Keďže sme s priateľkou boli v poslednom čase na Smrekovici, na Šimonke aj na Veľkej Knole, rozhodli sme sa, že skompletizujeme zbierku najvyšších vrchov okolia a vyjdeme si aj na najvyšší bod Slovenského raja Ondrejisko - Borovniak.

Trasa

Ranč pod Ostrou skalou – Spišský potok, ústie – sedlo Besník – Pred Čuntavou – Stará Čuntava – Pod Ondrejiskom – Ondrejisko (Borovniak) – Pod Onrejiskom – Nižná záhrada – Dobšinská Ľadová Jaskyňa

Ranč pod Ostrou skalou

Autobus, na ktorý sme nastúpili v Poprade nás o 8.00 h vysadil pri Ranči pod Ostrou skalou neďaleko Dobšinskej Ľadovej Jaskyne. Neskúmali sme, či majú otvorené a či si dáme štartovacie pivo, keďže sme to celé chceli prejsť do 16-tej, kedy nám išiel vlak späť do Košíc. A keďže sme nemali informácie o podmienkach, aké na ceste vládnu, nechceli sme sa veľmi zdržiavať.

Od zastávky autobusu sme sa vybrali priamo po ceste k ústiu Spišského potoka, kde sme odbočili na zelenú značku. Je to asi 800 metrov a cesta nie je veľmi frekventovaná, minulo nás asi päť áut, takže asfaltový začiatok sme prežili v zdraví. Nasledujúceho úseku som sa bál, lebo som vedel, že to nie je veľmi navštevovaná časť, ale keďže sa s autobusovým a ani vlakovým spojením nedalo štartovať zo sedla Besník, toto bola jediná cesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Začiatok bol veľmi príjemný, slniečko pomaly vychádzalo a začalo sa otepľovať. Prešli sme cez železničný podjazd, pozreli sme si vlak, ktorý práve ponad nás prechádzal a s pribúdajúcim snehom sme si na nohy nasadili návleky.

Časť v lese bola dobre schodná a vyšliapaná, ale akonáhle sme vyšli z lesa na lúku, kadiaľ ďalej pokračovala značka, objavilo sa pred nami krásne nikým neprešliapané biele pole. Neostávalo nám nič iné, ako si to pekne náročne prešliapať. Zábava to teda nebola, keďže sme sa zabárali až po vaj... kolená, ako sme sa snažili dostať do sedla. Útechou nám bol takmer neustále pekný výhľad na Kráľovu hoľu, ktorá sa týčila priamo pred nami vo svojej celej kráse a poznámky typu: „Nejdeme tam? Bude to ľahšie.“

Rozhodli sme sa, že nebude mať zmysel trápiť sa cestou až do sedla po značke, a tak sme to stočili priamo do kopca k prístrešku pod Kozovcom, krížom mimo značku. Po určitom čase brodenia sme tam skutočne došli. Celé nám to trvalo “iba” 2,5 hodinky, a vôbec nás nepovzbudil vysmiaty starší pár, ktorý si to s úsmevom dával na lyžiach. Pozitívum bolo, že to najťažšie sme mali pravdepodobne za sebou, a veril som, že od tohto bodu to bude viac-menej všetko prešliapané a schodné. Minimálne lepšie ako doteraz.

Cez Čuntavu na Borovniak

Pokračovali sme ďalej po červenej značke, po ktorej sa išlo dobre. Cesta bola vyšliapaná, prelyžovaná aj prejazdená od pneumatík. Nebolo to ideálne, sneh bol mäkký a poddával sa pod nohami, ale oproti prvej časti trate to bolo skvelé. Začali sme stretávať aj iných peších turistov a lesníkov. Od rázcestníka Stará Čuntava sa dá odbočiť na juh ku Chate Rita, ale keďže sme mali časový sklz, ani sme tam nezachádzali a nezisťovali, či je vôbec v tomto období otvorená. Bol som tam na bicykli v máji 2017 a fungovala.

Chodník pokračoval červenou značkou (E8) na sever, ale opäť to bolo s jeho priechodnosťou horšie. Veľa ľudí pred nami nešlo, a tak sme sa viac-menej brodili, aj keď to nebolo také strašné ako na začiatku. Po 15 minútach a po popreskakovaní niekoľkých spadnutých stromov sme došli Pod Ondrejisko a čakal nás posledný strmý výstup na vrcholovú vyhliadku.

Cesta začína strmším stúpaním, aby sa po chvíľke trošku zmiernila. Opäť to všetko prácne prešliapavame. Každý krok je ťažší ako predošlý, až dôjdeme k záverečnému strmému výstupu. Krok po krôčiku si to šinieme snehom, až sa pred nami otvorí rozprávkový výhľad.

Ondrejisko je názov pre trojvrcholový masív najvyššieho vrchu Slovenského raja. Jeho najvyšším bodom je práve Borovniak vysoký 1272 m n. m. (niektoré zdroje uvádzajú 1268 m n. m.), ktorý ponúka nádherné výhľady na Nízke Tatry (Kráľova a Predná hoľa), Vysoké Tatry, Levočské vrchy a Branisko. Dobré oko vie zazrieť aj Spišský hrad. Sú na ňom umiestnené tri lavičky, dve pri sebe, z ktorých je jedna orientovaná na Tatry a druhá na Levočské vrchy, resp. Branisko blízko razcestníka, a jedna položená trošku nižšie vo svahu. Je takmer bezvetrie, úplne bez mráčika, viditeľnosť je skvelá. Pri výhľadoch priam ideálne počasie.

Zložili sme sa na jednej lavičke a vychutnávame si krásne výhľady, ticho a pokoj. Po načerpaní nových síl na zostup dole, pofotíme niekoľko fotiek, zjeme desiatu a pomaličky, ale iste sa vyberieme späť.

Cez Cestu hrdinov SNP späť k vlaku

Snažíme sa kráčať po našich vyšliapaných stopách, a tak to ide dole ľahšie. Stretávame dvojicu turistov, ktorí si nechávajú bežky pod posledným najstrmším úsekom a hore idú po svojich. Dôjdeme až po značku Pod Ondrejiskom, odkiaľ zatáčame na východ po červenej Ceste hrdinov SNP (E8), ktorá opäť nie je vôbec prešliapaná, a tak sa začíname znovu brodiť snehom. Za dnešok sme si na to už nejako zvykli, pod novým snehom vidíme staršie stopy snežníc, po ktorých sa snažíme kráčať a tak sa nám ide ľahšie. Postupne sa to zlepšuje ešte viac, snehu ubúda, je pevnejší a kráča sa po ňom lepšie.

Spočiatku kráčame lesom, opäť preliezame pár popadaných stromov, až vyjdeme na lúku, ktorá nás stúpaním dovedie k poslednému prístrešku pod Strmou prťou na trase, kde si poslednýkrát krátko oddýchneme. Pred stúpaním k prístrešku sa dá odbočiť do lesa a dôjsť k peknému výhľadu, ktorý sa volá Strmá prť, ale o tom ani neuvažujeme. Pri mojej cyklotúre spred dvoch rokov som sa tam bol pozrieť, a keď máte dostatok času v lepších podmienkach, tak sa zachádzka určite oplatí.

Od altánku nasleduje mierne klesanie k lesu, v ktorom sa terén zmení a opäť stúpame hore. Po pravej strane, mimo chodníka v lese vidno lavičku, z ktorej bude pravdepodobne pekný výhľad, ale nemáme chuť schádzať z cesty a tak si to kráčame ďalej, až dôjdeme ku značke Nižná záhrada. Od rázcestníka ideme len prudkou cestou dole po žltej značke, ktorá je relatívne dobre vychodená od ľudí, aj traktorov.

Kontrolujeme si čas. Máme ho ešte dostatok, tak zvažujeme ešte pivo a občerstvenie v miestnej krčme, ale sme takmer celí premočení, tak víťazí zdravý rozum a o 40 minút sedíme na železničnej stanici Dobšinská Ľadová Jaskyňa.

V miestnej maličkej staničnej budove si zriaďujeme improvizovanú sušičku, obliekame si nové, suché ponožky a zjeme posledné zvyšky jedla, ktoré nám ostali. Prichádza Ľadový Expres, ktorý je prekvapivo plný. Nájdeme dve voľné miesta a unavení sa zložíme na sedadlá. Človek by si aj v pokoji pospal, ale bojí sa, že sa mu vlak rozpadne pod zadkom. Mladý chlapec, ktorý sa tvári ako sprievodca, od nás pýta 8,- eur za lístok do Košíc, taká slovenská ľudová cena.

Nakoniec po úmornom dni večer dochádzame do Košíc. V staničnom pivovare si konečne dám vytúžené pivko, priateľka teplý čajík a zjeme ľahkú večeru. Podnik sa určite oplatí navštíviť. Ešte sa potrebujem dostať do Spišskej Novej Vsi, a keďže som trafil akurát vykoľajenie vlaku v Krompachoch, tak opis môjho zážitkového 5-hodinového cestovania a profesionálne zvládnutú krízovú situáciu zo strany Železníc Slovenskej republiky by bol asi na nový článok.

Záver

Domov sa dostávam o tretej hodine ráno, ale spokojný po skvelom dni. Celá túra nám zabrala 7,5 hodiny, ale čas treba brať s rezervou, keďže väčšinu cesty sme sa namáhavo brodili snehom. Nabudúce asi pôjdeme autobusom do Telgártu a následne stopom, alebo peši po ceste na sedlo Besník a bude to jednoduchšie. Alebo si konečne kúpim snežnice?

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek