Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Weisstannentall
Weisstannentall Zatvoriť

Túra Glarnské Alpy – okolo Sardony

So zavedením priameho vlakového spojenia Bratislava - Zürich sa zjednodušil prístup do švajčiarskej oblasti Álp. Región Tektonikarena Sardona. Miesta trochu neznámeho v našich končinách. A to je na škodu. Pohodlná spiatočná cesta vlakom z Bratislavy do tohto regiónu švajčiarskych Álp sa dá absolvovať v tarife City Star pod 70,- €. Už cesta je zážitok. Mestá Viedeň (Wien), Linec (Linz), Soľnohrad (Salzburg) a Innsbruck každému niečo povedia.

Vzdialenosť
43 km
Prevýšenie
+3060 m stúpanie, -3010 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 26.07.2018
Pohoria
Švajčiarsko: Alpy (Alpen) - Západné Alpy (Westalpen) - Glarnské Alpy (Glarner Alpen) Tektonikarena Sardona (UNESCO)
Trasa
  • Najvyšší bod: 2627 m n. m. Segnespass (priesmyk)
  • Najnižší bod: 1000 m n. m.
Voda
alpské salaše a napájadlá, vysokohorská chata Segnespass, horská chata Segneshütte
Doprava
priame spojenie Bratislava (vlak, bus) - Sargans (vlak, bus)
Flims (bus) - Chur (vlak, bus) - Sargans (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)

Sargans vo Švajčiarsku, môj cieľ, už len niekomu. Leží pár kilometrov od hraníc Liechtensteinského kniežatstva. Je dobrým východiskovým bodom pre nadšencov turistiky. Teraz to je Tektonikarena Sardona, oblasť v Glarnských Alpách (Glarner Alpen) pod záštitou UNESCO. Jeden deň po švajčiarskej zelenej vetve Via Alpina (390 km / 20 etáp). Druhý na Sardona-Welterbe-Weg (84 km / 6 etáp). Akýsi poloblúk okolo Sardony 3099 m.

Zo Sargansu možno priamo vyraziť po švajčiarskej vetve Via Alpina, ktorej tu začína druhá etapa. Prípadne, tak ako ja, využijúc v júli 2018 miestnu dopravu môžeme začať trasu v horskej osade Weisstannen. Leží v rozsiahlom údolí Weissntanentall nad obcou Mels v nadmorskej výške 1000 m. Peší presun môže byť zaujímavý pre ľudí, čo by sa chceli zoznámiť so Švajčiarskom mimo turistické centrá. Okrem asi hodinového stúpania z Melsu do osady Vermol je to niekoľko hodín chôdze prakticky po vrstevnici.

Prvý deň - Weistanen-Elm

Ráno nastupuje do autobusa len pár miestnych turistov. Prehodiac niekoľko slov sa dozvedám, že cestu mojím smerom neplánuje nikto. Weisstannen je východiskom viacerých značených turistických trás. Môj plán pre dnešok je prejsť tretiu etapu Via Alpina, Weistanen–Elm. Začínam o siedmej ráno na konečnej autobusu. Popri toku riečky Siez stúpam hore údolím po časti náučného chodníka venovaného kozorožcom. Oblasť patrí k obci Mels. Má jeden z najväčších chotárov vo Švajčiarsku. Nachádza sa tu je dvadsaťštyri Alpen. Alp je obdoba nášho salaša. V lete sa tu vypásajú horské lúky hlavne hovädzím dobytkom a spracováva sa mlieko. V septembri sa za veľkej slávy ozdobené kravičky zháňajú do údolia. Alpabfahrtom, ako sa to nazýva, je Mels pomerne známy. Prechádzam okolo prvého „salaša“ - Vorsiez. Tento je dosť komerčný, s funkčnou reštauráciou. Aj vybrané autobusové spoje sem v sezóne zachádzajú. Zrána je ešte zavreté. Reklama ponúka miestnu špecialitu, Siezer Chäshörnli, Apfelmus za 19,- Fr. Niečo ako cestovinové kolienka s miestnym syrom a jablčným pyré. Pre nás nezvyčajné, ale po vlastnej skúsenosti nie zlé. Len cena nezodpovedá.

Foopass

Nezastavujúc sa pokračujem pozvoľne stúpajúcou cestou. Slnko začína prenikať aj do údolia. Na mieste oficiálneho ohniska Schweizer Feuerstelle si robím kratšiu prestávku a prispôsobujem odev otepľujúcemu sa dňu. Obchádzajúc ďalší salaš chodník zahýba vľavo a začína strmšie stúpať. Vpredu hory, za chrbtom nekonečné údolie. Oblasť bola asi výcvikovým priestorom armády. Tabuľka s jednoznačnou výstrahou pred stratenou muníciou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta sa mení v chodník. Kdesi vpredu je Foo Alp. Takže kravičky to musia tiež zvládnuť. A akosi aj zásoby tam treba dostať. Chodník tomu nenasvedčuje. Nemôžem sa nasýtiť pohľadov po okolí. Údolie sa zužuje. Trasa sa kľukatí vo svahu. Za skalnatou stenou sa roztvára priestor. Stretám prvý pasúci sa dobytok. Pasie sa na lúkach zabezpečených ohradníkmi. Na trávnatej plošine budovy Foo Alp. Pôsobia prázdno. No po chvíľke spozorujem zamestnanca. Ďalekohľadom kontroluje skupinky dobytka. Kývnutím sa zdravíme. Využijem stôl na prestávku. Pre turistov je tu skrinka s ponukou občerstvenia. Platba podľa uváženia do pokladničky. Vo Švajčiarsku pomerne bežná vec.

Kúsok nad salašom je odbočka vľavo k Sardonahütte v údolí Calfeis. Pokračujem vpravo k priesmyku Foopass. Treba správne odbočiť. Turistické značky sú len jednej farby. Červené. Už som zažil, že som kráčal nesprávnou cesto a na omyl som prišiel neskoro. Ešteže smerové šípky sú jednoznačné. Vlastne sa tu napája aj Sardona Welterbe Weg. Túto časť cesty má spoločnú s Via Alpina. Stretám prvých dvoch postarších turistov zostupujúcich z priesmyku. Požiadam ich o fotografiu. Nemusím si stále robiť len selfíčka.

Prechádzam rozsiahle horské pasienky. Trávnatý porast s horským kvetenstvom. Žiadna kosodrevina. Len občas Alpenrosse. Starodávna alpská kultúrna krajina. Ihličnanom kravičku nenakŕmiš. Po pravej strane ikonický pohľad na obnažené horniny. Jasné rozvrstvenie sedimentov. Staršie sú nelogicky vrchné. Boli to len sily, čo to prevrátili! Preto oblasť patrí do zoznamu UNESCO. Kľučkujúc pomedzi oddychujúce kravičky pomaly stúpam rozsiahlou planinou k priesmyku. Len ja, dobytok a chodník predo mnou.

Pred obedom dosahujem priesmyk Foopass (2223 m). Až sem siahajú pasienky. Cez hrebeň natiahnutá oplôtka. Nech nám neuteká dobytok k susedom. Zhadzujem batoh. Fotím o dušu. Po celom horizonte len hory a hory. Na svahoch malé skupinky kravičiek. Dole v diali pár domčekov v údolí. Spozorujem turistu, čo stúpa v mojich stopách. Mladík svižne dorazil. Práve telefonujem. Spýtal sa na moju materčinu. Niečo, či nie taliančina. Inak vraj je Francúz. V jeho nemčine to poznať. Hoch Deutch, aj keď s akcentom. Aspoň si rozumieme. Ide Via Alpinu. Uvidí, pokiaľ to dá. Po chvíli sa lúčime.

Začínam zostupovať do údolia. Smer Elm. Opúšťam kantón Sant Galen, prichádzam do Glarus. Víta má pár svišťov. Nory sú dosť bohato. Hranica lesa ešte ďaleko dole. Zostupujem k Alp Ramin. Vedie k nemu z údolia cesta zjazdná aj pre motorové vozidlá. Alp Armin sú solídne murované stavby. Reklama na miestny syr a siestujúci zamestnanec v tieni. Urobím si očistu tela. Nie je tu veľký problém s vodou. Kravičky potrebujú napájať. Šetrí to kilá v ruksaku. Cesta ma vedie pravou stranou údolia. Popri trase sú dozrievajúce čučoriedky. Druhá strana je impozantná svojimi vodopádmi. Trochu poniže hrebeň prekonáva línia elektrického vedenia. Horná časť sa stráca vo výške, kam ani nedovidím, tak medzi 2000 a 3000 m. Impozantný počin. Vo Švajčiarsku sa asi inak nedá. Vchádzam do lesa. Len príležitostne stromy umožnia výhľad na obec Elm. Prichádzam k prvým rekreačným domom. Na turistických chodníkoch pribudlo turistov. Pri údolnej stanici lanovky miestneho významu volím dlhšiu cestu do dediny. Budem sa sem vracať. Popod lanovú dráhu hore k ďalšiemu priesmyku.

Elm

Chodník lesom ma privádza k obci. Rodinky si opekajú pri oficiálnom Feuerstelle. Tesne pri obci je niečo ako útulňa pre návštevníkov. Otvorená budova so sedením. Hodnotím ju ako vhodné na prespanie v prípade núdze. Len skoro v Elme. Veľa o obci neviem. Je tu kostol, ktorý dvakrát do roka osvieti slnečný lúč prenikajúci cez Martinsloch. Martinsloch je otvor v skalnej stene na hrebeni. Zajtra by som tam kdesi hore mal prekračovať priesmyk. Dedina je vcelku pekná. Hlavne drevené viacpodlažné domy švajčiarskeho štýlu. Kostol s cintorínom. Na kostole pamätná doska s menným zoznamom 114 obetí. V roku 1881 zasiahla obec lavína. 10 miliónov kubíkov skál sa zosunulo na osídlenú oblasť. Pre tých, čo sa chcú dozvedieť o prírode a okolí čosi viac, je tu voľne prístupné návštevné centrum – Besucher-zentrum. Pohľadám obchod, nech si trošku doplním zásoby. Cestou narazím na jazdeckú sochu Alexandra Suvorova s informačnou tabuľkou s popisom v ruštine. Vedľa je historický dom, kde cársky generál v októbri 1799 prenocoval. Ruský expedičný zbor ustupoval údolím počas napoleonských vojen pred francúzskymi vojskami. Heroický prechod prebehol iným priesmykom, ako ma čaká. No možno niekedy nabudúce.

Ako sa spätne dozviem, Elm je etapovým miestom na Via Suvorov. Turistická cesta v dĺžke 170 km ide v stopách ruskej armády v Alpách. Možný námet do budúcnosti. Doplním energiu v centre obce pri slušnom posedení s informačnými tabuľami. Dokonca aj na betónovom stole mi píšu o Martinslochu. Slnečný lúč osvieti na niekoľko minút kostol 13. a 14. marca, 30. septembra a 1. októbra. Inak dieru v hrebeni dobre vidím. Pomôže aj informačná tabuľa s ďalekohľadom. Rozmýšľam, čo ďalej. Kde stráviť noc? Je len popoludnie a svetlo ešte pár hodín bude. Zajtra sa výškové metre prejdené dnes môžu hodiť. Som v necelej tisícke a zajtra prekonám priesmyk vo výške 2627 m. Takže idem ďalej. Nad obcou nachádzam oficiálne táborisko. Ohniská, toalety, umyváreň a prihlasovací lístok. Drobná suma za stan a osobu. No je len 17.00 hodín a nezlomí ma ponúkaný relatívny luxus.

Tschinglen

Idem ďalej. Prichádzam na miesto, kde som bol pred pár hodinami. Odbočujem vpravo ku kaňonu. Potrebujem vystúpiť čo najvyššie a nájsť vhodné miesto na prenocovanie. Úzky chodník stúpa pravou stranou nad tiesňavy. Počujem len zurčiacu vodu kdesi dole. Informačné tabuľky rozširujú poznatky o oblasti. Občas kráčam tesne po hrane skalného svahu. Ovečky, ktoré podľa prezentovaných fotografií vyháňajú tadiaľto každoročne na horskú pašu, majú čo robiť. Údolie sa otvára, chodník sa približuje k potoku.

Prichádzam na akýsi planinovitý terén. Konečná lanovky. Nad hlavou elektrické vedenie vysokého napätia. Smerovník vpravo k chate s občerstvením. Idem hľadať niečo vhodné na bivak opačným smerom. Chodníček v tráve ma vedie k uzavretej chatke schovanej za kopčekom. Pred chatkou je rovinka. Pri schodíkoch prameň. Rovina a pitná voda. Čo viac si priať? Môžem si ísť vyhodiť z kopýtka. Dáke jedno pivko nech neprekročím rozpočet. Chata sa predstaví ako malá turistická osada v salašníckom štýle pod názvom Tschinglen-Alp. Po chvíľke sa objaví obsluha a prichádza ďalšia návštevníčka. Po pár slovách, vraj že bola fotiť kvety, ma zaskočí otázkou. Či som Čech. Objasní. Počuje slovanský prízvuk. Aký to kontrast, ak Francúz dnes slovenčinu pokladal za taliančinu. Dopijem fľaškové. A keďže odmietam obsluhou ponúkané ubytovanie, nedozvedám sa, čo ten špás stojí.

Vraciam sa na miesto nocľahu. Niečo pojem, absolvujem hygienu. Už len s pomocou paličiek postaviť tarp, rozbaliť karimatku a spacák. Hamaka bude mať voľno. Turistické paličky majú ďalšie využitie. Niekedy nerozumiem, prečo turisti ešte chodia do hôr bez nich. Veľakrát ma už zachránili pred pádom v náročnom teréne a dosť uľahčujú chôdzu. Z Elmu som vystúpil asi päťsto výškových metrov. Zajtra ma čaká viac ako tisíc. Nocou sa nesú zvuky bliakajúcich ovečiek voľne rozptýlených po okolitých svahoch. Žiadne dravce ich tu neohrozujú. Krajina pôsobí divoko, no je to intenzívne využívaná kultúrna krajina. Noc prebieha pokojne. No nič moc, čo sa týka spánku. Zážitkov predsa len bolo dosť. Prelietajú hlavou. Nedajú hlboko spať.

Druhý deň - Tschinglen(Elm) - Flims

S brieždením vyliezam zo spacáku. Nečakám na slnečné lúče. Údolie je v tieni a asi aj dlho bude, pokiaľ slnko vystúpi nad skalnú hradbu. Zbalím táborisko a v rannom chlade vyrazím ďalej do bočného údolia. Červeno značený chodník vedie hore, tam, kde v skalnej stene presvitá Martinsloch. Vrcholce štítov osvetľuje ranné slnko. Potôčik dole sa prediera tunelmi v posledných zvyškoch špinavého snehu. Na svahoch sa pasú ovečky na dosť biednej paši. Asi sa čosi naučili od kozorožcov. Usudzujem podľa terénu, kde sa pohybujú. Niektoré miesta potešia horskou kvetenou. Nad úrovňou kosodreviny pribúda kamenistý terén. Vychádzam na oslnené miesta. Hneď je teplejšie i čas na pauzu. Z protismeru prichádza mladík. Asi trávil noc na chate. Zdola ma predbieha dvojica. Všetci sú naľahko. Dole vidím ďalšiu, čo stúpa nahor. Asi využili lanovku Tschinglenbahn. Inak ani ja nemám toho extrémne veľa na chrbte. Možno tak 12 kg. Podľa množstva vody. Aj pre ňu stačí 1,5-litrová fľaša. Voda tu nie je úzky profil. Na protiľahlom svahu slnko premieta tieňovú siluetu hrebeňa aj s otvorom Martinslochu. Pauzu využijem na fotenie. Ozaj pekné.

Segnespass

Hore nado mnou identifikujem Segnespass. Ešte pár serpentín kamenistým svahom a som tam. Vľavo pod hrebienkom je skrytá vysokohorská chata Segnespass. Chata v priesmyku. Pár metrov po chodníčku k občerstveniu mi blokuje miestny strážca. Niečo ako krátkosrstý bernardín. Ak dačo také existuje. Keďže je tu skôr atrakciou ako strážcom, tak bez problémov zaujmem miesto na terase s výhľadom do údolia Elmu. Objednávam si predobedňajšiu kávu a doplním energiu jedným pivkom. Začínajú sa trúsiť ľudia z obidvoch smerov. Trochu zrelaxujem na slnečnej strane priesmyku. Zdokumentujem obligatórnym fotom. Je to asi môj výškový rekord - 2627 m. Predsa len túry do týchto výšok bežne nekonám. Výhľady sú úchvatné. Mnou nepomenovateľné vrcholy, čiastočne prikryté snehom. Údolia možno skôr tušiť ako vidieť. Z Elmu vidno asi len plničku minerálnej vody. Ani Martinsloch nemožno z tejto polohy pozorovať. Je bokom v skalnej stene.

Čo má čaká na zostupe? Dole kúsok cez snehom pokrytý svah do širokej kamenistej štrkovitej kotliny so snehovými poliami. Vidím chodníček, ktorým poputujem tam kdesi vpravo. Dole v údolí má byť Flims. Môj cieľ. Aj keď nechcem, musím vyraziť, blíži sa poludnie. Vstupujem do kantónu Graubunden. Tretí kantón za dva dni. Prvá fáza zostupu je na krátkom úseku uľahčená oceľovým lanom. Krajom snehovej platne sa dostávam na ploché dno kotliny. Teraz prišla hviezdna chvíľa pre Martinsloch. Oproti modrej oblohe je úžasný. Jasne vidieť, ako vznikol na hranici sedimentov. Geológom to povie viac. Mne poteší len srdce. Pokúšam sa o selfíčko. Nikoho nie je naokolo, kto by ma odfotil.

Ako pomaly zostupujem kamenistým chodníkom k horizontu, ubúda snehových polí, pribúda trávičky a kvetín. Za morénovým hrebienkom na konci doliny sa otvára pohľad na ďalšiu, nižšie položenú. Akási skládka sedimentov prinášaných vodou z erozívnych svahov. Ideálne rovná. Potôčik sa rozvetvuje do mnohých ramien a v meandroch vypĺňa celú plochu. Tvorí to zvláštne obrazce. Na konci sa zjavujú budovy lanových dráh. Široký pohodlný chodník obchádza mokrade ľavou stranou. Vidieť viac pohybujúcich sa turistov. Z bočného hrebeňa sa pekným vodopádom vlieva pomerne silný tok do kotliny. Voda sa hlboko zarezáva do skalnej steny. Niečo také bežne nevidieť. A tu ani nestál za to, aby bol uvedený v mape.

Flims

V uzávere kotliny sa znovu voda zlieva do jedného toku a medzi skaly preteká k svahom údolia horného Rýna. Plocha je už zelenšia a tak znovu kravičky. Škoda by bolo trávy. Aj ľudstva sa tu potuluje viac. Stanica lanovky to objasní. Segneshütte (2100 m) aj s jej reštauráciou len obchádzam. Trošku si pozriem priľahlé informačné stredisko. Takže smer Flims. Zostup ma vedie cez rozširujúce sa pasienky. Riečku prekračujem síce po mostíku, ale hneď sa vyzúvam a močím nohy v chladnej riave. Príjemný to pocit.

Pokračujem popri toku smerom dole. Pribúda lesa. Stále stretávam malé skupinky turistov. Páry alebo rodinky. Nie všetci len lanovkou. Voda sa zarezáva hlboko do skalného podložia a tvorcovia trasy chodníka sa snažili ukázať čo najviac. Z nových lávok cez tok je, čo dokáže sila vody. Niektoré výtvory sú dosť bizarné. Pomaly sa približujem k Flimsu. Je pomerne veľkým letným i zimným centrom turistiky na hornom toku Rýna. V okolí je veľa lanoviek a zaujímavých turistických trás.

Na prehliadku mestečka a okolia nemám ani času a ani nálady. Možno budem ešte ľutovať. Zo dve hodiny času by možno bolo, no asi aj tak by som oblasť Flims-Waldhaus a prielom Rýnu nestíhal. Prejdem len ulicami k pošte na autobusovú zastávku. Autobusom pol hodinku cestujem do Churu, ktorý je centrom kantónu. Inak najstaršie mesto vo Švajčiarsku. Zo železničnej stanice vlaky pravidelne vyrážajú k Sargansu, čo je len 30 km.

Kruh sa uzavrel. Som tam, kde som začal. Kto by mal trochu viac času, tak o 1,5 dňa, okruh môže prejsť aj po vlastných. Z oblasti Flims cez Kunkelspass (1357 m) do obce Vättis a osadou St. Martin do údolia Calfeis. Prekročením priesmyku Heidelpass (2388 m) okolo vodopádov v oblasti Batöni sa ukončí okruh vo Weisstannene. To bol môj pôvodný plán. No nie vždy sme pánmi svojho času.

Fotogaléria k článku

Najnovšie