Trasa

Lenartov – útulňa Kráľova studňa – Wojkowa – útulňa Kráľova studňa – Kamienny horb (Kamenný hrb) – Púšťa – Kocurinec – Okopy konfederatów barskich – Muszynka – Polianka – Dzielec (Dielec) – Lacková (Lackowa) – sedlo Cigeľka – Cigeľka

Úspešným netradičným stopom s Rumunom z Bukurešti, s ktorým som si zaspomínal na staré dobre časy v Bukurešti, a so staršou pani z Bardejova, ktorá sa nenechala rušiť pri počúvaní detektívky, som sa včas dostal do Lenartova, kde som sa objavil opäť po pár rokoch, keď som stopoval týmto nádherným prostredím a odkiaľ som chcel začať túru.

V obci ma zaujala pekná drevenička hneď vedľa hlavnej cesty a chcel som zájsť aj k netradičnému kostolu s ešte netradičnejším svätým Leonardom, ale k nemu som sa nevedel dostať, tak som naň rezignoval a vyštartoval po zelenej. Na výhľadňu upozorňovali aj tabuľky. Akurát problém bol, že obe trochu odlišne ukazovali smer. Zelená ponad cintorín a tabuľky zase okolo výbehu pre kone. Na cintorínskom plote som však neuvidel značku, ktorá by logicky tam bola, tak som sa nechal viesť tabuľkami. Cieľ nie je problém vidieť, je na blízkom zalesnenom hrebeni, ku ktorému sa dá prísť po lúčnych cestách.

Nejaká jedna taká teda smerovala okolo výbehu pre kone, kde ma zaujali najmä dve veľmi pekné koniarky, a mierne zatáčala napravo. Po prvých nastúpaných metroch sa sprava pridala aj zelená, ktorá zrejme predsa len viedla okolo cintorínskeho plota a odtiaľ jednoznačne ukazovala smer. Cesta pod zalesnený hrebeň ponúka spätne výhľady na úbočia severnej hradby Čergova, ale aj na dolinu s pár dedinami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výhľadňa a útulňa Kráľova studňa

Po prejdení širokých lúk a vniknutí do lesa som ešte asi pol hodiny stúpal po lesných cestách, ktoré ma následne priviedli k červeno značenej trase, ktorá neznamenala len to, že som na hrebeni, ale že som opäť na slovensko-poľskej hranici a Východokarpatskej magistrále. Po chvíli som došiel k výhľadni, na ktorú som hneď vyliezol. Potom som si to nasmeroval k útulni pri Kráľovej studni, kde som strávil noc.

No ešte predtým, ako som si dal na dobrú noc pivko na novučičkej hojdačke v spoločnosti troch kráľov, tak som si zaumienil zájsť do blízkej poľskej dedinky Wojkowa, ktorá v sebe uchováva klenot drevenej architektúry - kostolík. Od útulne nie je problém dedinku vidieť, ale značenie je trocha chaotické. Každopádne, pre turistu so základným zmyslom pre orientáciu je to jednoduché. Zišiel som dole a nad dedinou som stretol miestne kobiety, potom aj šarvancov na bicykloch, ktorí sa pekne pozdravili. Aj keď asi len zo srandy.

Keď som zabočil ku kostolíku, z blízkeho neohradeného dvora vybehlo nejaké malé kabelkové psisko a dobiedzalo. Vyšla aj staršia pani, ale pes ju ignoroval a aj ona, ako keby chcela, aby ma psisko užralo. „Keby mám nejakú patyku, tak aj obšahne.“ Vyšiel som ku kostolu, ktorý je naozaj nádherný. Nad ním sa nachádza starý lemkovský cintorín, ktorý ma tiež zaujal. Vrátil som sa rovnakou cestou naspäť a tiež psisko kamsi zmizlo.

Keď som vyšiel k útulni, uvidel som tam auto a traja chlapi čosi ťahali. Nejakú veľkú plechovú skriňu, ktorá mala slúžiť na uskladnenie pracovných pomôcok, ako som sa neskôr dozvedel. A načo? Lebo ju chceli umiestniť v novovybudovanej pivnici, ktorá bude ako základ novej, väčšej útulne Kráľova studňa. A už teraz si myslím, že bude špičková a dajú si na nej miestni aktivisti veľmi záležať. Skúsil som im trochu pomôcť so skriňou, potom som sa venoval svojmu pivku v žiari zapadajúceho slnka na hojdačke. Naozaj príjemný moment. Škoda, že mi ideál nedopriali šramotiaci Lenartovčania. Po vychutnaní si piva som zaľahol a v tom momente prišlo ďalšie auto. Už som si myslel, že začne párty, ale práve naopak, zobrali troch pracantov a spolu odišli preč. Tak som si mohol nerušene užívať pohodlie útulnej chatky.

Zarána do Muszynky

Pri mojich posledných túlačkách som zistil, že keď chodím sám, mám relatívny problém sa prinútiť vstať skôr a vyraziť do 5-tej. I teraz sa mi to podarilo až okolo 5.30 h. V momente, keď som kráčal od útulne, prišiel chlapík zo včera, a tak sme sa pozdravili letmým úsmevom a kývnutím. Zrejme mali brigádu. Ja som teda išiel popri hranici ako mi to kázala mapa aj smerovníky. Pri poľskom smerovníku však bolo upozornenie, že treba sledovať hraničné kamene, keďže značiek bolo poskromne. Ale čo keď aj kamene chýbali?? Tie sa len veľmi sporadicky ukazovali, čo sa mi na hraničných úsekoch ešte nestalo. A to na lúke, kde bolo x-možností kam ísť. Horko-ťažko som zazrel nejaké kamene a išiel popri nich. Potom sa začali ukazovať značky. Raz ma viedli po jednej strane lúky a lesa, potom po druhej. Až ma zaviedli k okraju lesa a tam som sa na tri hodiny zatajil.

Tento úsek Východokarpatskej magistrály, tak ako jej väčšina, vedie stále lesom, čiže výhľady sa nekonajú. Len v okolí za Púšťou, čiastkovým smerovníkom, sa na svahu hrebeňa nachádza lúčka, ktorá sa mi pravdepodobne ukázala z výhľadne pri Kráľovej studni. Aj keď odtiaľ sa mi zdala ako nejaký polom či rúbaň, v skutočnosti to boli len vyrúbané kriačiny. Ako je známe o najodľahlejšej diaľkovej trase, po ktorej časti som išiel asi piatykrát, má vcelku otravný hojdačkový profil. Tu to však bolo viac vyrovnané, len s veľmi ojedinelými miernymi stúpaniami a klesaniami.

Okopy konfederatów barskich

Okrem slovenskej hraničnej červenej, od Wojkowej viedla aj poľská žltá, ktorá končila v ďalšej poľskej dedinke Muszynka. A ja som tam tiež chcel zájsť. Preto som v príhodnej chvíli, keď žltá odbočila z hranice, odbočil tiež. Dôvodom nebol len drevený kostol v dedine, ale aj pamiatka Okopy konfederatów barskich, čo predpokladám sú nejaké pevnôstky, resp. pozostatky zákopov a pevnôstiek Barskej konfederácie z rokov 1768-72. Barska konfederácia bol zväzok poľskej šľachty, ktorá povstala proti vtedajšiemu kráľovi s podporou ruskej cárovnej.

Historickú rezerváciu tvoria terénne nerovnosti, čiže zákopy, ktoré iste zbadá bystré oko návštevníka. Niečo na spôsob šancí z kysucko-sliezskeho pohraničia, aj keď v dosť chudobnejšej podobe. Akurát sa nenachádza na osamelo vyvýšenom mieste, čo je o to netradičnejšie. Veľa toho tam však nie je, len masívna lavička, infotabuľa a v strede pevnôstky pamätný pylón. Tunajší okop je asi ojedinelý, keďže podobných sa veľa nezachovalo.

Prešiel som teda okopom a napojil sa na lesnú cestu, ktorou som schádzal do Muszynky. Značka niekde pri asfaltke zmizla, ale vedel som, že mám ísť do centra dedinky k drevenému kostolu. Ako inde, aj tu som si ho len zvonku prezrel a snažil sa nájsť nejakú cestu k hraničnému hrebeňu. I podarilo sa a lúkami som stúpal k asi najkrajšej pasáži západnej časti Východokarpatskej magistrály.

Nádhernými hraničnými lúkami

Na túto pasáž som sa veľmi tešil, keďže je vďaka lúkam netradičná, ponúka výhľady a aj kvôli tomu, že hranica je kvôli hraničným hrebeňom zarezávaná do jednej či druhej strany, a tak je vidieť z jedného hrebeňa len o pár km ďalej ďalšiu časť hranice, ktorá sa nachádza na protiľahlej strane. V tom je táto časť hranice jedinečná.

Vystúpil som na hrebeň a dal sa doľava s peknými výhľadmi, ktoré ponúkali lúky na poľskej strane. Na slovenskej strane zase zalesnená časť, ako keby podčiarkovali, že sme na hranici. Ale po chvíli sa to zmenilo, keď hranica zabočila do lesa, resp. les preskočil aj na poľskú stranu. A na slovenskej strane sa zase ukázali pasienky nad Fričkou, kde stál smerovník Polianky. Odtiaľ bol veľmi pekný výhľad do slovenského zárezu hranice, na koncové dediny, ktoré sa v ňom nachádzali a im trónila výrazná hora Lacková. A na ňu som mal vyjsť.

Tam ešte bola riadna štreka. Opäť som vnikol do lesa, ale opäť sa po chvíli dostal medzi typické v tejto časti - poľské lúky a slovenské lesy. Výhľad na Muszynku vystriedal výhľad na Tylicz, kde som pôvodne chcel zísť a pokračovať na Krynicu. Ale potom som dal prednosť slovenskej hranici.

Po asi polhodine som opäť vošiel do lesa a až do zostupu do Cigeľky mi robil spoločnosť. Tento úsek je o dosť náročnejší, keďže sa na ňom vyskytujú tri krátke, ale strmé stúpania. Prvý je na Dzielec (Dielec), kde sa dá odbočiť do obce Mrokowiec a ďalej pokračovať do Krynice. Potom nasleduje klesanie do sedla Przełęcz Beskid nad Izbami. Tento úsek nie je veľmi pekný, keďže je mierne poničený, hlavne na slovenskej strane. Aká to náhoda...

Tadiaľ sa dá prejsť z Fričky do poľskej dediny Izby po asfaltke. Na jej styku s hranicou som objavil padnutý starý hraničný kameň. Odtiaľ ma čakalo stúpanie na Lackovú, na čo ma upozorňovali aj tabuľky. Zrejme dávali najavo, že to bude poriadna fuška.

Výstup na nízkobeskydské obludy

Takto som nazval Lackovú, výstup na ktorú je naozaj obludný. A keďže som po návšteve Busova či Stebníckej Magury, tak tieto kopce sú hodné tohto pomenovania.

Na Lackovú (Lackowa) sa nestúpa hneď, ale najprv nasleduje mierne stúpanie, ako predpríprava. Potom na dvoch miestach je krátka rovinka, ktorá je ako posledné miesto pred finálnym stúpaním. A to dá riadne zabrať. Keď som začal rozmýšľať, či som normálny, tak ma prekvapila dvojica v stredných rokoch, ktorá práve klesala. Ale keď odzdravili, tak bolo zjavné, že sú Poliaci a keďže nemajú veľa hôr, tak aj obluda Lacková je im dobrá. To len slovenskí turisti sú rozmaznaní všelijakými Ďumbiermi, Kľakmi a pod.

Stúpanie nemalo konca kraja a mal som dosť. Ale pomaličky som ukrajoval z výškových metrov a konečne sa stúpanie vyrovnalo a mohol som sa uvoľniť. Vedel som že čoskoro narazím na vrcholový kolík. I prišiel som k nemu. Vlastne k ním, lebo boli dva. Slovenský a poľský, na ktorom viala, hádajte aká, vlajka?

Pokračoval som ďalej a čakal ma zostup. Keď som pri výstupe stretol jednu dvojicu, teraz som bol ja za frajera, klesal som a ďalšia dvojica stúpala. No ale zase, čakalo ma ďalšie, aj keď už nie až také prudké stúpanie na Ostrý vrch (Ostry Wierch). Tiež to bola fuška, ale sedlo medzi nimi, nebolo až tak nízko položené (765 m), tak som ani veľa metrov nestratil.

Tu sa dá odbočiť po žltej do vysídlenej dediny Ropki. O čosi ďalej, v sedle som opustil červenú hraničnú a po zelenej som zbehol do Cigeľky. Tento úsek je po lúkach a ponúka výhľady na práve prejdenú trasu. Dominuje samozrejme Lacková a Sivá skala, ktorá sa týči medzi Cigeľkou a Petrovou. Zelená pri schádzaní niekde odbočuje, pravdepodobne sprava obchádza nevýraznú lúčnatú vyvýšeninu (608 m), ktorá slúži na pálenie jánskych vatier, keďže ponúka výhľad na Cigeľku a Busov. Odtiaľ som po lúke zbehol do Cigeľky. V nej ma zaujalo pár dreveníc, kostol a najmä som chcel ochutnať a nabrať si cigeľskej minerálky. Tá sa nachádza pod cestou smerom na Petrovú, pár metrov za posledným domom.

Ešte spomeniem príhodu, ktorá je asi tradičná pre cigeľskú rómsku osadu. Vo svojom článku Axel písal, že keď išiel okolo, tak sa naňho vrhli miestne detváky a pýtali si cukríky. Dobrá tradícia tu nevymrela a po 7 rokoch sa to stalo aj mne, keď ich mladší kamaráti (alebo možno aj ich deti, kto vie?) sa vypytovali na cukríky, potom na čokoládu a nakoniec na peniaze. Aspoň že nie v opačnom poradí.

Zhrnutie

Trasa časťou hranice ponúka okrem pár vysiľujúcich výstupov na nízkobeskydské obludy a rozmýšlaniapudných dlhých trás bez výhľadov, aj parádne sceneristické etapy ako nad Muszynkou či nad Wojkovou, ale aj historické pamiatky ako drevené kostoly v spomenutých dedinách či z vojnovej histórie. Značenie je v rámci možnosti dobré a stretol som dve dvojice, čo sa mi na Slovensku málokedy stáva, keďže nestretávam skoro nikoho.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek