Trasa

Mníšek nad Hnilcom – Kloptaň – Zbojnícka skala – Kloptaň – Hutná hoľa – Mníšek nad Hnilcom

Pri príchode do Mníška nad Hnilcom panuje všade navôkol riadna sivota, ja však plne dôverujem naším meteorológom. Povedali, že na horách slnečno a len slabý vietor, preto s optimizmom začínam stúpať. Áno, stúpanie, o tom to totiž celé je. Výstup na Kloptaň z Mníška nad Hnilcom nie je nič iné ako poriadne stúpanie prakticky kolmo na vrstevnice od začiatku do konca. Takmer 800 výškových metrov skoro na jeden šup, s výnimkou krátkeho traverzu Hutnej hole v druhej polovici výstupu. Na kopček, čo nedosahuje ani priemerných volovských 1200 metrov nad morom, je to slušná porcia.

Výstup lesom

Úvodné metre nad obcou vedú širokými lúkami, ktoré sa intenzívne využívajú ako pastviny pre kravičky. Nástrahy sú zrejmé, treba pozerať, kam človek šliape. Dnes to mám o trochu zjednodušené. Aj keď je suchá zima bez snehu, aspoň mrzne a ozdoby kravských pasienkov sú teda v stvrdnutom stave. Hádam aj kilometer stúpam hore lúkami, popri hájikoch, kým sa dostanem do lesa. A potom je to len monotónne stúpanie sivým lesom. Práve keď ma konštantná sivota na oblohe začína znepokojovať, objavujú sa prvé náznaky svetla a po chvíli vidím pomedzi koruny stromov po prvýkrát modrú oblohu a nejaký slnečný lúč, ktorý sa predral až na chodník. Blahoželám meteorológom k predpovedi a sebe k rozhodnutiu predsa len sa vydať na studený kopec. Veď doma je tak príjemne teplo. Radosť však netrvala dlho, po pár minútach sa nemilosrdné nebo zavrelo a vrátila sa sivota tuším ešte sivšia ako tá predtým.

Pokles nálady pod Hutnou hoľou

Dostávam sa už na trošičku otvorenejší a rovnejší terén pod Hutnou hoľou. Je tu rázcestník s menom hory, chodník od neho traverzuje jej vrchol sprava po vrstevnici. Na vrchol Hutnej hole vedie obdĺžniková, úzka (50 - 70 metrov) a dlhá lúka porastená jednotlivými stromami a krami. Asi by som sa tam vydal skontrolovať výhľad, lenže beda. Väčšia časť vrcholu je schovaná v mrakoch a to poriadne hustých, keďže je všetko nado mnou úplne sivé. A neďaleká Kloptaň má vrchol vyššie iba o nejakých 60 metrov, tam to bude podobné. Tak sa začínam pomaly lúčiť s dnešnými výhľadmi a v chmúrnejšej nálade, korešpondujúcej s osvetlením okolitej prírody, traverzujem Hutnú hoľu. Aspoň, že chodník teraz nestúpa. Nie však nadlho, čoskoro opäť naberie svoj obľúbený sklon a znovu dychčím, tentokrát dosť bez nálady. Neustále si opakujem čosi o kondičnom tréningu, ináč by som sa asi na mieste otočil a s láskou spomínajúc na meteorológov sa vrátil dole k autu. Veď kto by sa štveral na rozhľadňu, ktorá je schovaná v oblakoch. Avšak sínusoida mojej nálady sa začína dvíhať z dolných partií ešte raz, keď s ukrajovaním ďalších výškových metrov opäť pribúda svetlo, až kým zase nevidím kúsky modrej oblohy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Divadlo na Kloptani

Nie som ďaleko od vrcholu, keď v prieseku pomedzi stromy zbadám juhovýchodným smerom neskutočný obraz. Majestátne more inverznej oblačnosti južne od Volovských vrchov sa prelieva do údolia Hnilca ponad hrebeň spájajúci Kloptaň a Kojšovskú hoľu, vytvárajúc tak gigantický hmlopád. Impozantná je nielen jeho veľkosť, ale aj divokosť. Inverzná oblačnosť je poväčšine jav celkom pokojný až upokojujúci, dnes to však do svojich rúk zobral vietor (počujem ho všade naokolo v korunách stromov) a celému javu dodal nádhernú dynamiku. Pohyb majestátnych prúdov bielej hmoty najlepšie vynikne v zrýchlenom režime v priloženom videu. Pripúšťam, že len kvôli tomuto pohľadu sa sem oplatilo prísť.

