Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Krupinica
Krupinica Zatvoriť

Túra Meandrami Krupinice (Devičie – Hontianske Nemce)

Krupinica je bystrá riečka prameniaca pod Lyscom v Javorí a vtekajúca do Ipľa neďaleko Šiah. Na svojom toku dlhom 65 km má pokojné i dravé úseky. Najdravší úsek je nad Krupinou pod Mäsiarskym bokom, kde pri prekonávaní andezitového podložia bystro tečie cez kaskády i malé vodopádiky. Pod Krupinou je menej odolné tufové podložie, do ktorého sa riečka hlboko zarezáva a vytvorila v ňom niekoľko pekných meandrov. A práve tieto meandre si ideme pozrieť.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+418 m stúpanie, -478 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 27.02.2019
Pohoria
Krupinská planina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 309 m n. m. Nad hájom, štátna cesta
  • Najnižší bod: 199 m n. m. Rázc. pri Krupinici (poniže Selckého mlyna)
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Doprava
Krupina (vlak, bus) - Devičie (bus)
Hontianske Nemce (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Pôvodný zámer bol odviezť sa vláčikom do Domaník, pozrieť si Havraniu chrasť a proti toku Krupinice ísť striedavo po pravom i ľavom brehu pokiaľ budeme vládať. No okolnosti boli proti nášmu zámeru. Železničná spoločnosť síce obnovila prevádzku na trati Zvolen – Šahy, ale s turistami neráta! Ranný vlak odchádza dačo po piatej a ďalší až po deviatej. Skoro sa nám do mrazivého rána vstávať nechcelo, a o deviatej je príliš neskoro. A tak sme využili autobusový spoj do Devičia a zvolili opačný smer.

Po telefonáte so starostkou Uňatína mi bolo jasné, že ani prechody z jedného brehu na druhý sa neuskutočnia, pretože lávky cez Krupinicu neexistujú a na brodenie je ešte zima. A tak pekne zostaneme len na pravom brehu.

Trasa

Devičie – Krupinica – Uňatínsky mlyn – Vrbovský mlyn – Selčiansky mlyn – Pri Krupinici – Havrania chrasť – Hontianske Nemce

Z Devičia sme išli poľnou cestou popod osadu Roveň na hrebienok, okolo ktorého vytvorila Krupinica najväčší meander. Hrebienok je lúčnatý a v tomto období z neho dobre vidieť hlboko pod nami Krupinicu. Kľukatila sa ako had a v tej okolitej hnedi vyzerala ako spadnutá modrosivá stuha. Na hrebienku nás upútal starý, nádherne košatý dub, pod ktorým sme načerpali trochu energie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hrebienkom sme pohodlne zostúpili k riečke. Tu nám bolo jasné, že brodenie naozaj nepripadá do úvahy. V lete by to bolo v pohode, ale do ľadovej vody sa nám nechcelo omočiť ani prst. Riečka nás však hneď očarila! Sú na nej väčšie i menšie meandre, zátočiny, ostrovčeky, poloostrovčeky a brehy lemujú krásne staré jelše.

Kráčali sme teda po pravom brehu Krupinice, využívajúc prte lesnej zveri, ktorá chodí ku Krupinici piť vodu. Po prebrodení malého prítoku – Devičianskeho potoka, sme prišli na veľkú lúku. Cez ňu kedysi viedla cez brod cesta k Uňatínskemu mlynu. Kráčali sme chvíľu pohodlne po ceste až sme prišli k Uňatínskemu mlynu. Ten však stojí na druhom brehu. Ale aj odtiaľto sme videli, že je to pekná stavba a dobre udržiavaná novým majiteľom.

Z lúky popri Krupinici vedie stará nevyužívaná cesta. Išlo sa po nej ťažšie, pretože je zaviata lístím a pod ním sú skaly a zradné papeky. Potešili nás tu však rašiace snežienky. Pokračovali sme prťami vo svahu popri riečke, ale keď sa svah veľmi zostrmil, chceli sme opäť vyjsť na cestu, no bola zarúbaná. Nedávno tu vypiľovali mladinu a všetko drevo nechali ležať cez cestu. Nakoniec sme sa však predsa len na ňu dostali a priviedla nás na ďalší pekný lúčny úsek.

Tu na lúke ležal veľký vyvrátený strom, a tak sme si posadali, dali kávičku, koláčik a oddychovali. Milan nám oddych spestril kvízovými otázkami – kde pramení Krupinica, kde sa vlieva a do ktorej rieky a aká je dlhá.

Pokračovali sme ďalej starou lesnou cestou chvíľami lesom a chvíľami lúčnymi úsekmi. Niektoré úseky boli veľmi malebné. Najviac sa nám páčil úsek, kde na oboch brehoch riečky rástli vysoké bultové ostrice, teraz uschnuté pripomínali strapaté krtince alebo hlavu bratranca Ita z Adamsovcov.

Zaujímavý bol aj lužný les, kde kmene stromov jarné vody ohli do oblúka. Prišli sme k Vrbovskému mlynu a ten je tiež na ľavom brehu. Mlyn má síce novú strechu, ale zdá sa opustený. Za Vrbovským mlynom sme išli chvíľu vedľa riečky, ale potom sme si to zamierili cestou do svahu. Je tam pekná skalnatá andezitová terasa a dúfala som, že tam bude niečo kvitnúť. No, aj keď boli skaly vyhriate, nekvitlo tu ešte nič.

Tak sme sa svahom vracali naspäť ku Krupinici. Pod svahom sme prechádzali cez suché koryto občasného potôčika. Keď sa topí sneh alebo pri silnom daždi to tu musí dobre hučať, keďže koryto bola skôr malá, strmá roklinka. Za roklinkou sme prechádzali popod skalnú terasu, ktorá bola zložená z veľkých okruhliakov. Dôkaz, že pred mnohými rokmi riečka menila svoje koryto a tiekla aj tadiaľto.

To sme sa už blížili k Selčianskemu mlynu. V tejto časti sa koryto rozšírilo a vytvorili sa v ňom pôvabné ostrovčeky. Mlyn je prestavaný na farmu a vidno, že je trvalo obývaný. Okrem budovy mlyna, sme videli nové hospodárske budovy, fóliovník, poorané pole, ovečky i koníka. A dokonca i hospodára. Ten, keď nás zbadal, prišiel sa spýtať či sme nezablúdili a snažil sa nám vysvetliť, kde je značka. Ľubko mu povedal, že sme nezablúdili, len turistikujeme dole vodou. Ktovie čo si o nás pomyslel.

Ešte chvíľu sme kráčali popi riečke a ocitli sme sa na modrej značke pri smerovníku Pri Krupinici. Pobavila nás hlavne smerovka – Bez značkovania 2 km k značkárskemu kolu. My sme sa však po modrej nechystali ísť, pretože sme si chceli ešte pozrieť Havraniu chrasť a tak sme sa pustili strmo do svahu západným smerom. Na mapách je kreslený bralnatý útes.

Najskôr sme vyšli na malú skalnatú lúčku, potom sme pokračovali lesom. Tu sme objavili do tufového podložia vyhĺbenú „skrýšu“. Ľubko sa hneď do nej strčil, aby ju preskúmal a Anička ho pre istotu držala za nohy, aby sa nám v nej neschoval. Pokračovali sme strmým svahom ďalej, ale bralá sme nenašli, len dlhý skalnatý, andezitový svah. Zato som tu našla ďalšiu rozkvitnutú kvetinku - nátržník piesočný. Skál tu bolo dosť, a tak sme si každý našli svoju, oddychovali sme a konečne sa naobedovali.

Posilnení sme vyšli lesom na polia a ďalším úzkym lesíkom na pole s poľným letiskom. Odtiaľ len kúsok na štátnu cestu, ktorá vedie z Medovariec do Domaník. Chvíľu sme ňou išli, ale keďže v Domaníkoch otvárajú krčmu až o 17-tej, zišli sme z nej a zamierili k železničnej trati. No a popri nej sme čochvíľa došli do Hontianskych Nemiec na stanicu.

Do odchodu vlaku sme mali ešte necelú hodinku, a tak sme si ešte kilometrík zašli na čapované pivko. Keďže dnes bol, vzhľadom na ročné obdobie, mimoriadne horúci deň, tak pivko len tak zasyčalo... Cestou domov nás vláčik – hrkáčik poriadne vyhrkal, a tak sme vo Zvolene museli ísť ešte na malé.

Záver

Bola to netradičná turistika v netradičnom počasí koncom februára. Počas celej trasy sme nestretli žiadneho človeka (hospodár na druhom brehu sa neráta). Na tomto brehu Krupinice bolo počuť len štebotanie vtákov, šumenie vetra a zurčanie riečky. Je to dobré miesto na relaxáciu a preto sa sem časom rada vrátim.

Fotogaléria k článku

Najnovšie