„Tono, vraví Kazo, ale cesta je strašne rozbitá, samé blato, ani ja po nej nechodím, tak neviem, ako sem vyjdeš.“
„Len sa ty nestaraj, zajtra sme u teba“.
Hoci bolo leto, hodili sme do gazika zimné retiazky a vo štvorici vyrazili do Vrátnej. Tono mi hovorí: „Keď dáme na všetky kolesá retiazky, tak musíme vybehnúť hore Pasekami ako nič. Dám tam redukovanú jedničku, baby posadíme na blatníky aby sa nám predné kolesá od zeme neodliepali a my si pre istotu priviažeme dvere tak, aby sme, keby niečo, mohli rýchlo vyskočiť. A tak sa aj stalo. Dolu pod vlekom sme nasadili retiazky, trochu pobledlé baby posadili na blatníky a vyrazili. Ešte sme prepli na prednú nádrž, aby nám to v kopci nezdochlo, a už sme sa ťahali hore zjazdovkou. Dederóni v kempingu prestali variť švarckafé a jesť apfelštrúdl a rozbehli stávky na to, či sa prevrátime alebo nie. Podarilo sa a my sme šťastne dorazili na chatu. Kazo vyšiel z chaty a hovorí Tónovi: „A to ste toho gaza vyniesli v rukách alebo čo? Veď nie je vôbec od blata“.
„Ále čo, vraví Tóno furiantsky, my sme to zobrali zjazdovkou hore.“
„Blázni“, jednoducho to uzavrel Kazo.
Spoločne sme naložili gazika ťažkým agregátom a bolo jasné, že dolu môžeme iba rozbahnenou cestou. Ale veď dolu kopcom to už pôjde. Keď bol agregát naložený, zasadli sme do chaty a prišlo už tradične na borovičku a na príbehy.

„Kazo“, vraví Tóno, „čo som to počul o tom koňovi v chate?“
„No to vám teda musím porozprávať“, chytil sa hneď Kazo. „Vieš, na jeseň ešte sedačka nechodila a tak ma zásoboval chlap s koňom. A raz priviezol zasa zásoby, strašný čas, lialo, hmla, vetrisko a chata plná ľudí. Mal som tu nejakých Čechov a aj Slovákov. Bolo veselo, hralo sa na gitare, spievalo a vonku hnus. Ani tomu koniarovi sa nechcelo ísť nazad a tak sa chytil borovičky a prepíjal, čo zarobil. V chate bola horúčava, dusno, všade sa sušili veci a ja som vyšiel pred chatu vydýchať sa. A čo ti nevidím. Ten kôň, čo sa najviac nadrel na vyvážke, stojí vonku na daždi a vetre a voda len tak po ňom tečie. Človeče, taká ti ma chytila ľútosť, že som si povedal, že to tak veru nenechám. Poď koník môj, vravím, ožrani budú chlastať v teple a suchu a ten, čo sa narobil, tu bude mrznúť? Tak to teda nie. Keď sa oň nevie postarať gazda, postarám sa ja. Chytil som milého koňa za ohlávku a už ti ho aj vediem dnu do chaty. Vieš, to ti bol ale riadny kôň - z ťažby. Žiadna ľahká váha, len tak-tak, že sa zmestil do dverí. Kôň poslušne išiel so mnou, aj hlavu zohol do dverí .Len čo sme vošli do jedálne, nastal poprask. Niektorí hostia už boli takí oťapení, že si mysleli, že hádam medveď do chaty vošiel. Nestal krik a chaos, otvárali sa obloky a najmenej polovica hostí od strachu vyskákala von. No to ti bolo čosi. Len koniar, už vtedy spiaci na stole, sa na ten rev prebudil a nešlo mu do hlavy, čo robí jeho kôň v chate. Koníkovi sa tam ale páčilo a vôbec mu nevadilo, že sa ho boja.Voda z neho tiekla a parilo sa z neho ako z mangľa. Niektorým hosťom sa však už prestávalo vonku na daždi páčiť a chceli dnu, lenže nebolo ako.Tak sme teda koňa chceli zasa vyviesť von, lenže vieš, ako je to s koňom. Ten ti veru v cudzom prostredí cúfať nebude. Márne ho aj gazda chcel vyviesť z chaty, kôň ani zaboha nechcel cúfať do úzkych dverí. Ulička medzi stolmi je úzka a tak sa nedalo nič robiť, museli sme poskladať lavice a stoly na seba a milého koňa v jedálni otočiť a až potom vyviesť von. A to bol veru riadny zmätok. V chate to po koňovi trošku smrdelo a na dlážke bola voda, ale sranda to bola, to ti poviem. Gazda sa pobral aj s koňom do Štefanovej a hostia sa pobrali spať. Ráno ale prišiel vedúci od tých Čechov a hovorí: Pane chataři, vy jste včera přived do jídelny koně. No a čo, ja mu na to, aspoň si tu nebol jediný. No ten ti vzkypel ako skysnutý guláš a hneď chcel knihu prianí a sťažností a napísal mi tam sťažnosť na celú stranu. Len si ty píš, vravím si, aj pero som mu požičal. Ostatní sa len rehotali a mali z toho poriadnu prču. Lenže o týždeň vedela o tom už celá Vrátna a o dva týždne už to vedeli aj na Interhoteloch a tak som čakal kontrolu. Zobral som milú knihu prianí a sťažností, rozošil ju, zápis vytiahol a z druhej som tam vložil čisté stránky, napísal tam pár pochvál a poďakovaní a už som len čakal, kedy sa dotrepú. Prišli dvaja. A hneď: Tak ako Kazo, čo nového a ako to ide. A čo hostia, spokojní? Pravdaže, vravím nevinne, veď to poznáte. A čo zápisy, tie do knihy robia? Ále robia, stále to isté, ďakujeme za pohostenie a boli sme spokojní, stále dokola. No a žiadne sťažnosti, Kazo? Kdeže, chlapci, tu je všetko v poriadku. Vieš čo, tak nám tú knihu ukáž, nech sa na to pozrieme. A ja som ti začal robiť naoko drahoty, že veď tuším ani neviem, kde ju mám, a tiež, že načo tam budete pozerať, keď tam nič nie je. A oni už začali byť tvrdší, ani borovičku si nechceli dať a keď už to bolo takmer ostré, vytiahol som knihu a dal som im ju. No, prelistovali ju odpredu dozadu a odzadu dopredu, číslovanie strán kontrolovali, ale nič nenašli. A ja nevinne: A čo tam stále hľadáte, chlapci? Nič, nič, ale vieš, kontrola je kontrola. A nemal si Kazo nejaký konflikt s Čechmi? Ja a konflikt s Čechmi, veď to sú moji najlepší hostia. Nešlo im to do hlavy a ešte raz prezreli knihu. V duchu som sa smial, veď len hľadajte, pátrači, aj tak nič nenájdete. A tak to aj skončilo. Urobili zápis, že všetko je v poriadku, popili borovičky, a odišli. Tak takto som sa ja o koňa postaral.“

Vonku sa už zotmelo, tak sme naskákali do gazika a hrnúc pred sebou bahno schádzali do Štefanovej. A celú cestu sme sa rehotali nad tým, ako Kazo koňa do chaty priviedol.

Z Chaty na Grúni, roku 1981.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Autorom ilustračnej fotografie je Tomáš Maderič. Všetkým čitateľom, ktorí nám zaslali fotografie chaty, ďakujeme.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.