Kamenná chata

Kamennú chatu sme za miesto stretnutia zvolili kvôli tomu, že prvý článok na HIKINGu vyšiel práve o nej. Už nástup na chatu preveril turistické vlohy všetkých účastníkov, keďže sa tam bez túry nedá dostať. S potešením sme skonštatovali, že nikto z 11 autorov nie je len perohryz, ale aj zdatný turista. Absolútny rekordman bol zrejme spoluzakladateľ HIKINGu Martin Šácha, ktorý vybehol zo Srdiečka na chatu za 70 minút (a ešte nebol spokojný).

Keďže sme obsadili pomerne veľkú časť chaty a ďalšia partia, ktorá mala objednané miesta, neprišla, mali sme chatu viac-menej pre seba. Usadili sme sa za dvoma spojenými stolmi a už to išlo. Kapustnica, buchta Chopok, guláš, pivká, čaje. Do toho Borove historky, vtipy zo všetkých oblastí, ale aj snahy o serióznu debatu o vylepšeniach a nových veciach na HIKINGu. Diskusia bola prínosná a určite niektoré podnety z nej zrealizujeme. Rovnako veríme, že Boro hodí na papier ďalšie zo svojich skvelých historiek. Aby som nezabudla, z autorov sa okrem mňa a Ľuba zúčastnili Boro Tomis, Mišo Bukvai, Tomáš Trstenský, Martin Šácha, Jano Roháč, Ľubo Ondrejka, Mišo Mikuláš, Igor Strhársky a Paľo Axel Gomboš.
Pred polnocou sme si povedali, že zajtra nás čaká túra a ďalší spoločensky náročný večer, a tak sme sa pobrali spať. Poukladali sme sa v novučičkej nocľahárni a podaktorí zaspali. Ďalší dali prednosť počúvaniu neopakovateľnej chrápajúcej symfónii v podaní mužského orchestra pod Borovou taktovkou.

Ráno sme sa postupne prebúdzali s vidinou raňajok o pol ôsmej. Vybehla som pred chatu pozrieť výhľad. Na strane od Jasnej ma čakalo prekvapko v podobe stáda kamzíkov. Z tých, ktoré vyliezli na skaly si pozrieť výhľad, som si vzala príklad a rozhodla sa vychutnať si rannú samotu na Chopku. Tam som objavila Igora Strhárskeho s jeho fotoaparátom, takže samota celkom nevyšla, ale oproti návšteve Chopku v letnom čase na poludnie to bol zážitok. Po skvelých raňajkách sme sa postupne rozišli hikeovať rôznymi smermi.

Sobotňajšia túra a prípravy

Ja s Ľubom a mojou sestrou Dankou sme najprv išli kvôli organizačným veciam do hotela Kosodrevina. Ľubo sa zviezol lanovkou na Srdiečko zobrať z auta premietačku, notebook, tričká a podobne. S týmto nákladom sa zase vyviezol hore, uložili sme ho a vyrazili sme na túru. Od Kosodreviny sme sa pobrali po modrej cez sedlo Príslop do Krížskeho sedla. Veľmi pekný chodník, nádherné výhľady a množstvo kveteny. Z drevenice pod Derešmi ostali už len zo štyri brvná. Nenáročným stúpaním sme sa dostali do sedla, kde sme si sadli a chceli sa kochať výhľadom. Kochanie však dlho netrvalo, lebo akurát vtedy sa schovalo slnko a celý čas nevyliezlo. V sedle sme stretli Miša Mikuláša s kamarátom Jankom, ktorí boli na túre na Chabenci. Na Poľane sme zase stretli Slava Albrechta a za ňou Joža Magáta s Hankou Trochanovou. Čerešničkou na torte bol telefonát od Tomáša Trstenského a Martina Šáchu o cca 11-tej. Pýtali sa, o koľkej je večera, keďže naraziili na neočakávanú prekážku. V duchu som videla vyvrtnuté členky, zlomené nohy, pády do doliny a akciu HZS. Napokon vysvitlo, že prekážkou sú čučoriedky a očividne dali chlapcom zabrať, lebo na Kosodrevinu prišli až medzi poslednými.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

My sme teda pokračovali po hrebeni smerom ku Kamennej chate. Počasie bolo skvelé, ľudí málo, akurát moje nohy stále hlasnejšie protestovali proti novým topánkam a cítila som, že otlaky z predošlého dňa úspešne zväčšujú svoj objem. Poslednú časť hrebeňa som sa nekoordinovane motala ako novonarodené šteňa. Mohlo to vyzerať, že mám úpal, cieľom však bolo čo najmenej sa dotýkať otlačených miest. Pred Kamienkou sme stretli Miša Bukvaia a spolu s ním rýchlo zišli na Kosodrevinu.

Kosodrevina

Po príchode sme zistili, že veľa účastníkov, bez ohľadu na inštrukcie prísť o šiestej, je už tu, tak šup do sprchy a riešiť ubytovania. Popri tom sa dal stihnúť ešte aj stolný tenis. Konečný počet účastníkov bol 37, boli medzi nimi autori, čitatelia, ktorých sme už poznali, ale aj úplne noví. Po večeri sme mali naplanovaný krátky program, prevažne založeny na použití premietačky a notebooku. Išla som Ľubovi pomôcť to všetko priniesť. Na izbe sme v šoku zistili, že Ľubo v rannom chvate nechal všetky káble v aute na Srdiečku. Nasledovalo bleskové prezlečenie a Ľubo s ešte žblnkajúcou večerou v žalúdku vyletel ako šíp na Srdiečko po veci. Podarilo sa mu vystihnúť aj jediný dážď počas celého víkendu. Čas bol pomerne slušný, 10 minút dolu a 25 hore. My ostatní sme neplánované technické problémy prečkali v maximálnej pohode, keďže pán prevádzkar otvoril bufet.

Po príchode Ľuba sa podarilo sprevádzkovať plátno s premietačkou a program sa mohol začať. Pozreli sme si film Pavla Barabáša Tatry Mystérium, potom Ľubo porozprával o histórii HIKINGu, predstavil prítomné osobnosti, bez ktorých by HIKING neexistoval. Nasledoval výber najkrajších fotografií z našej galérie, ďalej rozprával Tomáš Trstenský o Poloninách a záverečná prezentácia patrila Mišovi Bukvaiovi. Ten to zobral od piky, keďže hikeplanner začal ako plánovač svojich vlastných túr a postupne ho za dlhých zimných večerov rozšíril na celé Slovensko. Názorná ukážka kreslenia chodníka stála tiež za to. Spomínané sledovanie fotografií z galérie skončilo trocha predčasne kvôli vzájomnej averzii firiem Apple a Microsoft.

Potom už nasledovala voľná zábava a diskusia cca do pol druhej v noci. Ráno sme bojovali so stuhnutými kĺbmi, svalovicami, otlakmi a inými nepríjemnosťami, ale verím, že sme všetci odchádzali s dobrým pocitom z vydareného stretnutia. Ďakujeme všetkým účastníkom a veríme, že sa im páčilo minimálne tak, ako nám. Nás to inšpirovalo k myšlienke častejších horských akcií rôzneho charakteru. Uvidíme, čo sa podarí zrealizovať. Horám zdar!

Rada by som ešte poďakovala personálu Kamennej chaty za milý a ústretový prístup, na chate bola naozaj skvelá atmosféra. Rovnako pánovi prevádzkárovi a ostatnému personálu hotela Kosodrevina.