Hulín - Slosberg

Nová Baňa – Brehy – Hulín (Biela skala) – Chlm – Slosberg – Brehy - Fabkovie dom – Nová Baňa

Na zarastený Chlm v Štiavnických vrchoch, ktorým prechádza zelená TZT, by som sa asi len ťažko vybrala prioritne. No, keď si pred ním budem môcť pozrieť skalnatý Hulín a po ňom stredoveké banské diela pod Slosbergom, tak aj Chlm môže byť.

Koniec novembra 2017 je bez snehu a to nám na túto túru veľmi vyhovuje. V zime by to mohlo byť nebezpečné a vo vegetačnom období, by sme zas veľa neuvideli. Z vláčika sme vystúpili v Novej Bani a ponad diaľnicu a Hron sme prešli na druhú stranu do dedinky Brehy. Dedinka je to malá, ale veľmi pekne upravená. Majú tu vystavenú historickú hasičskú striekačku, zrekonštruovanú obecnú studňu, Hrnčiarske múzeum, pamätník obetiam I. svetovej vojny, no najväčšou atrakciou je modrý Fabkovie domček. Nezdržiavali sme sa však dlho, lebo náš hlavný cieľ bol ešte ďaleko a vysoko pred nami.

Hulín

Lesnou cestou sme pomaly naberali výšku. Cestu nám spestrovali zimné huby a hlavne krásne staré stromy, z ktorých sa stávali „hotely pre chrobáčiky“. Bolo hmlisté jesenné ráno a celý les pôsobil tak trochu mátoživým dojmom. Bolo nás len šesť, ale museli sme dávať pozor, aby sme niekoho v hmle nestratili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prišli sme k Hulínu. Na mape vyhliadkový vrch nesie meno Biela skala, ale z úcty k obyvateľom Brehov ho budem nazývať Hulín. Brežania naň každý rok na jar robia hromadný výstup pre všetky vekové kategórie a pridávajú sa aj cezpoľní, dokonca aj zahraniční turisti.

Pod vrcholom je oddychové miesto s lavičkami a ohniskom, kde sa pri pravidelnom výstupe varí guláš. Na samotnom vrchole sú tiež provizórne lavičky, ktoré však majú lepšie časy za sebou. Je tu vrcholová kniha, kde sme sa samozrejme zapísali. Za pekného počasia sú výhľady z vrcholu určite zaujímavé, no teraz sme ledva dovideli na domy pod nami. Medzi sklami je postavený kríž s odkazom: Postavenvo Brežanma r. 2013, Hulín 667,5 m. Veľmi sugestívne miesto.

Chlm

Oddýchli sme si a pomaly vystupovali strmým svahom na skalnatý hrebienok. Ním sme prišli na vrchol Chlmu (726 m). Vrchol je zarastený, nezaujímavý, ale keď sme boli tak blízko, škoda by bola sem nezájsť.

Slosberg

Pekným skalnatým hrebeňom sme zostupovali západným smerom po zelenej TZT. Trochu som sa zdržala pri fotení a už sa mi stratili v hmle. Už na hrebeni sa začali objavovať banské diela – pingy a prieskumné štôlne.

Pomaly a opatrne sme schádzali k bani Johan De Deo. Opatrnosť bola na mieste, lebo rudonosné žily vystupovali až na povrch a po vydolovaní po nich zostali v kopci hlboké ryhy. Ryhy boli pomerne úzke, občas prekryté spadnutým konárom, či zarastené sladičmi, takže pri nepozornosti, by tam ľahko mohol niekto zahučať! A pri ich hĺbke, by to nemuselo dobre dopadnúť!

Zrazu sme začuli hlasy a uvideli chlapíka pri vchode do podzemia. Pekne sme sa mu prihovorili, no on odpovedal len tak nemastno–neslano, až sme pochopili, že nie je veľmi nadšený z našej prítomnosti. Z podzemia sme počuli ďalšie hlasy a o chvíľu vyšiel chlapík, ktorý nás hneď začal posielať na značku.

Poďakovali sme sa za radu, ale išli sme za svojím cieľom. To znamená, že sme zostupovali ďalej popri stene. Pri komunikácii im Ľubko nechtiac skoro rozšliapol detektor kovov, ktorý ležal na zemi. Pred nami sa týčila tenká skalná ihla, ktorá vyzerala ako vztýčený prst. Ktovie pred čím vystríhala?

