tieto chvíle. Je to krásne. Ani sa mi odtiaľ nechce, keď si predstavím, že približne o jeden kilometer budem znovu v jesennom móde roka. Ale donekonečna tam nemôžem byť. Čaká ma však cesta na sever ešte vo výškach, ktoré prajú bielemu ošateniu prírody. Takže sa stále kochám.

Dostávam sa k turistickému prístrešku, odkiaľ sú nádherné pohľady na stenu lesa obklopujúcu vrchol Skalky. Jedna krása. Fotoaparát drží, mráz ho nezastavil, takže sa môžem znovu trošku povenovať tejto činnosti. Je to krása, opačný pohľad na nižšie položené svahy lesa vynechávam. Viem čo ma čaká. Je to tam krásne. Ešte stále musím ísť po hrebeni Ondrejníka, je dosť vyrúbaný. Tento fenomén nie je viditeľný len na Slovensku, ale aj za hranicami. Problém je, že musím nájsť žltú značku, ktorá ma zvedie dolu z hrebeňa a na rúbanisku je to veľký problém. Mal by tu byť smerovník, ale nič tu nie je. V jednej chvíli ide žltá so zelenou – o 50 metrov už je len zelená a nikde v rúbanisku nevidím chodník žltej turistickej značky. A tak pátram po okraji rúbaniska po žlto značenom chodníku. Našťastie sa zdola objavuje turista, idúci po mnou hľadanom chodníku. To mi uľahčuje cestu a môžem sa vydať prudko dolu k odpočívadlu „Nad starou salaší“.

Celkom prudký zostup, zvládam ho ale v opatrnosti. Zostupy sú pre mňa dosť nebezpečné, hlavne v blate. Od odpočívadla som sa rozhodol šliapať ešte ďalej dolu po žltej značke. Až nad miestne lyžiarske centrum Opálená. Nohy si celkom dávajú zabrať v ďalšom strmom zostupe. Netrvá však veľmi dlho a po zhruba dvadsiatich minútach vidím v práci zasnežovacie delá lyžiarskeho centra Opálená. Napájam sa tu na zelenú turistickú značku, ktorá ma dovedie inou cestou do Kunčíc pod Ondřejníkom.

Značka ma vedie po vrstevnicovej ceste pod Skalkou. Už ma nemá ako rozptyľovať biely výzor stromov. Všetko je už jesenné a šedé. Ani tradičné jesenné farby už „nejsou k mání“. Čeština má niektoré zaujímavé výrazy, ktorými si človek ľahko vypomôže. Teraz mi jeden pomohol.

Nezáživná cesta sa kľukatí vo svahu Skalky a pomaly sa dostávam nad Kunčice. Zrazu odbočka doľava a cesta dolu do podondřejnickej dediny. Znovu na asfalte pomaly kráčam k železničnej stanici. Ešte by bodla nejaká miestna atrakcia. Na mape vidím infoznačku o drevenom kostolíku v Kunčiciach. Tak sa tam vydám. Na moje prekvapenie je to pravoslávny kostol. Kde sa nabral v tejto oblasti???

Neskôr som nabral trošku rozumu na poučnej a zaujímavej encyklopedickej stránke wikipedia.cz a tam som zistil, že bol v roku 1931 rozobratý a prevezený z Podkarpatskej Rusi (dnešná Zakarpatská oblasť Ukrajiny, pozn. red.) z dedinky Hliňanec (Глинянець), dnes súčasť obce Čynadijevo (Чинадійово) a postavený nanovo. Celkom zaujímavé zistenie bolo to, že bol znovu vysvätený a presvätený z gréckokatolíckeho kostola na rímskokatolícky kostol. Ale veď – prečítajte si na Kostel svatého Prokopa a svaté Barbory.

Trošku som sa ešte poprechádzal popri chráme a potom už hajde do auta a na prenocovanie. Prechádzka to je celkom ľahká, aj keď zradná hlavne v mokrých podmienkach. Problematická časť túry bola pri odbočke z modrej turistickej značky na žltú, keďže je tam rúbanisko a nikde nebol žiadny smerovník. Dĺžka trasy je 10 km a prevýšenie je zhruba 500 metrov.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek