Trasa

Kriváň – Dolné Lazy – Mláka – Zubria – Dolné Paučíkovo – Horné Paučíkovo – Horná Bzová – Košútka - Vrchdobroč – Surovina – Žihľava – Hrnčiarky – Sebenina – sedlo pod Hradným – Horné Fafáky – Hrbáky – Lovinobaňa – Ružiná, hrádza – Ružiná, ATC – Lovinobaňa

1. večer

Po vyše pol roku sa mi konečne podarilo vyjsť na túru so špecialistkou na takéto lokality, parťáčkou Máriou. Hoci sme ešte naše posledné túry minulého roka trasovali podľa značiek, tentoraz sme na to išli zhurta a bez značiek, teda najmä v prvej časti. A bol na to aj ozajstný dôvod.

Po ceste s týpkom od chladničiek pre nebožtíkov a spoločnom vychutnávaní humbuku maďarských cigánov vo vagóne vlaku sme vystúpili v Kriváni a pobrali sa podľa plánu. Teda, plán spočíval v tom, že pôjdeme za kruháč a asi jedinou uličkou vybehneme niekde na polia k lesom smerom na Vrchdobroč, kde prespíme. To preto, lebo sme túru začali v piatok večer o 20-tej a mali sme necelú hodinu do zotmenia.

Podarilo sa nám dostať okolo domčekov na prvé polia, a keď sme našli prvú schopnú cestu, tak sme išli po nej. Celkom nás potešilo, že to bola cyklotrasa na Mních, ktorú sme si všimli pri železničnej stanici v Mýtnej, len sme si mysleli, že bude smerovať inde. Prvého a posledného homo sapiens sapiens sme stretli, keď pálil dole prašnou cestou na motorke. Ak teda nepočítam nejakých pasažierov traktora, ktorí nás poctili hlukom tesne pred zotmením, keď sme práve došli k zvláštnej stavbe, ktorá pripomínala kostol, a kde sme sa pre istotu skryli my, aby sme nedávali priestor na zbytočne otázky od pasažierov traktora. Ale myslím, že ani traktorista by nebol nadšený svedkami, ktorí by videli, že zrejme práve ide vyhodiť nejaký odpad. Lebo večer pred zotmením v piatok mi iná možnosť nenapadá. Ináč, ku kostolu nad Ivanišovom, resp. Mlákou, keď sme od C-écka odbočili ku zvláštnemu objektu, a keď sme tam došli, tak sme sa len na seba pozreli, usmiali sa a vedeli sme, že budeme spať na ďalšom bizarnom mieste. Po krátkom prieskume možností, sme sa rozložili na prízemí, trocha sa porozprávali a hajde spať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň

Ráno sme po najedení sa nabrali smer do osady. Prešli sme križovatkou, kam ešte zachádza autobus a nasmerovali si to ku kostolu na Mlákach z roku 1930. Odtiaľ sme klesali k jednému z prítokov Bzovského potoka a stúpali cez osadu Zubria. Tá nás vskutku dostala. Staré ale očarujúce obývané domky a aj so živým príslušenstvom ako psy a mačky. Oboch nás na chvíľu zaujali a stali sa objektom fotografovania. Mňa mačka a Máriu psy. Pokračovali sme stúpajúc ďalej, až sme prišli k výhľadom na práve prejdenú trasu, ale aj do širokého okolia Podpoľania. Táranie sa osadami je naozaj parádne. Tu musím priznať, že bez navigácie a trocha aj mapy, by to bolo komplikovanejšie.

Podľa nej sme zistili, že sme presne na tom mieste, ktoré je medzi Zubrou a Dolným Paučíkovom, čím sme obchádzali zalesnenú Kudlošku. Ponad samoty Dolného Paučíkova, kde sme akurát ochutnali pár jabĺk, ktoré mi pripomínali jablkovú verziu masloviek (hrušiek) a ktoré som si všimol len na lazoch. Pokračovali sme mierne stúpajúc ďalej, až sme došli k osade Horné Paučíkovo, kde sme sa trocha pomotali pri samotách. Nechali sme sa viesť lúčnou cestou a až v lesnatejšom teréne sme zišli dole do údolia Bzovského potoka, kde sme chceli dôjsť ku Kôrovej kaplnke, ktorá bola našou hlavnou prioritou.

No nejako sa nám nedarilo zísť dole. Našli sme nejaké cesty, ale po chvíli sme zistili, že to sú motokrosové trate. Neostávalo nám nič, len nadivoko, ale krátko zísť dole a vďaka tomu sme objavili zvláštne drevené stavby, vežu a iné kostry kolibiek. Vo vchode na to miesto to malo oblúk s nápisom zboru a mne napadlo, či to nie je tábor Slovenských brancov. Mária to už niekde videla a hádala to na skautov, aj keď mne to na nich prišlo megalomanské. Neskôr mi ale poslala dôkaz, že mala pravdu. Ináč, aj keď sú tam kostry domkov, na ktoré sa iba navlečie plachta, sú tam asi tri kolibky, ktoré majú vlastnú strechu a dá sa tam skryť pred dažďom.

Kôrová kaplnka v Hornej Bzovej

Odtiaľ sme zišli trochu nižšie a po asfaltke, smerujúcej z Vrchdobroča na hradskú, sme došli k horárni Horná Bzová, kde sme našli infotabuľu o Kôrovej kaplnke. A tú sme objavili strmšie nad ňou. Vyšli sme k nej a strávili tam nejaký čas fotením a vychutnávaním pocitu, že sa nám splnil malý tulácky sen. Kôrová kaplnka Panny Márie Ustavičnej Pomoci je jedinečná aj na drevené kostolíky tým, že znútra i zvonku je pokrytá jedľovou kôrou. Postaviť ju dal divínsky gróf Štefan VI. Zichy (Ziči) roku 1910 pre obyvateľov lazov a lesných robotníkoch v odľahlom kraji.

Po nabažení sa unikátu sme sa vrátili späť a ponad tábor, trocha mi pripomínajúci pracovný či trestný zo Severnej Kórey, sme sledovali lesnú cestu, ktorá nás po chvíli priviedla k zelenej, tiahnucej sa z Hriňovej na Vrchdobroč, po ktorej sme mali k osade prejsť. Akurát mi nesedelo, odkiaľ sa zelená pribrala. Ale celkovo to bolo jedno.

Keďže bolo horučózne leto, tak bodlo, že sme mohli ísť lesom. Tu sme si spravili prestávku na jedlo a potom nasledovali značku. Za chvíľu sme vyšli k samotám pod Kopanicou. Opodiaľ nás zaujali koníky, tak sme sa vybrali k nim. Mudroval som, že veď sa nezľaknú a hneď ako sme sa k nim vydali, tak splašené odcválali. A to sme im chceli dať jablká. Ale osmelili sa a vrátili, tak sa po mačke a psoch stali ďalším objektom na fotografovanie. No ponúknutým jablkom najodvážnejší pohrdol, tak som si ho zobral späť.

Zelená je tu trocha zvláštne maľovaná, ale treba sledovať cestu a na nej sa ukazujú ďalšie značky, tak treba prejsť osadou. Od nej cestička stúpa, až sme sa dostali na Vrchdobroč, kde som zazrel ďalšie pasúce sa koníky a jeden z nich mi bez strachu zapózoval. Keď som v diaľke uvidel kostolík na Hornej Brestine, ktorý som onoho roku Pána 2015 išiel obzrieť, vedel som, že sme blízko smerovníka Vrchdobroč, čo sa mi potvrdilo za najbližším obývaným domom. Tu som sa objavil po skoro štyroch rokoch, keď som prechádzal z Detvianskej Huty cez Táňovo a Vrchdobroč a schádzal Veľkou dolinou do Mýtnej.

Keďže nám voda začala chýbať, tak sme skúsili si nabrať pumpou vodu, ale nefungovala. Pri spomenutom dome sme ale nenašli nikoho a nechceli sme zachádzať do dvora, lebo tam bolo veľké psisko, tak sme si kus zašli po asfaltke a hneď v prvom dome nám milí ľudia išli nabrať vodu zo studne. Trochu sme sa s nimi porozprávali a vrátili sa na zelenú. Mali sme celkom slušný čas a nebolo nutné pokračovať, tak sme sa rozhodli, že keď je tak príjemne, tak sa na príhodnom mieste rozvalíme a poležíme. Také miesto sa nám pozdávalo povyše osady na kraji lesa a s výhľadom široko-ďaleko.

Klieštie útoky

Tu sme si trocha poležali a skúsili aj trocha pospať, ale nádherná obloha tomu veľmi nenapomáhala, a tak sme len čumeli do neba a rozprávali sa. No keď som svojou kliešťovou paranojou zistil, že po mne nejaký skutočne lezie, tak som zatrhol celé leháro a pokračovali sme ďalej.

Cestička po lúkach na kraji lesíka je tu vskutku parádna a očisťujúca. Keďže som to tu poznal, vedel som kam mám ísť, a tak sa neopakovalo hľadanie značiek ako svojho času. Tak sme prešli okolo známej štvorcovej samoty či okolo detvianskeho maľovaného kríža. Keď sme poniže uvideli zaujímavú samotu, zašli sme k nej. Za stodolou sa skrývala zrekonštruovaná obytná časť, kde by sa na gánku dalo prespať. Odtiaľ sme nasledovali k vysielaču na Surovine, ktorý nás ako maják navigoval ako k nemu prísť. Došli sme, následne k značke označujúcej obec a uvideli sme tam nápis Žihľava. Tentoraz som sa nečudoval, ale pri mojej prvej návšteve tomu tak veru bolo. A aj cintorínu, kde Máriu sklamali umelohmotné kvetiny na kríži, a preto si ho odmietla fotiť.

Odtiaľ som navrhol zísť dole osadou a dôjsť do Hrnčiarok. I tak sme urobili a sprvoti po asfaltke, ale následne po prašnej ceste sme zbehli. Zaujal nás kostolík a najmä moderne zrekonštruovaný dreveno-murovaný domček a hneď vedľa neho aj starodávna drevená chalupa. Chceli sme ju zvnútra omrknúť, ale tomu bránilo, že hneď vedľa hučalo rádio a to znamenalo, že niekto tam asi je. A ten niekto by mohol prísť na zvedy, ak by sme skúsili dvere chalupy otvoriť a oznámili by to škrípaním. No nič. Tak sme sa dali pokračovať a na kraji lesa, na malej čistinke, kde to vyzeralo osviežujúco, sme opäť zaľahli na karimatky. Chvíľu sme tak boli, ale so svojim panickým strachom z kliešťov, som našiel na sebe ďalšieho, tak som zahlásil, že to už stačilo a viac na takéto nepristúpim.

Zišli sme teda do Hrnčiarok a našli sme sa pri kríži, asi v strede osady. Keďže tu Mária ešte nebola, tak som jej ukázal zvyšok, vrátili sme sa naspäť a pokračovali po značke k smerovníku za autobusovou zastávkou. Tu som ešte nechal (ako v októbri minulého roka, keď som išiel od Ozdína cez Šútovu jamu) aj teraz podpis v knihe „návštev“ a ešte sme si vypýtali vodu od miestneho chlapíka a stúpali po modrej k sedlu pod Hradným, zastavujúc sa pri černiciach.

Lesom sme prešli k lúke s výhľadmi na dolinu Kotmanovej a hrebeň, ktorým sme prechádzali pred pár hodinami z Vrchdobroča. Ďalším lesným úsekom sme prešli k ďalšej so samotami. Keďže sme videli domácich, nezachádzali sme k nim, ale pokračovali cez rozsiahlejšiu lúku nad osadou Žiar. Aj tu sme sa popásli na lahodných černiciach a pokračovali sme po značke stúpajúc do sedla Hradné. Minule sa mi to zdalo nepríjemným a dlhým, ale tentoraz som ani nepostrehol a boli sme hore. Asi fakt má spoločnosť blahodarný efekt. Od značky sme klesali po lúkach, sledujúc dolinu s hradskou medzi Lučencom a Zvolenom, oproti stojace Ostrôžky, ale aj rázsochu Veporských vrchov s Veľkou dolinou a ešte nepreskúmanými horskými lúkami s osadami Herman a pod.

Prieskum Horných Fafákov

Schádzali sme pohodovo dole, ale mysľou sme boli v Horných Fafákoch, kde sme plánovali prespať. Zišli sme dole, no ja trocha oneskorene. Mária už stepovala pri odbočke do osady, kde decimovala černice. Keď som však došiel, zazrel som miestneho týpka, ktorý na nás pozeral ďalekohľadom. Bolo to dosť divné, preto sme radšej zvolili pokračovanie. Zastali sme až pred cintorínom, ktorý odporúčal pozrieť Tomáš. Síce som tam nenašiel prapôvod miestnych v goralských oblastiach, ale zato hŕbu Melicherčíkov. Najviac ma zaujal jeden, ktorý mal na náhrobníku tituly pred a za menom. No, chcel by som vedieť, či to sám chcel, či jeho rodina a na čo mu budú, keď s prepáčením, hnije v zemi...

Máriu zaujali najstaršie náhrobné kamene a kríže v najviac zarastenej časti cintorína, kde sa ani koscovi nechcelo. Ja som trochu rozdumoval nad nesmrteľnosťou chrústa alebo možno čohosi iného. Alebo som len nasával atmosféru príjemného večera kdesi na lazoch. Musím povedať, že naozaj príjemný pocit. A takéto večery môžem. A najideálnejšie s niekým, kto je mi blízky...

Dojem však kazil chlapík s ďalekohľadom, keďže nám bránil v podrobnejšej prehliadke názvom veľmi zaujímavej osady. A nielen to, keďže sme tam chceli kdesi na príhodnom mieste prespať. Tak sme sa teda po nabažení Máriinho fotografovania krížov nebožtíkov, ktorí iste boli pohoršení, že im bezbožne stúpa po hroboch, vydali ďalej hľadajúc vhodné miesto na prespatie.

Akurátne miesto sme síce našli neďaleko značky, v lesíku nad lúkou s osadou, ale veľmi nás otravovali muchy a zároveň bolo ešte dosť času, tak sme boli mĺkvi. Keď sme sa zložili, nechal som Máriu tak a išiel som sa prejsť, že možno sa mi podarí dôjsť do osady nejakou inou cestou. Ale keď som schádzal od cintorína, tak vyšlo auto s osadníkom s ďalekohľadom a namierilo si to preč. To ma potešilo a išiel som poprezerať si Horné Fafáky. Až následne mi došlo, že cesta nie je jeho súkromná a že kľudne sme tam mohli zájsť. I teda som ňou išiel a decimoval černice tiež. Prišiel som k domu s gánkom a zašiel ďalej obzerajúc si domky vo väčšom či menšom stave rozpadu, ale keďže tu to už bolo vidno k ďalšej obývanej usadlosti, vrátil som sa. Okrem starých domov som našiel studňu a vedľa nej stodolu a čo ma prekvapilo, mala vyrezaný kríž, ktorý je typický pre štíty obývaných domov.

Vrátil som sa k parťáčke a povedal jej o odchode osadníka a že či nejdeme tam. Zobrali sme naše batohy a zišli do osady. Keďže prešiel nejaký čas a začalo sa pomaly stmievať, tak sme si len našli príhodné miesto na prespatie.

3. deň

Ráno po najedení sa, si išla Mária prezrieť osadu a potom sme sa pobrali po modrej a pokračovali krajom lesa a lúky. Ešte som trocha dúfal vrátiť sa do sedla Hradné a cez Striebornú zísť dole z hôr, ale nakoniec som šiel opäť po modrej, dúfajúc, že tentoraz nebudem musieť blúdiť. Idúc po modrej sme zbadali značenú odbočku cez kriačiny. Preto som vtedy nenašiel a musel som kade-tade schádzať do civilizácie. No na inom mieste sa nám to podarilo prejsť a povedľa starého suchého stromu sme mierne stúpali lúkou, až sme vyšli na jej najvyššiu úroveň, odkiaľ boli pekné výhľady na šíre horské pastviny, dolinu Salajky a práve opustenú osadu Horné Fafáky, ktorá ma asi najviac dostala. Odtiaľ sme sa nechali viesť lesnou cestou na nevýrazný kopček Hrbáky. Cestou, ktorú používajú najmä poľovníci, sme nakoniec prešli na druhú stranu a schádzali do Lovinobane. Zo zvážnice ešte zaujal výhľad na dolinu, fabriku a oproti stojace Ostrôžky.

Do dediny sme došli asi okolo 9-tej, čo bolo stále skoro na koniec túry a stále dosť času na nejaký prídavok. Pri pive som rozdumoval pokračovať cez Ružinú do Ostrôžok a končiť neďaleko Lučenca. Po schválení od Márie sme pokračovali na Ružinú. Aj keď sme smerovník zo značkami našli, nevšimli sme si, že naša odbočila z asfaltky nenápadne do lesa. Všimli sme si to až na neďalekom rázcestí k priehrade. Nechceli sme sa vracať a ani ísť ďalej po asfaltke, tak sme si to strihli lúkou, ktorá nás mala priviesť chodníčkom k priehrade. Zarosenou lúkou to ale nebolo ono a boli sme trocha nervózni. Aj keď sme sa nakoniec dostali na chodník a k priehrade, nejako sme boli nesvoji. Azda kvôli horšiacim sa poveternostným podmienkam... Pokračovali sme ďalej, ale za plážou a pred vstupom do lesa v Ostrôžkach sme to z istých dôvodov zabalili a urobili sme dobre, lebo už pri slabom daždi sme sa vracali do Lovinobane.

Zhrnutie

Túra značene i neznačene osadami západnej časti Veporských vrchov bola vskutku parádna a prvá noc a druhý deň boli špičkové. Najmä kôrová kaplnka v Hornej Bzovej či napr. osada Zubria. Rovnako nádherné lúčne scenérie na ceste ku kostolíku. Opäť nesklamala hrebeňová zelená cez Vrchdobroč s milými ľuďmi ako aj polihávanie nad ňou. Špičkový bol aj záver druhého večera s prezretím Horných Fafákov.

Značené trasy nesklamali a nebol výrazný problém sa nimi nechať viesť. Okrem okolia Ružinej sme nestretli nijakých turistov, čo by ináč na lazoch bolo dosť veľká vzácnosť, ale nebolo ani miestnych.

Značeno-neznačené potulovanie osadami naozaj stojí za to. A čím ďalej, tým viac ma to baví. Značené trasy sú síce fajn, ale nechať sa viesť kam sa mi páči, je o úroveň viac.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek