Prvý deň - cesta

Cestujeme zavčasu ráno z Prievidze autobusom do Zvolena a nastupujeme na rýchlik južnou trasou do Košíc. Kupujeme si prvú triedu. Presviedčam Petra s nádejou, že v jednotke bude klimatizácia. Cez deň sú pekelné horúčavy. A som rád, že ma nekritizuje za zvýšené dopravné náklady. Klíma totiž funguje, no znižuje teplotu vo vagóne len nepatrne. My dvaja a ešte jeden postarší cestujúci, tvoriaci celé osadenstvo vagóna, so stoickým pokojom trpíme. Rýchlik naberá mierne meškanie. Našťastie, na košickej stanici prípojné vlaky zvyčajne čakajú. Prestupujeme na spoj do Slovenského Nového Mesta a po 16-tej hodine vystupujeme na mieste štartu. Prekročíme ešte neďalekú hranicu do Maďarska (Nové Mesto pod Šiatrom / Sátoraljaújhely). Nech je v tom aj zahraničie. Pamätná tabuľka tu pripomína južným susedom „trianonskú krivdu“. Na našej strane sa revanšujeme bustou Štefánika, spomienkou na deportáciu Židov z roku 1944 a súsoším Cyrila a Metoda. Inak v celom Slovenskom Novom Meste vidieť vplyv eurofondov.

Tokaj

Na konci obce červená značka opúšťa hlavnú cestu a odbočuje k vinohradom na úpätí nevýrazných pahorkov. Bočnými cestami sa dostávame po dákej hodinke k prvým stráňam s vysadeným viničom. Celkovo som sklamaný. Očakával som niečo také, ako som videl vo vyspelejších vinohradníckych regiónoch na západ od našej krajiny. Krátkou odbočkou z červenej si nenecháme ujsť ikonickú rozhľadňu. Pekné dielo v lone dozrievajúcej úrody. Nech nám je odpustené, ale ochutnáme aj niekoľko bobúľ hrozna. Nedá sa odolať. Z vyhliadkovej veže Tokaj máme prejdenú trasu ako na dlani. V pozadí sa jasne vynímajú ostrejšie vrchy s vysielačom, ležiace na maďarskej strane.

Po chvíľke sa vraciame na trasu a prechádzame cez vcelku prázdnu obec Malá Tŕňa. Na konci zaujmú vstupy do vinárskych pivničiek vyhĺbených v tufe. Pred jednou posedávajúca a popíjajúca rodinka nás volá k sebe a ponúka bielym vínkom. Keďže sa rozhodneme doplniť zásoby miestnou tekutinou, zostúpime pri svetle sviečky aj do podzemia. Na stenách pivnice je hrubá vrstva typickej tokajskej plesne, dole súdky plné pokladov. Domáci načapuje aj červeného, a tak koštujeme pred pivničkou ďalej. Asi obaja ľutujeme, že sme nekúpili červené. Dáko sme si Tokaj len s bielym spájali. Zaďakujeme, musíme ďalej.

Kúsok po ceste je, z hľadiska obyvateľstva slovenská, obec Veľká Tŕňa. Pri ceste krčmička. Tam sa, samozrejme, zastavíme tiež. Zaujímavá. Vybavenie v štýle „čo dom dal“, čo už v domácnosti nebolo treba. Pomerne obsadená rôznorodými zákazníkmi. Pokomunikujeme metódou skade a kam, pochválime mladú a peknú krčmárku. Vonku sa začína zmrákať a musíme si nájsť miesto na nocľah.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď za dedinou vchádzame do prevažne dubových lesov teplejších regiónov. Pri prvom vhodnom mieste na kraji lúčky pri poľovníckom posede ukončujeme dnešnú nástupnú trasu. Prešli sme 10 km, menej ako som plánoval, pre objektívne nenaplánované zdržania. Naťahujem medzi stromy hamaku, dofúkavam karimatku, rozbaľujem spacák. Celé to prekrývam napnutým tarpom. Na túre si každý riešime nocľahy podľa seba. Peter si nesie jednomiestny stan. Pre lepší spánok doplňujeme tekutiny riedeným vínkom. Ako vraveli starovekí Rimania, neriedené víno pijú len barbari.

Druhý deň - cez Michaľany

Noc prebehla bez problémov. Vstávam s brieždením. Balím vybavenie. Peter sa pripája tiež. Je jeden z mála ľudí, čo sa prispôsobuje môjmu štýlu. Nie som tak rýchly, a keď chcem čosi prejsť, musím to riešiť spôsobom od nevidím do nevidím. Niečo drobné skonzumujeme. Radšej raňajkujem až po pár hodinách chôdze. Nerád vyrážam s plným žalúdkom a raňajšie kilometre sa vždy hodia. Pokračujeme lesom, až prichádzame k autokempingu Mária, kde prekračujeme cestu. Tu trošku zazmätkujeme. Aj keď smerovka nás posielala vpravo, my sa vyberieme vľavo. Došlo tu k pretrasovaniu červenej a pokračujeme starým smerom. Cez polia a húštiny prichádzame do Michalian. Tu sme opäť na správnej značke. Podľa mapy sme si ušetrili zážitok pochodu po asfalte štátnej cesty cez Veľaty.

V prvom unimobunkovom obchodíku nakúpime čosi k raňajkám a na mieste skonzumujeme. Neposedávame dlho a pokračujeme ďalej cestou cez Kazimír k priehrade Byšta. Chátrajúce socialistické stredisko miestnych rekreačných služieb. O doplnenie vody požiadame až priamo v obci Byšta. Pobavíme sa pritom so športovo vyzerajúcim dôchodcom. Prezentuje názor, že keď beh, tak len maratón, keď turistika, tak len vo Vysokých Tatrách. Veru v Tatrách som nebol tak dlho, že ani na prstoch oboch rúk by som roky nespočítal. Inak maratón stále beháva ako bývalý športovec. Tak nediskutujem. Potvrdzuje možnosť občerstvenia na jazere Izra. Obec opúšťame pri pekných sakrálnych objektoch východného rítu.

Jazero Izra

Vchádzame do lesa a po vcelku nezáživnom pochode stúpame k jazeru Izra. Tiež čosi, o čom som moc nechyroval. Jazero skryté v lesoch. Na konci chata s reštauráciou v typickom štýle socialistického skanzenu šesťdesiatych rokov. No plne funkčná. Dáme si neskorší teplý obed, doplníme vodu, dobíjam mobil v reštaurácii. Pohovoríme so skupinkou českých turistov, ktorí práve dorazili našou trasou od Prešova. Pár užitočných informácií. No dojem kazí ich snaha hovoriť po slovensky. Je z toho čosi divné, plné novotvarov a ruských slov. Neviem, aká skúsenosť ich k tomu vedie. Obaja vlezieme do jazera, voda je príjemne teplá. Osvieži zmytie potu, ktorý je skôr produktom počasia ako náročnosťou túry. Informačné tabule dávajú dobrý obraz o mieste a okolí. Zaujme ma informácia, že tu bol ubytovaný prvý kozmonaut sveta Gagarin pri návšteve východného Slovenska. Asi jazero Izra malo v tom čase vysoký kredit. Inak, stále tu cítiť genius loci.

K Slancu

Po skoro dvoch hodinách opúšťame sympatické jazero a lesom pokračujeme ďalej. Z jazera Malá Izra sa vykľuje len zarastená mláčka skrytá v lese. Po krátkom stúpaní pokračujeme lesnou cestou prakticky po vrstevnici cez sedlo Malý Milič, Malú Márovku až na lúky Veľkej Márovky. Je tu vhodné upravené miesto na táborenie. Nevyužívame ho, k dosiahnutiu Slanca ostáva len viac ako hodina chôdze, aj keď slnko povážlivo klesá k obzoru. Asfaltovou lesnou cestou pozvoľne klesáme k dnešnému cieľu. Vpredu vidno siluetu Slanského hradu. Pekným stromoradím prekonáme líniu tranzitného plynovodu a dorazíme k ceste od Košíc. Kúsok ideme po nej a na kraji lesa sa chodník odpútava od komunikácie.

Je tu silný prameň Jóniho studňa a rozsiahle lúky. Bolo by ideálne na nocľah. Aj čas už je, lebo sa stmieva. Má to však jeden háčik. Miesto je pri frekventovanej ceste a zastaví sa tu množstvo áut. A miesto aj tak vyzerá. Volíme B variant, Trstinové jazero priamo pri Slanci. Peknými lúčkami s hájikmi pokračujeme zrýchleným krokom. Jazierko je vcelku pekné. Nielen tŕstie, ale aj trocha vodnej hladiny s hradom v pozadí. Vraciame sa pár krokov späť a v lesíku nad prvými domami zaujímame miesto. K slovu príde aj čelovka, tma dorazila zostra. Ešteže mám prípravu nocľahu natrénovanú odvčera. V noci počúvame zvuky dediny ležiacej na frekventovanej ceste. Ale inak pohoda.

Tretí deň - Slanec

Nielen brieždenie, ale aj hluk rozvíjajúcej sa dopravy nás vyháňa zo spacákov. Nenáhlivo sa balíme a popri rozpadajúcom sa kaštieli vchádzame do obce. V starom parku je dosť informačných tabúľ. O hrade, okolí a histórii miesta. Pri pekne upravenej studni pred informačným strediskom vykonáme očistu tváre, doplníme vodu a ideme hľadať, kde by sme doplnili potraviny. Znovu predajňa unimobunkového typu. Asi obľúbené v regióne. Ochotná predavačka mi dobíja aj mobil. Všetko fotím, dokumentujem a to je náročné na energiu. Raňajky na lavičke s výhľadom na typickú vežovitú siluetu hradu nad centrom obce preťahujem, čo sa dá. Batéria má prednosť.

Všetko ale má svoj koniec a ideme smerom k zrúcanine na strmom kopci. Po ôsmej ráno dorazíme na vrchol. Trošku znepokojíme partiu miestnych aktivačných pracovníkov zabezpečujúcich obnovu hradu. Keď dospejú k poznaniu, že nekontrolujeme ich dochvíľnosť a pracovné nasadenie, je naša vzájomná komunikácia v pohode. Sľubujú skoré dohotovenie rozhľadne v objekte rekonštruovanej veže. Nechám sa prekvapiť. Pekná ruina na peknom mieste, zhodneme sa s Petrom.

K Dargovskému priesmyku

Lesnou cestou znovu skoro po vrstevnici okrajom lesa postupujeme ďalej do priesmyku so železničným koridorom. Jedna z tratí je širokorozchodná do býv. VSŽ. Slanec leží na dôležitých tranzitných trasách z východu. V oblasti Regetovky prekračujeme cestu miestneho významu a znovu opúšťame otvorenejší terén. Asfaltovou lesnou cestou stúpame na hrebeň. Pohľadom sa lúčime s hradom Slanec na vzdialenom obzore. Cesta utopená v tieni stromov zaujme majestátnymi dubmi. Pri poľovníckej chate na kraji lúky máme pauzu. Ďalšiu, už kratšiu, páchame pri zvyškoch loveckého zámočku na Okrúhlom vrchu, zbúraného v roku 1985. Informačná tabuľa nás oboznámi s jeho tvorcom, grófom Forgáčom. Odbieham bez ruksaku aj k pozostatkom jeho hrobky kúsok poniže v lesnom poraste. Trošku trpko na duši. Asi netreba komentár.

Postupujeme hlavne dobrou lesnou cestou ďalej. Po 1,5 h sa klesaním blížime k Dargovskému priesmyku. Prihlási sa najskôr hlukom kamiónov stúpajúcich do kopca. Začínam snívať o očiste a dobrom teplom občerstvení v motoreste, ktorý tam očakávam. Z lesa vychádzame pri pamätníku. V areáli je malé múzeum militárií. Nenechám si ujsť príležitosť k návšteve a malou sumou prispievam k prevádzke neštátneho zariadenia. Na opevnenom hrebeni pomerne dlho držali nemecké a maďarské vojská front proti Červenej armáde. Na opačnej strane cesty vidíme obrnenú techniku. Využijem ochotu prevádzkara a trochu sa opláchnem v priestoroch toaliet, nech nemám hanbu v reštaurácii. S prekvapením zisťujem, že motorest na druhej strane cesty je však mimo prevádzky asi veľa rokov. Našťastie funguje hodne navštevovaný drevený bufet. Dopĺňame energiu pivom a kávou. Vďaka ústretovej obsluhe si dobíjam mobil a zásobujeme sa vodou.

Herliansky priesmyk

Pred štvrtou vyrážame ďalej. Znovu naberáme výšku nad priesmykom. Prichádzame, podľa môjho názoru, k najkrajšiemu úseku nášho putovania. Oblasť Lazy. Lúky medzi lesmi vystupujúce až k hrebeňu umožňujú výhľady späť do priesmyku a do Východoslovenskej nížiny v diali. Využijeme lavičku so stolíkom pri smerovníku a porelaxujeme. Čaro miesta umocňuje príjemné osvetlenie slnkom skláňajúcim sa k západu. Začína zlatá hodinka, čarovný moment fotografa. Postupujeme pekným hrebeňom až k futuristický vyzerajúcemu čudu, asi radaru, na vrchole Mošník. A znovu pomerne ostrý zostup do Herlianskeho priesmyku. Sedlom prechádza málo využívaná cesta, chatka na kraji lesa, skládka dreva na lúke. Nič interesantné. Večer je pokročilý, bolo sedem hodín. Peťo by to aj na dnes ukončil. Presviedčam ho o rozumnosti pokračovania ďalej na hrebeň, aspoň po smerovník Vyžník. V mape tam je zobrazený prameň. Nech sa dá aspoň trochu umyť.

Noc

Takže ideme ďalej. Stmieva sa, no intenzívne kráčame hore. V lese pod Vyžníkom nachádzame pramienok. Skôr malú nepoužiteľnú kalužku. Pitnú vodu máme, neprekáža. Tak ešte k smerovníku. No ďalšia katastrofa. V šere stratíme značku a blúdime lesom, strácame čas. Nasadzujeme čelovky a pomocou navigácie v horskom poraste nájdeme správny smer. Vyžník, miesto určite nie je vhodné k táboreniu. Rúbanisko vo svahu. Nastala regulárna tmavá noc. Rozhodli sme sa pokračovať v ceste smerom k Makovici a pri prvom vhodnom mieste zatáboriť.

Vo svetle lampičiek, v prachu chodníka poznačeného ťažbou sa potácame ďalej. Nočný pochod v tomto teréne ozaj čaro nemá, i keď kráčame k svetlu vysielača na Makovici. Je naším majákom, čo dáva nádej, že kdesi tam vpredu je bezpečný prístav. No v každom tieni cítim nebezpečenstvo a čo je ozaj nebezpečné, nevidím. No ešte pred vysielačom pri chodníku zaregistrujeme niečo zaujímavé. Oddychové miesto. Aj navigácia to má v mape. Posedenia, ohnisko, skalka s vyhliadkou na osvietené Košice, kríž. Už v nacvičenom tempe si budujeme nocľah. Je po desiatej hodine a máme toho všetkého na dnes dosť.

Štvrtý deň - Makovica

V noci trochu pofukovalo. Predzvesť zmeny počasia. Predpoveď k večeru avizuje dážď. Takže žiadne postávanie. Po chvíľke sme pri vysielačoch na Makovici. Veľmi sa nezdržujeme a presúvame sa k prameňu pod Menším vrchom. Málo výdatný prameň na zelenej odbočke splní svoj účel. Pri neďalekom táborisku poraňajkujeme. Plní energie pokračujeme po červenej systémom hore-dole s občasnými výhľadmi v oblasti rúbanísk do podhoria. Z Ordánok klesneme do lúčnatého sedla s vedením vysokého napätia.

Grimov laz

Opäť mierne stúpajúcim terénom lesnými cestami postupujeme vpred. Na lúke s chatou je neprístupná studňa. Na ďalšej zvyšky stavby s odbočkou k zdroju vody. Je to veľmi pekná, novo upravená studňa s rumpálom. Radosť netrvá dlho. Po vytiahnutí vedra priezračnej vody zažívame šok. Pláva v ňom čosi pripomínajúce rozkladajúcu sa kapriu hlavu. Neviem, čo dodať. Vraciame sa na trasu. Mapa sľubuje ďalší prameň na Grimovom laze. Vzďaľujeme sa od vysielača Makovica, približujeme sa k vysielaču Dubník, ležiacemu mimo našej trasy. Od smerovníka Laš znovu začíname naberať výšku postupom lesným terénom. Pod Šimonkou prichádzame na lúky na Grimovom laze. Opravenú studňu nepoužijeme, hľadáme prameň tečúcej vody. Istota po nedávnej skúsenosti. Poloha zodpovedá tej na mape. Na zelenej značke poniže cesty. Dáme si niečo ako ľahké občerstvenie.

Šimonka

Čaká nás najvyšší bod trasy. Šimonka s výškou 1092 m. Odbočujeme z červenej a žltou trasou po pol hodine ostrého stúpania dosahujeme vrchol. Kresťanský kríž, smerovník a malá skalnatá planinka. Obligátna vrcholová fotografia, niečo okolia a schádzame. Volíme inú trasu. Asi zrušenú červenú odbočku. Aspoň stav značenia tomu zodpovedal. V Locus Map je však uvedená. Na základnej červenej značke stretáme skupinu mladých turistov. Prvých od jazera Izra.

Hrebeňom cez Čiernu horu

Po postupe lesmi cez Hermanovský hrebeň a sedlo Červená mláka nás zaskočí strmé stúpanie na rozložitú Čiernu horu. Sily asi ubúdajú. Odskočíme si zo dvakrát z trasy na značené skalné vyhliadkové miesta. Inak, vrchol aj ťažko identifikovať. Je to rozsiahly plochý zalesnený terén. Pri zostupe si nenechám ujsť skalný výtvor Zbojnícku skalu. Malé skalné mestečko. Peter nečaká, kráča ďalej. Dobieham ho pri silnom upravenom prameni pod Lysou. Debatuje tu s horskými cyklistami. Cez Lysú okolo informačnej tabule, ktorá upozorňuje na miestnu atrakciu Vartáši (Moai), prichádzame do Hanušovského sedla. Bohužiaľ, čas sa kráti, a tak sme ignorovali možnosť spoznať Vartášov zblízka.

Po ostrom stúpaní na Tri chotáre, keď opäť prekonáme výšku tisíc metrov, pozvoľným klesaním dosiahneme Javornícku poľanu. Nastáva opäť zlatá hodinka a tak sa lúčka veľmi pekne predstaví so svojimi dlhými tieňmi. Tešíme sa, že odteraz budeme iba klesať. Trochu podebatujeme s osamelým cykloturistom. Avizovaný front dažďových mrakov je v nedohľadne. Tak to dáme bez „úrazu“.

Zbojnícky hrad

V pohode klesáme k chate Fricka, kde je malé prekvapenie. Opäť do kopca. Stúpame na hrebienok Tri oltáre. Po jeho prekonaní definitívne klesanie. Najskôr na lúčku s chatou Sova. Pri funkčnom prameni sa trošku dáme do poriadku. No nezdržujeme sa. K hradu chcem dôjsť za svetla. Pár fotografií by sa hodilo. So začínajúcim súmrakom dorazíme k ruine. Očakával som pár náznakov v teréne, no je to regulárna zrúcanina, momentálne v procese obnovy. Z terás hradu sú zaujímavé pohľady na región Prešova. Ruská Nová Ves je neďaleko.

Obaja taktne nerozoberáme fakt, že červená pokračuje až za Prešov. Nebude to kompletná trasa. No objektívne toho máme dosť. Aj dáka oblačnosť zo západu prichádza. S pribúdajúcim šerom, potkýnajúc sa po ceste a chodníkoch dosahujeme obec. Už len krčmu nájsť. V centre nás miestny pán nasmeruje správnym smerom. Vstupujem po kovových schodíkoch do pohostinstva na poschodí. Divný prístup. Hlavne pre niektorých klientov pri opúšťaní zariadenia. Zdravím pri vstupe. Celé osadenstvo mi zborovo odpovedá. Teda slušne vychovaná spoločnosť. A už vidím príčinu. Rómska krčma. Zákazníkmi aj obsluhou. Kolega dorazil o pár minút skôr, tak ma načapované pivo čaká už na terase.

Návrat

Využívam čas do príchodu autobusu MHD Prešov. Dávam sa do stavu, aby nikto na prvý pohľad nespoznal, že som tri noci spával v horách. Nasadzujem si posledné rezervy oblečenia. Odev s pochybným odérom hlboko do ruksaku hermeticky uzatváram. Stíham akurát dopiť pivo a spoj je tu. Síce sa šoférovi päťeurovka zdala veľkou bankovkou, nakoniec lístky predal, a tak v pohode stíhame vlak Prešov - Košice. V Košiciach nás na stanici uväzní predpovedaný dážď. Dobrý príval to bol. Priestory sú asi na Slovensku na najvyššej úrovni, tak krátke čakanie na nočný rýchlik do Bratislavy je bez problémov. Vo vlaku pripájam mobil k zdroju prúdu a spracovávam fotografie. Priebežne pridávam aj na FB. Aj tak v rozsvietenom vagóne nezaspím. Nadránom vystupujem v Trenčíne a prvým autobusových spojom prichádzam pred siedmou do Prievidze.

Ďalšie biele miesto z mapy Slovenska zmizlo. No aj tak ešte veľa ostáva. Snáď osud umožní...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek