Trasa

(M) Kosodrevina (1485 m) - Drevenica pod Derešmi (1440 m) - Krížske s. (1775 m) - (Č) Poľana (1890 m) - (Ž) Bôr-Zákľuky (1914 m) - Siná (1560 m) - Demänovská jask. slobody (820 m)

Po raňajkách sa lúčim so zvyškom partie (predbehol ma iba Boro) a vyrážam od chaty Kosodrevina. Včerajšia oddychová túra absolvovaná naľahko je minulosťou - na chrbte opäť tá ťažká... no veď viete. Ale po takmer rovinke je to zatiaľ v pohode, slnko príjemne hreje, pofukuje mierny vietor, turistická idylka.

Modrá magistrála

Smerujem po modrom traverze na západ. Táto magistrála vedúca prevažne v pásme kosodreviny s neveľkými výškovými zmenami spája Krížske sedlo s hornou stanicou sedačkovej lanovky pri Kosodrevine a napája sa na červenú hrebeňovku pod Ďumbierom. Po chvíli míňam odbočku žltej na Chopok a značka sa stáča na juhozápad obchádzajúc výbežok Derešov. V týchto miestach sú prameniská viacerých prítokov Bystrianky. Občas sa niektorý potôčik na chvíľu pripojí a skacká po chodníku, aby sa vzápätí stratil v kosodrevine. Jeden z prameňov je zachytený v rúrke, o vodu tu naozaj nie je núdza.

Z chodníka sa otvárajú výhľady na juh a za Pohroním vidno tiahle chrbty Slovenského rudohoria od Vepra až po Poľanu. Len rozložitý masív Baby (1617 m) zacláňa. Prichádzam na rázcestie v sedle Príslop (1518 m), kde magistrálu križuje žltá značka z Tálov cez Babu pod Dereše. Odtiaľto až po Krížske sedlo budem obdivovať meniacu sa scenériu hrebeňa Skalky (1980 m) a Žiarskej hole (1408 m) lemujúceho Vajskovskú dolinu z protiľahlej strany. Zo sedla chodník klesá až do pásma smrečiny a tesne pred rázcestím (odbočka dolu do Vajskovskej doliny) prechádzam okolo zvyškov drevenice. Škoda, taký šikovný zrub s neďalekým zdrojom vody by sa isto v týchto končinách hodil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Naďalej až neočakávane strmo klesám lesom, aby som si to vzápätí nahradil. Postupne sa znova vymotávam z lesa, ani kosodrevina tu netvorí také súvislé plochy. To umožňuje porastom čučoriedok voľnejší rast a je ich tu požehnane. Netreba sa ani uhýbať z chodníka. Tak, ako stúpam, miznú aj posledné ostrovčeky kosodreviny a chodník sa vinie alpínskymi lúkami spestrenými modrými zvončekmi. Asi 400 m pred sedlom je posledný prameň, naberám do fliaš, lebo ďalšiu vodu na trase nemám.

Bôry

V Krížskom sedle (1775 m) sa do mňa opiera čerstvejší severozápadný vietor, pred ktorým som bol doteraz chránený hrebeňom. Aj mrakov sa nakopilo akosi viac - že by sa ohlasovaný front tak poponáhľal? Tak s príliš nezdržujem a zdolávam mierne stúpanie červenou na Poľanu (1890 m). Tu mením farbu značky na žltú, ktorá ma bude viesť až do konca túry. Hôľnato skalnatý hrebeň odpájajúci sa tu na sever tvorí viacero nevýrazných vrcholov a na dĺžke asi 5 km neklesá pod 1700 m. Jeden z vrcholov je Bôr, ale keďže na rôznych mapách je tak označený iný - volám všetky spoločne Bôry. Chodník je sezónne uzavretý od 1. 10. do 30. 6.

Ešte sa obzriem späť na Skalku a záver Vajskovskej doliny a spúšťam sa pár desiatok výškových metrov. Cez plytké sedielko skalnatým terénom stúpam na prvý (a najvyšší) z vrcholov - Zákľuky (1914 m). Odtiaľ pekne vidno, ako sa chodník hadí na ďalšie kopce. Obzerám sa a fotím východný pohľad smerom na Chopok, neskôr zas Krakovu hoľu a Poludnicu. Na skupinke skál predo mnou zazriem panáčkujúceho svišťa, ale trojnásobný zoom je na jeho portrét prislabý. Pohodovým tempom míňam rázcestník na Bôre (1888m) s prázdnou vrcholovou schránkou a postupne klesám na posledný z výraznejších vrcholov (1719 m).

Otvára sa výhľad na Liptov s Marou a priamo v smere postupu sa dvíha charakteristický vrchol Sinej. Odtiaľto je klesanie strmšie, objavuje sa kosodrevina. Aj oblačnosť sa trhá - žiaden front sa nekoná. Ako sa tak počas chôdze kochám, takmer som stúpil na chvost čiernej vypasenej vretenici vyhrievajúcej sa na kraji chodníka. Pri skupine skál na malej trávnatej plošinke zhadzujem batoh a nasledujem jej príklad. Po obede a výdatnom oddychu (nemám sa kam náhliť) pokračujem v klesaní.

Zhora sa to nezdalo, ale podľa toho, ako sa vrchol Sinej dostáva čoraz vyššie nad siluetu hrebeňa Roháčov, tuším, že to nebude len taký bezvýznamný kopček. Vchádzam do lesného stupňa, smrečina je tu hustá, úzky chodníček sa krúti pomedzi kríčky čučoriedia v podraste... pozerám, spoza ktorého sa dvihne chlpatá hnedá hlava. Chvíľku po rovine a znova nadol. V najnižšom bode má hrebeň 1300 m - až tak hlboko som klesol...

Siná

Zo sedla na vrchol Sinej (1560 m) vedie významová odbočka, takže batoh schovávam do smrečiny a hore stúpam na ľahko. Obchádzam vápencové skalky na úpätí a fotím kvetenu. Nasleduje krátky úsek lesom, výšvih po skale a záverečný úsek strmou lúkou. Z vrcholu je kruhový výhľad podobný, ako som mal na Poludnici rozdelený na dvakrát. Pod nohami Liptovská kotlina od Ružomberka cez Mikuláš po výbežky Vysokých Tatier, na obzore zubatý hrebeň Západných Tatier. Keď sa otočím, južný obzor zapĺňa hlavný hrebeň Nízkych Tatier od Ďumbiera cez Chopok a Dereše až po Chabenec.

Čas ma začína trochu tlačiť, tak sa veľmi nezdržujem. V sedle nakladám batoh a starým smrekovým lesom klesám do doliny. Chodník je miestami dosť strmý a vyšmýkaný, za mokra to musí byť kĺzačka. Postupne sa terén zmierňuje, chodník sa mení na kamenitú cestičku a pripája sa žblnkot potoka. Pomedzi stromy občas presvitajú biele skalné zrázy lemujúce svahy. V ústí dolinky potok prekonáva vápencový prah niekoľkými vodopádikmi a vymodeloval dokonca misy a hrnce. Mne zostáva posledných pár desiatok metrov popri štátnej ceste na parkovisko pri Demänovskej jaskyni slobody, kde počkám na autobus do Liptovského Mikuláša.