Pokračujem ďalej, k vrcholu mám len pár metrov, dokonca vidím známu kloptanskú rozhľadňu. Ponad vrchol sa však stále prevaľujú značnou rýchlosťou veľké chuchvalce hmly či mrakov, do poslednej chvíle teda netuším, ako to dnes s viditeľnosťou dopadne. A potom malý zázrak, v momente, keď prichádzam k vrcholovému rázcestníku, biele chumáče sa z blankytnej oblohy úplne vytratia a ocitám sa v nádhernom slnečnom dni, presne ako predpovedali naši meteorológovia. Teda, nie celkom presne. Nezbedník Vetrík zjavne predpoveď počasia nepozeral, ani mu nikto nepovedal, že má fúkať slabo, preto sa tu preháňa ostošesť. Fúka dokonca tak silno, že na hornom poschodí rozhľadne sa celkom vážne obávam, že ju prevráti aj so mnou.

Z rozhľadne

V súvislosti s rozhľadňou ma zaujal ešte jeden detail a to, že prístup na horné poschodie bol z neznámych dôvodov naprojektovaný evidentne len pre útlejšie turistky. Ledva som sa tadiaľ prevliekol, pričom som najprv musel vyložiť foťák aj kameru a až potom seba. Výhľad však za námahu určite stojí. Pod sebou mám všade naokolo naozaj rozbúrené more inverznej oblačnosti, z ktorej vystupuje len niekoľko objektov.

Prvým je susedná Zbojnícka skala, ktorej vrchol je vzdialený necelé dva kilometre. Nad oblakmi je aj celý spojovací hrebeň, takže je jasné, že moja dnešná túra sa bude predlžovať. Napravo od Zbojníckej skaly, len o kúsok ďalej, rozoznávam masív Zlatého stola, čo je najvyšší vrch Volovských vrchov. Ešte viac vpravo leží osamotený ostrov, ktorým je Kráľova hoľa, vzdialená 53 km. Samozrejmou dominantou severozápadného obzoru sú Tatry, celý ich hrebeň od Belianskych po Západné. Úplne najvzdialenejšie sú Babky, ktoré ako jediný kopec presahujú vzdialenosť 100 km, aj keď len o 500 metrov. Pred Tatrami sa z oblakov snaží vykuknúť Bukovec/Buchwald (najvyšší vrch Hnileckých vrchov, podcelku Volovských vrchov), ale ide mu to ťažko. Tipol by som si, že na juhovýchode je vidieť Kojšovskú hoľu, tam ale teraz stojí slnko, nedá sa tam ani pozrieť.

Presun na Zbojnícku skalu

Naozaj intenzívne nárazy vetra mi nedovoľujú zdržať sa na rozhľadni dostatočne dlho, preto schádzam dole a nasleduje presun na susednú Zbojnícku skalu. Zostup z Kloptane do sedla a prechod samotného sedla prebieha v pomerne zachovalom lese. Mimochodom, toto je úsek Cesty hrdinov SNP (E-8). Až keď sa chodník začína dvíhať, nastáva zmena. Spočiatku vedie chodník peknou mladinou, no čoskoro končí a dostávam sa na otrasne vyzerajúce miesto. Už vrchol Kloptane mal nejaké preriedené miesta, no je to nič v porovnaní so Zbojníckou skalou. Tu zažil les masaker, dôkazy ktorého ležia všade okolo mňa. Hlavne juhovýchodné svahy, na ktoré prichádzam najprv. Ani to nejdem popisovať. Na kalamitnom mieste som samozrejme stratil značku, veľmi ma to však nemusí trápiť, keďže tu sa dnes otáčam. Aj tak si celý vrchol chcem prejsť dookola a skúsim nájsť nejaké výhľadové miestečka.