Popri ihle sme zostúpili pod stenu, do ktorej je vykresaná samotná štôlňa Johan De Deo. Štôlňa je veľmi dobre zachovaná a bez problémov sa dalo do nej vojsť. Dlhá je asi 20 metrov a na jej konci sú obrovské vydolované priestory, ktoré končia priepasťou. Marta, ktorá do podzemia nemusí, zostala vonku a počuli sme, že sa s niekým rozpráva. Bol to jeden z chlapíkov a bol skontrolovať, čo tam hľadáme. Pravdepodobne podľa seba súdil aj nás.

Keď videl, že nič nehľadáme, ani neberieme, len obdivujeme (čo asi dosť nechápal), tak odišiel. My sme zatiaľ s údivom skúmali kresanú štôlňu, ktorú naši predkovia vyrazili ručne, len za pomoci želiezka a kladivka. Tú drinu si v 21. storočí nedokážeme ani predstaviť. Od šachty sme schádzali strmým terénom po haldách dole na lesnú cestu. Tu stál traktor, ktorým sa novodobí zlatokopi priviezli. Vedľa lesnej cesty sme narazili ešte na dve prieskumné štôlne, ktoré sme si samozrejme tiež pozreli. Druhá baňa bola celkom pekne skrasovatená.

Fabkovie domček

Keďže do odchodu vlaku bolo dosť času, pristavili sme sa pri Fabkovie dome a ochotná správkyňa nám domček nielen ukázala, ale aj porozprávala o jeho histórii a zaujímavosti o jeho obyvateľoch. Výlet za baníckou históriou sa nám veľmi páčil a určite nebol posledný.

Rabenstein (Romrštán)

Autobus nás zo Žarnovice pomaly viezol dlhou Hodrušskou dolinou. Dolina je veľmi úzka, takže sa tu zmestí len potok, cesta a jeden rad domov po oboch stranách – ale aj to nie všade. Na malom námestíčku, ktorému dominuje Banský dom, je domov viac a ulice sa tu vetvia.

Banská Hodruša – Rumplovská – Pri kríži – Rabenstein (Havrania skala) - Banská Hodruša

Banská Hodruša

Vystúpili sme na námestíčku a púšťame sa ulicou na sever. Po pravej strane máme klopačku, po ľavej najstaršiu verejnú budovu v Hodruši, ktorá je však, žiaľ, v dezolátnom stave. Ďalej míňame evanjelický i katolícky kostol. Pristavujeme sa pri verejnej studni, vedľa ktorej stojí Pieta a oproti zrekonštruovaný vchod a asi 10-metrová chodba štôlne Birnbaum, ktorou sa dalo ešte v polovici 20. storočia prejsť do Vyhní. V 60-tych rokoch však štôlňu zavalilo a odvtedy je nepriechodná.

Rumplovská

Pokračujeme žltou TZT popri Brenerskom rybníku do sedla Rumplovská. Tu pri pamätníku obetiam II. svetovej vojny si trošku vydýchneme a počkáme na oneskorencov, to znamená - na mňa. Spoločne pokračujeme hrebeňom, teraz zase modrou TZT. Z hrebeňa sa otvárajú krásne výhľady na západnú a južnú časť Štiavnických vrchov. O kúsok ďalej je ďalšie výhľadové miesto, teraz na sever a čuduj sa svete, na novodobý hrad Marcus. Pokračujeme však ďalej po modrej až ku krížu pod Hadovou. Tu si doprajeme pauzu, kávu a občerstvenie, lebo aj keď ideme len klesať, najťažšia časť trasy nás ešte len čaká.

Rabenstein - podľa miestnych Romrštán

Opúšťame lesnú cestu a schádzame dole. Najskôr prechádzame rozsiahlym pingovým poľom. Pingy sú najstaršími pamiatkami na banskú činnosť. Na malom hrebienku sa zjavujú prvé skaly, rozrušené banskou činnosťou. Opatrne preliezame popod skaly i ponad skaly a vyhýbame sa otvorom zívajúcim na nás na každom kroku. Vyjdeme na skalu a otvára sa nám pohľad na lyžiarske stredisko Salamandra i na našu obľúbenú Drast(a)vicu.

Potom opäť schádzame pomedzi balvany a diery medzi nimi i popod vysokú skalnú stenu. Rozrušená stena v nás vyvoláva pocit bázne. Dramatický ráz zjemňujú len pekne vyfarbené lišajníky a machy. Popod stenu sme prišli k malej roklinke. Tá však nevznikla prírodnými, ale ľudskými silami. Rudonosnú žilu vyťažili, takže zostali len hluché bočné steny a tie zvierajú malú roklinku. Prechod ňou sa nám veľmi páčil a za ňou nás čakala prvá štôlňa.

Nenápadný otvor ukrýval vstup do úzkej štôlne, ktorá sa však po niekoľkých metroch rozšírila do obrovského priestoru, podopretého niekoľkými subtílnymi piliermi. Ohromujúce miesto – veľkolepé i desivé. Pri dolovaní rudonosnej žily si tu stredovekí baníci pomáhali aj ohňovou metódou dolovania. Ohňom rozrušili horninu a tá sa im potom dala ľahšie dobývať kladivkom a želiezkom. Ale aj tak to bola ťažká drina!

S našimi kvalitnými LED-kami sme sa tu cítili stiesneno a ponuro a čo potom stredovekí baníci so sliepňajúcimi kahancami?! Ťažký život mali stredovekí baníci, nie div, že ich život často končil už pred 40-kou. S úžasom a bázňou sme vyšli na svetlo a hneď sme zatúžili po priestore, a tak sme si vyšli na malý hrebienok pokochať sa výhľadmi.

Potom sme však znovu prešli roklinkou a zostupovali povedľa steny úzkou rímsou. Našťastie tu už nebol sneh ani ľad, lebo inak by sme sa tade asi neodvážili. Všetci sme bezpečne zišli a stáli sme pred ďalšou štôlňou. Mala širší vchod a skaly okolo vchodu boli pekne vyzdobené zelenými machmi. Aj v tejto bani sme sa chvíľu zdržali, aj keď nás neohúrila tak ako prvá.

K ďalšiemu poschodiu sme schádzali cez rozrušenú veľkú terasu, ktorej dva otvory pôsobili ako oči podzemia hľadiace na nás. Úspešne sme prešli po rímse k podzemným priestorom. Tu sme obdivovali hlavne vchod, ktorý bol pilierom rozdelený na dve okná.

Ďalšia štôlňa bola tiež ohromujúca. Rudonosná žila tu kopírovala tzv. tektonické zrkadlo a mala veľmi šikmý priebeh. Priestor v bani sa zvažoval ako strecha do úzkeho chodníčka. Podaktorí sme už ani nemali chuť ísť ďalej, ale Ľubko volal, že aby sme len išli. A tak sme išli a veru neoľutovali sme! Uprostred šikmej siene bola do strechy vykresaná asi 30 metrov dlhá, úzka a napodiv veľmi vysoká kresanica. Dokonca aj takmer dvojmetrový Peter tu mohol kráčať vzpriamene. Bolo to ohromujúce. Šikmá sieň pokračovala aj za štôlňou, no končila hlbokou priepasťou, a tak sme len z bezpečnej vzdialenosti pozerali.

Spokojní sme schádzali povedľa steny. Hrebienok pod stenou bol tiež poznačený banskou činnosťou, ale hlavne zemetrasením, ktoré 6. januára 1443 zničilo banskú oblasť v Hodruši. Pri zemetrasení sa odtrhlo vrcholové bralo Rabensteinu, na ktorom vraj stáli zvyšky rímskej pozorovateľne. Dnes pod zvyškom brala vidieť rozsiahle kamenné more.

Dole pod skalou je ešte jeden otvor, ktorým ústí odvodňovacia šachta. Teraz však bola zatopená, nuž sme si pozreli len portál a kúsok chodby za ním. Slniečko svietilo, pred štôlňou sme si našli voľný priestor a naobedovali sme sa. Teraz nás čakal len zostup do Hodruše - najskôr lesom, potom lesnou zvážnicou. Cestou sme uvideli ešte jednu prieskumnú štôlňu.

V Hodruši sú hrdí na svoju banskú minulosť. Svedčí o tom mnoho opravených a udržiavaných banských stavieb. Nepristavovali sme sa však pri jednotlivých pamiatkach, lebo tie sme si pozreli pri predchádzajúcej návšteve Hodruše.

Záver

Bola to dobrodružná akcia, nie dlhá, ale dosť náročná. Určite nie je vhodná pre bežného turistu. Ani naši kamaráti nešli všetci do podzemia – stačilo im nakuknúť do vchodu. Ale tak nejako sme začínali aj my. Najskôr len obzretie portálov, potom nakuknutie, neskôr pár nesmelých krokov dnu a tak pomaly sme sa odvažovali aj ďalej.

Prehliadka stredovekých baní si vyžaduje nielen odvahu, ale predovšetkým opatrnosť, skúsenosti a znalosti. To znamená, že doma si dobre naštudovať, kam idete. Pri zanedbaní by ste sa už nemuseli vrátiť.

Autorky fotografií: Danka Tomášiková a Alenka Bencová

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek