Navigácia ukazuje čosi menej ako 8 hodín cesty, ale zo skúseností vieme, že treba počítať aj s prestávkami, či už na oddych alebo jedlo. Cez Rimavskú Sobotu, Miškovec a Debrecín dorážame poobede na rumunské hranice. V zmenárni za hranicou kupujeme povinnú poistku a meníme peniaze. Za Oradeou sa doteraz svižný postup spomaľuje, piatkové zahustenie premávky poznajú aj v Rumunsku. Kúsok pred Klužom (teraz Cluj-Napoca), kam dnes ale nepôjdeme, nabiehame na diaľnicu a po chvíli sa na pravej strane objavuje náš dnešný cieľ, pekne osvietené podvečerným slnkom skaly rokliny Turda alebo Cheile (čítaj Keile) Turzii. Podarí sa nám ešte minúť odbočku, ale to nám náladu nemôže pokaziť a po chvíľke odbočujeme cez mestečko Mihai Viteazul k rokline.

Cheile Turzii (Turda Gorge)

Roklina sa z diaľky podobá na našu Zádielskú dolinu, ale vstup pripomína trochu jarmok. Veľké parkovisko, stánky so suvenírmi, stánky s občerstvením, množstvo ľudí, nechýba ani populárny zipline. Ešte pred vstupom, na zákrute pred parkoviskom, ako je v Rumunsku dobrým zvykom, je miesto na voľné kempovanie.

Vlastná roklina je prírodná rezervácia, s veľmi pestrou faunou a flórou. My ale zaparkujeme, postavíme stan (k ďalším asi dvadsiatim) a vyberieme sa preskúmať okolie, lebo slnko je stále pomerne vysoko. Prejdeme sa po širokom chodníku ku vstupu do rokliny, tam sa otočíme, nájdeme obligátnu kešku a sadneme si na večeru. Objednávame si tradičnú rumunskú špecialitu papanasi (čítaj papanaši) - výborné šišky poliate šľahačkou a čučoriedkovým džemom. Odporúčam. K tomu nejaké pivko a do postele, teda do spacáku, ráno nás čaká skoré vstávanie.

Naozaj sme vstali pomerne skoro, všetko zbalili a vybrali sa do rokliny. Vstup bol voľný, búdka s vyberačom bola prazdna a v rokline nikoho. Pomaličky ideme chodníkom popri riečke Hășdate, ktorá za milióny rokov prerazila roklinu v jurských vápencoch. Obdivujeme okolité skalné steny, niektoré vysoké až do tristo metrov, vidno aj jaskyne, bohužiaľ vchody sú dosť vysoko. Má ich tu byť až 60, najväčšia s dĺžkou 120 metrov. Opäť porovnávam so Zádielom, kde sa okrem potoka zmestila aj cesta, tu je to iba chodník, idúci z jednej strany potoka na druhú, niekde zapustený do skaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Občas sú na najužších miestach kvôli bezpečnosti natiahnuté oceľové laná. Vidno, že sa tu aj lezie, svedčia o tom nástupy a železom zdobené steny. Slnko osvetľuje pravú stranu rokliny, objavuje sa vysokánská Žltá veža. V strede, vysoko nad pravou stranou potoka sa objavuje impozantné skalné okno. Viem, že tadiaľ ide ferrata, ale na tú nemáme ani čas a ani výbavu.

Na konci, keď sa roklina začína rozširovať, si dcéra všimne krásne skalné oblúky, dve skalné brány, milé prekvapenie. Ešte kúsok prejdeme, do dedinky Petreștii de Jos, kde je vchod do rokliny z druhej strany, nejdeme a vraciame sa necelé tri kilometre nazad. Oproti začínajú prúdiť davy, vidno, že je to obľúbený cieľ miestnych aj cezpoľných. Počuť rumunčinu, nemčinu, ale hlavne maďarčinu (etnickí Sikulovia). Nečudo, veď sme v srdci historického Sedmohradska alebo tiež Transylvánie. Po čosi viac ako dvoch hodinách sadáme do auta a vyberáme sa k ďalšiemu cieľu.