Hneď prvé nachádzam na severnej strane vrcholového svahu, kde čerstvo vyrúbaný les odkrýva pohľad smerom na Tatry. Logicky sú viaceré výhľady zo Zbojníckej skaly podobné kloptanským, veď som len kúsok vedľa. Oblačnosť nad Hnileckou dolinou sa však začína rozpadávať, čím sa ukazujú prvé pohľady do hĺbky doliny. Vidím Mníšek nad Hnilcom, odkiaľ som ráno vyrážal, aj vrch Bukovec (Buchwald) na druhej strane údolia je odhalený o trochu viac. Zo severného rúbaniska sa presúvam na samotný vrchol Zbojníckej skaly. Je to skalný hrebeň vystupujúci zo zeme, na ktorom rastú nejaké stromy, presnejšie to, čo z nich ostalo. Rozhodne nič fotogenické. Tu nachádzam červenú značku, ktorá pokračuje ďalej juhozápadným smerom do kúpeľov Štós. Na tejto strane vrcholu Zbojníckej skaly sú tak isto vyrúbané plochy, sú však staršieho dátumu, vďaka čomu je tu množstvo mladých stromov. Výsledkom je aspoň čiastočne na pohľad príjemnejšie miesto. Vietor sa tiež dosť zmiernil, obedňajšie slniečko sa celkom opiera do svahu, takže prirodzene nasleduje obedňajšia pauza.

Na rozdiel od severného je celý južný obzor pokrytý nepriedušnou vrstvou inverznej oblačnosti, ktorá končí na južnej časti hlavného hrebeňa Volovských vrchov, konkrétne v úseku Osadník – Pipitka. Obidva vrchy sú doslova obalené do bielej hustej pavučiny, ako sa cez ne oblačný príboj prelieva do vnútrovolovských dolín. Zdá sa mi, že by som tu vydržal pozorovať úžasné scenérie celé hodiny, tie však, žiaľ, nemám, tak sa zberám na návrat. Len pre zaujímavosť skúšam ísť po značke. Dnes (v čase písania textu) sa mi zdá, že viedla po vrcholovom hrebeni, veľmi som sa na ňu ale nesústredil. O chvíľku som opäť na zdevastovanom východnom svahu vrcholu Zbojníckej skaly. Slnko sa medzičasom posunulo viac na juhozápad a preto sa môžem konečne bez problémov pozerať na východný obzor.

Jednoznačne patrí neďalekej Kojšovskej holi, od ktorej vybieha horský chrbát a spája ju s oproti stojacou Kloptaňou (úsek magistrály E-8). Kým ráno sa cez neho oblačnosť prelievala, teraz jej výška o čosi poklesla, čím sa väčšia časť vynorila do slnečného svetla. Vytvorilo sa tak akoby pobrežie, keďže celá pravá strana chrbátu je doslova obmývaná inverzným morom. Jedinou výnimkou je najnižšie miesto na celom úseku, ktorým je sedlo Tri studne. Tadiaľ oblačnosť ešte stále preteká do Hnileckej doliny. Naľavo za Kojšovskou hoľou rozoznávam vrchol Folkmarskej skaly a za ňou len pokračovanie nekonečného inverzného mora, prerušené na obzore dvomi tmavšími pásikmi. To nemôže byť nič iné, ako dva najvyššie kopce Slanských vrchov – Šimonka a Čierna hora. Pásiky sú také tenké, že nad oblaky vystupujú snáď iba stromy. Presne na severovýchode mám pred sebou Kloptaň, od ktorej doľava klesá moja výstupová aj návratová trasa, prerušená vrcholom Hutnej hole. Za zmienku ešte stojí pohorie Branisko za Hutnou hoľou a Slovinská skala (Skala), ktorú je pekne vidieť vďaka sedlu s malebným názvom Svinská jama v hrebeni Hnileckých vrchov.

Návrat na Kloptaň a ťažká dilema v sedle pod ňou

Zemepis končí, vnáram sa medzi stromy a zanedlho som späť na Kloptani. Neodolám opätovnej návšteve rozhľadne, z ktorej je teraz vidieť viac kopcov v teplejšom svetle sklonku dňa. Akurát vzduch nad oblačnosťou už nie je taký priezračný ako ráno. Ani vietor nemá rannú silu, tak si to tu vychutnám. Zostup do sedla pred Hutnou hoľou absolvujem raz-dva a v sedle musím rýchlo vyriešiť dilemu. Prakticky bočné slnko mi dáva zreteľne najavo, že nesmiem strácať ani sekundu, ak chcem prísť dole do Mníška nad Hnilcom ešte za svetla. No je tu neprebádaná Hutná hoľa, ktorú by som rád preveril, neviem však odhadnúť, koľko času to zaberie. A pri trestuhodnej absencii čelovky v mojej výstroji čas už nemám žiaden.

Na Hutnej holi

Sedlo je za mnou a predsa len opúšťam značku a mierim vpravo do nie veľmi hustého lesa, ktorý ma presvedčil, aby som to riskol. Po krátkej chvíli som na vrchole Hutnej hole, kde na moju radosť nachádzam čistinku obohnanú stromami. Lúka klesá ďalej severozápadným svahom dole, až sa pri rázcestníku opäť pripojí na značku. Vďaka tomu sa odtiaľ otvárajú pekné pohľady na najpodstatnejší horizont ozdobený Tatrami či Kráľovou hoľou, akoby to bol niečí zámer. Treba ale povedať, že tento krásny pohľad na Tatry je možný vďaka tomu, že sa jeden naozaj mohutný smrek obetoval a nechal si odlomiť hornú polovicu, ako je vidieť na príslušnej fotke. Čaro miesta jednoznačne zosilňujú posledné slnečné lúče, ktoré sfarbujú vrcholky okolitých stromov a kopcov krásnym svetlom.

Len sa mi to nejako nepodarilo zachytiť aparátom, z čoho som bol neskôr doma dosť rozladený. Celý zostup z vrcholu Hutnej hole je výhľadový, nádherný pohľad na pohasínajúce Tatry mám neustále pred očami, čo mi dosť znižuje tempo. Na značený chodník sa pripájam spolu so západom slnka a predo mnou je už iba dlhý napínavý zostup temnejúcim lesom. Keď už to začína byť naozaj tmavé, dostávam sa konečne na pasienky nad obcou, vďaka čomu využívam ešte posledné fotóny dohasínajúceho súmraku. K autu prichádzam už za tmy a kdesi tu dozrelo rozhodnutie, že ani taký sviatočno-amatérsky turista ako ja sa bez čelovky neobíde.

Zhodnotenie

Pekný deň na horách sa mi so šťastím podarilo využiť doslova do poslednej minúty. Prísť skôr, bol by som ešte v oblakoch, odísť neskôr, to sa už ani nedalo. Výsledkom je maximálna spokojnosť, všetky tri kopce dokážu poskytnúť krásne pohľady do okolitej krajiny, scenérie notoricky známe aj nové alebo aspoň z nových uhlov pohľadu. Ako to už pri inverznej oblačnosti býva, zakryla veľkú časť krajiny, len aby dala vyniknúť ostatnému. Kloptaň a Zbojnícka skala splnili to, čo som čakal, predsa len sú vďaka Ceste hrdinov SNP trochu známe. A na neznámej Hutnej holi som videl to, čo je vo Volovských vrchoch stále vzácnejšie – pomerne zachovalú prírodu. Otázka znie – dokedy?

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek