Wöllaner Nock (2145 m)

Prvý deň sme sa vybrali na zjazdovky priamo nad známym kúpeľným mestečkom Bad Kleinkirchheim. Počasie spočiatku vyzeralo kadejako, ale nesklamalo. V údolnej stanici lanovky Kaiserburgbahn sme sa rozdelili, ja som ešte spravila posledné nákupy a lyžiari išli hneď hore. Asi o pol hodinku neskôr som si kúpila obojsmerný lístok až na vrchol. Lanovka je kabínková a v medzistanici prestupovať netreba, iba v prípade, že chcete cestu prerušiť. Inak sa jednou lanovkou vyveziete za 15,90 € v zime a za 22,- € v lete až do výšky cca 2055 m (k vrcholovému krížu na Kaiserburgu treba pár metrov vyšliapať po vlastných).

Už v kabínke bolo cítiť poryvy prudkého vetra. Polovica marca, počasie sa menilo relatívne prudko (v piatok takmer celou cestou z Bratislavy pršalo, len na vrchu Türracher Höhe snežilo, do rána sa vyjasnilo, no oblačnosť sa menila doslova z minúty na minútu). Vytiahla som čiapku a rukavice, zapla bundu ku krku a dúfala, že špecifikácie výrobcu neklamali a naozaj mi ju neprefúka (neprefúkalo).

Keď som vyšla pred stanicu lanovky, zmohla som sa len na otvorené ústa. V nemom úžase som sa obzerala okolo seba a pohľad sa mi zastavil na kolegovi, ktorý musel ísť v niektorej kabínke za mnou a chystal sa na druhú jazdu dňa. Prehodili sme pár slov, poctivo som mu nahlásila moje turistické plány a rozdelili sme sa. Cesta na vrchol bola pod snehom, ale krásne spriechodnená ratrakom. Každú chvíľu som stála a fotila, užívala som si, že na trase v podstate nikto ráno nie je (predo mnou v diaľke párik a za mnou jeden starší pán). Vietor neustával a ako som sa dostávala ďalej zo závetria, chvíľami som mala problém udržať v rukách fotoaparát (a to váži úctyhodné dva kilogramy).

Pri kríži som bola aj s prestávkami na fotenie a kochanie sa výhľadmi asi za trištvrte hodinku. Ako na dlani som mala Gurktaler Alpen (so známym strediskom Türracher Höhe) a biosférickú rezerváciu Nockberge (Nationalpark Nockberge / Knedľové hory) na severe, Ankogelgruppe pohoria Vysoké Taury (Hohe Tauern) na západe a Karavanky (Karawanken) a Karnské Alpy (Karnische Alpen) na juhu. Nebyť toho nepríjemného vetra, určite by som pri kríži strávila viac ako pár minút. No nedalo sa. Ešte pár záberov mobilom pre mojich chlapov domov, aby videli, kde som bola, a už som klesala do závetria. Po ceste nazad k lanovke som stretávala čoraz viac turistov a vcelku som si gratulovala, že som vyrazila hneď ako sa dalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V lete (resp. po ukončení lyžiarskej sezóny) sa na Wöllaner Nock dá dostať z Bad Kleinkirchheimu zhruba za tri a pol hodiny pri prevýšení 1082 m. Druhou (dlhšou) možnosťou je vyraziť z opačnej strany pohoria, od Feld am See – túra na vrchol trvá niečo málo cez 4 hodiny, prevýšenie je na tejto trase zhruba o 300 metrov väčšie. Ak sa aj v lete rozhodnete uľahčiť si život lanovkami, máte z vrcholu možnosť prejsť sa po hrebeni na Kleiner Nock (2000 m) a / alebo Vorderer Wöllaner Nock (2090 m). V zime ide posledná lanovka dole o 16-tej, v lete o 18-tej hodine.

Mallnock (2226 m)

Podľa predpovede to v nedeľu vyzeralo na zamračený deň. Akonáhle sme ale vstali a pozreli sa von oknami, bolo nám jasné, že predpoveď sa zase zmýlila. Rýchlo sme sa naraňajkovali, rozhodili sa do áut a každý sme išli po svojom. Pánska časť osadenstva sa vrátila do Bad Kleinkirchheimu, my baby k údolnej stanici lanovky Biosphaerenparkbahn Brunnach asi 2 km nad našou chatou (ceny za lanovku sú rovnaké ako pri Kaiserburgbahn). Pôvodný plán bol prejsť sa len po hrebeni Brunnachhöhe, no lenivci mienia a počasie mení.

Keď sme vystúpili z lanovky, plán sme veľmi rýchlo prehodnotili. Rozhodli sme sa vyšliapať si to na Mallnock, ktorý sa od lanovky nezdal veľmi ďaleko a ani veľmi vysoko. Sneh bol o pol desiatej ráno ešte pomerne zmrznutý, takže sme sa nezabárali a išlo sa pohodlne. Do sedla pod Mallnockom sme sa dostali asi po hodinke pomalej chôdze s niekoľkými zastávkami na fotenie a obdivovanie okolia. Zo sedla sme nevideli na vrchol, no na optimizme nám to neuberalo. Kondička bola nulová, kde-kade snehové polia, ktoré sa začínali s blížiacou sa obednou hodinou topiť. Čakalo nás približne 200 výškových metrov, ktoré sme mali prekonať na vzdialenosti zhruba 600 m. No, veď pohoda. Nie je to tak vysoko... Nie, nebolo to tak vysoko. Len strmo. A čím bližšie sme boli k vrcholu, tým bolo veternejšie.

Keď som konečne zbadala vrchol, nezdržala som sa hlasného výkriku: „Vvidím kríž!“ S kolegynkou sme sa vcelku nahlas začali tešiť, že sme konečne v cieli a okoliu sme v tej chvíli veľkú pozornosť nevenovali. Nuž, aspoň sme pobavili pána, ktorý si to na vrchol vyšliapal buď dlho pred nami alebo z inej strany, lebo pred sebou sme ho stúpať nevideli. S úsmevom na perách si zapol lyže a švihal si to na nich dole kopcom.

Aj napriek vetru sme sa na vrchole chvíľu zdržali. Fotili sme všetky svetové strany (doslovne) a skúmali, čo to vlastne vidíme. Vo výhľade na Vysoké Taury (Hohe Tauern) nám bránil Grosser a Kleiner Rosennock, Karavanky (Karawanken) zabral Wöllaner Nock a Karnské Alpy (Karnische Alpen) boli v opare. Zato smerom na Innerkrems bol výhľad nádherný. Na pár sekúnd som dostala šialený nápad prejsť sa po hrebeni na Klomnock (2331 m), no trvalo by nám to tam aj nazad minimálne o hodinu naviac. V neutíchajúcom vetre by to navyše nebol veľmi príjemný zážitok.

A tak sme sa otočili a nazad v sedle sme boli asi za pätnásť minút (hore nám to trvalo približne hodinu). Bolo takmer poludnie, slniečko pripekalo a sneh sa topil. Pre nás to znamenalo nie práve najpohodlnejší návrat k lanovke, pretože sme sa začali zabárať. Za pol hodinku sme nakoniec boli pri lanovke, vyzdvihli sme zostávajúceho lyžiara z Bad Kleinkirchheimu a po dobrom obede sme len vychutnávali zvyšok dňa na chate.

Záver

Alpy opäť raz nesklamali. Celé dva dni nám vykúzlili krásne počasie a rozlúčili sa s nami poriadnym snežením. Do pondelka rána napadlo dobrých 20 cm nového snehu a chumelilo ďalej. Cez Türracher Höhe sa bez snehových reťazí prejsť nedalo, na vrchole sme sa museli otočiť a zobrať to cez Celovec (Klagenfurt am Wörthersee) a Štajerský Hradec (Graz). A ešte sme ani neboli nazad v Bratislave, keď som v hlave začala snovať plán na ďalší alpský výletík – tento raz nie zasnežený. Žreb pravdepodobne padne na Annaberg – Lungau.