Trasa

Štrbské Pleso, TEŽ – Liečebný dom Solisko – Pod Furkotou – Odbočka na Biely Váh – Jamské pleso – Odbočka na Biely Váh – Jambrichovo – Liečebný dom Solisko – Štrbské Pleso, TEŽ

Od stanice sa vyberáme hore poza hotely po mierne stúpajúcom chodníku, ktorý mi pripadá ako trasa pôvodnej parnej zubačky, aspoň podľa tohto článku. Vynárame sa priamo pri rázcestníku vedľa bývalej stanice. Najprv si pozrieme výhľady na pleso so zasneženými štítmi a potom sa poberáme preč z huriavku. Nie že by sme ho inokedy aj my s deťmi nevytvárali, ale ticho v lese je jednoducho lepšie. Predpokladám, že Jamské pleso, hoci v lete je dosť frekventované, nám dnes poskytne trochu pokoja.

Prvú časť trasy kráčame súbežne s upravenou bežkárskou traťou a len ochkáme. Chystala som sa ísť sem túto zimu bežkovať, ale nevyšlo. Dávame si predsavzatia na budúcu. Odskočíme si na susednú trať pozrieť Slepé pleso. Červený chodník následne trate opúšťa a vedie otvoreným terénom s výhľadom na Solisko a Sedielkovú kopu. Modrá obloha sa postupne zaťahuje, čo ma mrzí, ale stále aspoň vidíme, kde sme. Včera tu bola hmla so silným vetrom a snežením.

Ešte raz križovatka s bežkárskou traťou a vnárame sa do redšieho ihličnatého lesa. Míňame odbočku do Furkotskej doliny. Pripadám si tu trocha ako prvýkrát, keďže lesa oproti predchádzajúcim návštevám ubudlo, ale vnímame to tak, že kalamity sú súčasť prírodných procesov v národnom parku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pri plese sme sklamané, pretože Kriváň aj Sedielková kopa sú v oblakoch. Ale kým sa najeme v blízkom prístrešku, oblaky začnú ubúdať. Napokon sa nám ukáže dokonca modrá obloha, iba slnko chýba. V prístrešku sú s nami ďalšie dve turistky, ktoré, tak ako my, chceli ísť po modrej značke na Jambrichovo, ale vraj sa to veľmi prebára a nech radšej nechodíme, ak nemáme lyže ani snežnice. Treba dodať, že červená značka bola poriadne vyšliapaná a neprebárali sme sa. No veď uvidíme.

Kým prídeme po rázcestie Odbočka na Biely Váh, vykukne slnko. Všetko zrazu vyzerá nesmierne pozitívne. Odbáčame na modrú. Ej, veru mali pravdu turistky, prebárame sa asi pri každom treťom kroku. Zhodnotíme to však, že maximálne dve hodiny budeme mokré a potom sme opäť na Štrbskom Plese. Počasie akoby nás chcelo odškodniť, slnko hreje ako v lete, krikľavo modrá obloha nad nami, sneh s malými ihličnatými stromčekmi a štíty. Z tých sa, ako klesáme, ukazuje čoraz viac, a tak aj my čoraz viac stojíme a kocháme sa. Naposledy som tu bola v hustom lese, a tak si užívam nové pohľady. Okrem nás tu nie je nikoho, asi väčšina ľudí dáva prednosť návratu na istotu po Tatranskej magistrále.

Cestou míňame odbočku náučného chodníka Rakytovské plieska, kam som sa pôvodne tiež chcela pozrieť, ale teraz to pri pohľade na záveje prehodnocujem. "Aj tak bude pleso biele ako všetko ostatné, príď, keď bude vidieť vodu," argumentuje Aďa. Veru tak, nechám to na jeseň, keď budú všade okolo oranžové smrekovce. Posledná časť trasy vedie po vyhliadkovom hrebienku, z ktorého vidieť všetko od Západných Tatier cez Kriváň, Sedielkovú kopu, Soliskový hrebeň, Patriu až po Tupú a Končistú.

Napokon zbiehame popri Bielom Váhu k rázcestníku. Opäť si dáme pauzu v tunajšom prístrešku a potom sa pripájame na zelenú značku. Pamätám si úzky chodník, ktorý sa krútil po vrstevnici v hustom ihličnatom lese. Dnes sú to teda opäť nové pohľady a výhľady, aj keď v spodnej časti trochu lesa ostalo. Tu sa očividne páčilo aj jednému z miestnych macov, ktorý si to tu cez chodník kamsi namieril. Odfotíme stopy, ľutujem, že nie aj medveďa, čím pohoršujem Aďu a pokračujeme (možno ani ja by som nebola taká hrdinka pri živom mackovi). Neskôr stretávame ďalšie stopy, o ktorých Aďa tvrdí, že sú vlčie, ale nezdá sa mi, že by vlk behal tak blízko frekventovanej cesty. Nie som odborník na stopy, ak niekto viete posúdiť podľa fotky, napíšte do diskusie.

Obloha sa zase zaťahuje, začína fúkať. Míňame spodnú odbočku na Rakytovské plieska. Na zelenej značke sa prebárame o niečo menej. Máme dobré výhľady do Podtatranskej kotliny, kde sa sneh topí raketovou rýchlosťou, a na nízkotatranský hrebeň. Čaká nás posledná výrazná zákruta, otvorí sa nám Furkotská dolina. Míňame dve striešky s Kacvinského prameňmi, teraz zasypané snehom. Potom len posledný výšľap priamo k Štrbskému plesu. Ešte si dáme obed a spokojne sa poberáme domov.