Cheile Râmețului (Ramet Gorges)

Cieľom je roklina Ramet, ku ktorej ale musíme prejsť skoro sto kilometrov. Cestou sa zastavíme v rázovitej sikulskej dedine Rimetea (sikulsky Torockó). Sikuli sú malebná etnografická maďarská národnostná skupina, ktorá zanechala stopu aj na Slovensku v mene obce Sekule na Záhorí.

Opäť sa nám podarí trochu poblúdiť, a tak do údolia cez mesto Teiuș odbáčame dosť neskoro poobede, čaka nás asi 20 km po asfalte ku kláštoru (Mănăstirea) Râmeț a potom ešte 3 kilometre po lesnej ceste na konečnú. Čo je v tomto prípade pekná horská lúka, teraz ale plná áut všetkých značiek a veľkostí, aj keď Dacie prevládajú. Kde sa dá, horia ohníky, vzduchom sa vznášajú vône nedeľnej opekačky, pobehujú tu deti a psi.

Zaparkujeme a rýchlo vyrážame po modrej značke proti toku rieky Râmeț (Geoagiu). Okolo sa dvíhajú viac ako tisícmetrové vápencové vrcholy pohoria Trascăului, dolina je tesnejšia a po niekoľko sto metroch sa široký chodník zužuje a nakoniec sa objavujú železné kramle, po ktorých postupujeme až ku krásnej skalnej bráne, popod ktorú si rieka počas vekov prerazila cestu.

Chodník ide popri, ale neodoláme, vlezieme do vody a fotíme sa priamo pod krásnym skalným útvarom. Vchádzame potom do rokliny, ktorá sa miestami zužuje až na niekoľko metrov. Kramlí je čoraz menej, a tak sa nakoniec brodíme miestami až po stehná vo vode. Našťastie je príjemne vyhriata z okolitých vápencových stien a vlastne sme s tým počítali.

Sem-tam stretneme partie turistov idúcich oproti, niektorí ozaj sviatoční. Trasa musí byť poriadne adrenalínová, keď je veľká voda a určite zaujímavá, keď rieka zamrzne. Po asi hodine sa slnko stráca za skalnými vežami a údolie sa viac otvára, k dedinke Cheia už nie je ďaleko, ale keď sa chceme za vidna utáboriť, musíme sa otočiť.

Cesta nazad ubieha rýchlejšie a oproti, okrem dvoch skupín, nikoho nestretneme. Na lúke je ticho, zdá sa, že budeme sami, ale prichádzajú dve autá s pár mladými domorodcami. Z aut vybiehajú dvaja havkáči, aspoň nás bude mať v noci kto strážiť. Noc bola pokojná, nebo plné hviezd, a tak sme tvrdo spali až do brieždenia.

Cestou nazad sa zastavíme v kláštore (Mănăstirea) Râmeț z 13. storočia. Je to čisto ženský kláštor, kde sa mníšky a rehoľné sestry okrem modlitieb venujú výrobe kobercov. Keďže je pondelok skoro ráno, všade je ticho a pokoj. Chvíľku porozjímame a vyberáme sa ďalej do Klužu, kde musíme byť pred obedom. Celkom nám to vyšlo, je zamračené a v Kluži dokonca prší. Lúčime sa a nás čaká cesta domov.

Déjà vu, alebo ferrata Turzii

Je polovica septembra, dni sú kratšie a noci studenšie, je načase ísť po najmladšiu ratolesť do cudzej krajiny. Tentokrát vyrážame až na obed, na naše kempovacie miesto pred roklinou Turda sa dostávame až za tmy. Lúka je prázdna, nečudo, v noci je slušná zima a sezóna zrejme skončila. Spánok nám strážil miestny bundáš, ležal niekoľko metrov od stanu až do rána.

Chceli sme si dať v niektorom stánku raňajky, no vstávali sme skoro, všetko bolo ešte zatvorené. Našťastie Cabana (chata) Cheile Turzii mala otvorené, ranná káva zohriala, okrem raňajok sme organizmus zavodnili jedným oroseným.

Vstupná búdka je tentokrát obsadená, zaplatíme po 4,- lei za vstup a ešte od slečny získavame informáciu, kde má nástup ferrata (to je náš dnešný cieľ). Za štvrtým mostíkom doprava hore (teda nie niekde za druhým, ako nám odporučil kamarát Jožko, ktorý tu bol tiež v lete). A tak po chvíľke odbočujeme z chodníka, stúpame prudko hore a po pár metroch prekvapenie - stojíme pred veľkou jaskyňou. Podľa zvyškov muriva, ktoré ju kedysi uzavieralo, by mohla jaskyňa, kedysi slúžiť ako úkryt pred Tatármi, prípadne inými nájazdníkmi. Vstupujeme dnu, výzdobu veľmi bohatú nemá, ale je priestranná a dlhá možno aj sto metrov, takže si musíme svietiť mobilmi.

Po pravej strane od jaskyne potom vystúpame ešte trochu dohora a objavujeme solídne oceľové lano. Obliekame si sety a nenáročným, trochu zarasteným terénom postupujeme pár desiatok metrov do suťového žľabu. Chodníkom, už bez lana, traverzujeme zľab, prechádzame cez pilierik a dostávame sa do výrazného kúta, kde opäť pokračuje lano ferraty. Ukotvené je na solídnych roxoroch a celkovo vzbudzuje dôveru.

Pod nami sa odkrývajú letecké výhľady na roklinu, ale veľmi sa nezdržujeme a položeným kútom, na konci ktorého svieti obrovské skalné okno stúpame k asi desaťmetrovej kolmejšej stienke. Po jej prekonaní nasleduje niekoľkometrový travez doľava a to sa ocitáme pod 30-metrovým skalným oblúkom. Tu je jeden ťažší krok, kde sa treba pritiahnúť kúsok cez previs na rukách, potom niekoľko metrov kolmo hore.

Nad nami je okno s priemerom možno cez 10 metrov. Traverzujeme doprava vzdušnou poličkou a nakoniec opäť hore, kde vyliezame pravou časťou okna do príjemného, slnkom zaliateho sedielka. Až tu začínajú skutočne letecké výhľady do rokliny a na protiľahlé svahy a steny. Cesta pokračuje ďalej nenáročným skalným pilierikom, stále je ale zaistená. Po chvíľke stojíme pri vrcholovom kríži a po červenej značke cez dubový les zostupujeme k vstupu do rokliny. Pokiaľ môžem trasu zhodnotiť, je o trochu ťažšia ako Pivovarská (Martinská, pozn. red.) alebo Kyseľ, nemá umelé stupy, iba lano na istenie a dá sa prejsť od 1 do 3 hodín, podľa toho, ako sa jeden kochá alebo fotí.

Po návrate je čas obeda. Dáme si ďalšie typické rumunské jedlo, mamaligu, čo je vlastne polenta s veľa syrom a smotanou. Pretože máme ešte dosť času, ideme pozrieť k vodopádu Șipote, zastavíme sa pri malej rokline Borzești a pekný deň je za nami.

Na druhý deň navštevujeme múzeum a zábavný park zároveň - svetoznámu bývalú soľnú baňu Salina Turda. Obdivujeme obrovské podzemné priestory, kde sa dokonca zmestilo jazero s možnosťou člnkovania. A potom sa konečne stretávame v Kluži s našou ratolesťou. Je tam ako doma, urobí nám prehliadku mesta a nasleduje cesta domov a koniec nášho krátkeho rumunského dobrodružstva.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek