Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nad Pavlovcami
Nad Pavlovcami Zatvoriť

Túra Podhorie Slanských vrchov 5

Ak počasie praje turistovi a je poriadne rozbehnutý, tak ho nezastaví takmer nič. Je čas ukončiť putovanie podhorskými obcami Slanských vrchoch. Aj keď je to piata časť, tak pre mňa je poslednou, ktorá mi chýbala k úplnému spojeniu trás a k uzatvoreniu okruhu bicyklom a pešo.

Vzdialenosť
31 km
Prevýšenie
+903 m stúpanie, -727 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 11.09.2018
Pohoria
Slanské vrchy
Trasa
Voda
minerálny prameň v Pavlovciach, prameň nad Okružnou
Doprava
Podlipníky / Pavlovce (vlak, bus)
Kokošovce (bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Začiatok septembra má ideálne počasie, horúčavy pominuli a slnečné dni sú zárukou dobrej turistiky bez dažďa. Je rozhodnuté, v utorok vyrážam do terénu a ukončím projekt Podhorie Slanských vrchov. Dúfam k zdarnému koncu a úplnej spokojnosti. Strávil som množstvo nádherným chvíľ počas putovania s priateľom a teraz sám počas troch rokov. Trocha dlhší čas, ale okrem toho boli aj iné túry a miesta, ktoré som navštevoval.

Trasa

Petrovce – Pavlovce – Okružná – Podhradík – Ruská Nová Ves – Dulová Ves – Kokošovce

Všetko je do bodky naplánované, a tak ráno sadám do autobusu a vyrážam do dediny Pavlovce - Podlipníky. Je to od môjho bydliska trocha ďalej, ale všetko je počas týždňa s dopravou oveľa lepšie ako počas víkendu. Preto aj termín putovania je naplánovaný v priebehu týždňa. Vystupujem na zastávke a kráčam z Podlipníkov smerom k železničnej trati, kde sa podjazdom dostanem na začiatok dediny Pavlovce. Spodnú časť som prešiel v predchádzajúcej časti, a tak hneď od začiatku idem hore k cintorínu a kostolíku. Mám stade celkom pekný výhľad na Pavlovce. Prechádzam okolo salaša Choborová, kde sa vedľa v oplotených lúkach pasú kone a hovädzí dobytok na šťavnatej jesennej tráve.

Horná cesta nad dedinou ma zvedie späť dole k smerovníku odkiaľ po žltej budem pokračovať dedinou. Hneď po odbočení ma zaujme tabuľa s nápisom ranč Breziny, je rozhodnuté, že sa k nemu pôjdem pozrieť. Miesto nepoznám a určite bude zaujímavé. Na konci dediny, takmer pred vstupom do lesnej časti spomeniem zariadenie Regleng, ktoré pomaly začína chátrať. Hlavne letné kúpalisko, sauna a chatky pri parkovisku. Veľká škoda, že nie je záujem o jeho prevádzkovanie v peknej prírode.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Došiel som k odbočke pri informačných tabuliach, kde budú vľavo smerovať ďalšie moje kroky, aby som sa dostal k ranču Breziny. Na chvíľku sa ešte zastavujem nad dedinou, odkiaľ je veľmi pekný pohľad na dedinu Pavlovce a jej okolie. Dokonca vidím kameňolom Borovik, kde len niekoľko stoviek metrov sú dve nádherné miesta - Vážená skala a jej kamenná tvár a tiež Mohylky, prezývané "slovenský Stonehenge".

Točiac sa hore sa o chvíľu dostanem k ranču. Po prechádzaní cestou k lesu a okolo budov sa dostanem k okrúhlej časti jazdiarne a na tabuli zisťujem, že sa ranč Breziny zaoberá aj agroturistikou. Pri jednej z budov sa stretnem s mladým majiteľom zariadenia a dokonca ma na cestu obdaruje dobrým vyúdeným kúskom syra z ich produkcie. Srdečná vďaka aj za to, čo som dostal, ale aj za informácie o živote na ranči a ich činnosti. Ešte sa pred rozlúčkou pýtam na cestu cez les, aby som sa dostal dole k informačným tabuliam. Pokračujem dole cez les, aby som sa nemusel vracať asfaltovou cestou. Tej ešte dnes budem mať určite dosť.

Povedľa potoka som zišiel k miestu s tabuľami a kráčam po žltej trase až k smerovníku, kde začína a končí náučný chodník Tajch. Hneď na začiatku je pekná vstupná brána a informačné tabule. Na druhej strane cesty je minerálny prameň a hneď za ním roklina a zárez Stravného potoka. Nebudem dnes prechádzať celú roklinu, ale k vodopádu sa idem pozrieť, aj keď je to dosť obtiažne cez padnuté kmene stromov. Od vodopádu sa vraciam späť k smerovníku a kráčam po značke na Podhradík. V niektorých miestach pretnem spomínaný NCH, ale veľmi sa ním nezaoberám. Už som ho v jednom z mojich článkov opisoval dôkladnejšie.

Cesta lesom ubieha rýchlo, aj keď je čo obdivovať v nádhernej prírode. Pekne vykosené lúčky, poľovnícke posedy, kvety a štebot vtákov ma sprevádzajú cestou, kým sa nerozhodnem odbočiť a smerovať ďalšie kroky k dedine Okružná. Lenže keď vyjdem z lesa na podhorskú lúku, zistím, že som odbočil trocha skôr ako som mal a tak ešte musím zísť dole do doliny a potom cez jeden kopec až na lúku nad dedinou. Odtiaľ je ju vidieť a otvára sa nádherná panoráma. Pred sebou mám ako na dlani v diaľke zrúcaninu Kapušianskeho hradu. Vľavo je to vrch Lysá, Maliniak a Lysá Stráž, ktoré sú šarišské sopky a viac vľavo je to Šarišský hradný vrch. Za ním v pozadí je pohorie Branisko, ktoré je vidieť trocha slabšie pre opar, za Kapušianskym hradom je to zas pohorie Čergov.

Nádherný výhľad, ani sa mi nechce odtiaľ ísť, ale musím, a tak prvou cestou, ktorá vyjde z lesa, pokračujem dole okolo elektrických oplotení s pasúcim sa dobytkom dole k dedine a vedľa družstva vchádzam do dediny Okružná.

Okružná

Prvá písomná zmienka je z roku 1359, za čias vlády Ľudovíta Veľkého z rodu Anjou ju dal pod názvom Keuresfeu do majetku šľachtica Petra pod panstvo hradu Šebeš. Obyvateľstvo sa zaoberalo chovom dobytka a prácou v lesoch. Spomeniem ešte zopár jej názvov: Kerestowej v roku 1773, Kiskorosfo 1918, Kereštvík 1920, v 1927 ako Kereštvej a od roku 1948 už ako Okružná. Nachádza sa pod výbežkom v najsevernejšej časti Slanských vrchov len 7 km od mesta Prešov. V dedine je obecný úrad, materská a základná škola, kultúrny dom, dom smútku, potravinový obchod a gréckokatolícky kostol, ktorý dala postaviť grófka Šebešiova v roku 1788 a je zasvätený Michalovi archanjelovi. V minulosti prešiel viacerými rekonštrukciami. Všetko sa nachádza v strede dediny. Od miestnych obyvateľov dostávam informáciu, kade sa môžem vybrať ďalej smerom na Podhradík a nemusím sa vracať na značku.

Nad dedinou pred výbežkom lesa k lomu je prícestný kríž, prameň a posedenie. Ukladám si súradnice prameňa a pokračujem k lúke, kde je ďalší kríž s nápisom v cyrilike. Podhorská lesná cesta vedie potom od lúky s krížom len dole na Podhradík. Neskôr sa napojím na značku, ktorou som išiel z Pavloviec. Cestou k dedine je vľavo vidieť k lomu Maglovec vo Vyšnej Šebastovej. Neskôr sa cesta stáva asfaltovou a dovedie ma do Podhradíka, kde vchádzam v jeho hornej časti.

Podhradík

Najprv sa vyberiem k hradnej zrúcanine Šebeš, keď je tu pekný informačný pútač. Odbočujem vľavo až pod hradný kopec okolo potoka Šebastovka. Je to zároveň zelená značka na Javornícku poľanu. Aj na tejto trase sú pekné prírodné miesta, a to skalné okno Džad a jeho skalné časti Dubová hora, prielom potoka Šebastovka a mnoho ďalších.

Pod hradným kopcom začína náučný chodník o hrade Šebeš pozostávajúci z niekoľkých panelov, z ktorých sa cestou na vrchol dozvedám o zvyškoch stredovekého hradu, ktorý bol vystavaný v roku 1315 Synekovi de Sebessy, a mnoho ďalších zaujímavostí z geologických prieskumov. O tom, ako kráľ Vladislav II. Jagelovský daroval hrad mestu Košice v roku 1491 a neskôr v roku 1528 ho dobylo mesto Prešov pre súperenie medzi mestami. Od toho času len chradol až zanikol. V roku 2012 vzniklo združenie na jeho čiastočnú záchranu a konzerváciu toho čo na vrchole zostalo.

Na jednom kameni je nápis a niekoľko číselných údajov, ktoré zanechal Ľudovít Csech, ktorý bol banským meračom a geológom. Z vrcholu od hradných zrúcanín nad sútokom potokov Šebastovka a Šebeš je veľmi pekný výhľad na okolie i do diaľav. Samotná dedina, mesto Prešov a spomínané pohľady na pohoria v diaľke. Tiež by sa tu dalo sedieť a rozjímať veľmi dlho, opájať sa krásou okolia, ale je potrebné trocha spoznať aj dedinu.

Vraciam sa späť pod hradný vrch a kráčam okolo pekných posedení a oddychových zón s ihriskami pre deťúrence. Jedno také je pri drevenej zvonici. To som len kúsok od rímskokatolíckeho kostola, ktorý je moderný a je v mieste, kde stál chrám z roku 1773. Hneď pri ňom je obecný úrad a smerovník.

Dedina Podhradík (440 m) leží v severozápadnej časti Slanských vrchov. Prvá písomnosť je z roku 1401 s názvom Waryala, neskôr rok 1773 ako Podhracz, 1808 ako Podhradčík a od roku 1927 ako Podhradík (v maď. Sebesvárlja). Po pokojnom prechode a zoznámení sa s dedinou sa uberám slepou ulicou, kde na jej konci je cintorín a dom smútku.

Poľná cesta ide cez pole, ale potom sa mi trocha stráca, a tak sa morím s vysokou burinou, kým nenarazím na lepšiu cestu cez polia, ktorá by smerovala zas pod les a doň. Musím sa dostať niekde k vojenskej strelnici, kde sa občas ozýva streľba. Neskôr utíchne, a tak viem, že budem môcť v pohode pokračovať na cestu, ktorá je asfaltová a dovedie ma do dediny Ruská Nová Ves. Trocha to trvalo, ale keďže streľby ukončili, tak som mohol v pokoji prejsť územím posádkovej strelnice a príjazdová cesta od strelnice ma doviedla na horný koniec dediny. Hneď, keď sa dostanem na hlavnú cestu, tak ma osloví pútač o miestnej zrúcanine na vrchu Zámčisko. Je to Soľnohrad alebo tiež Zbojnícky hrad. Dnes však jeho zrúcaniny nenavštívim, ale budem sa venovať len prehliadke obce.

Ruská Nová Ves

Leží v podhorí na západnej strane v severnej časti Slanských vrchov, len 5 km od mesta Prešov. Jej nadmorská výška je 430 m a preteká cez ňu Hradný potok. Názov naznačuje, že ide o neskôr vybudovanú dedinu, ktorou boli prvými obyvateľmi Valasi. Rok 1402 bol jej vznikom a názov Nová Ves – Wyfalu. V 15. a 16. storočí, keď patrila pod panstvo Šoošóvcov, tak sa menovala Soos Wyfalu, čo znamená Šošovská Nová Ves. V roku 1773 sa jej názov niesol ako Ruska Nová Ves. Dnes v nej žije okolo 1200 obyvateľov a jej obyvatelia majú všetku infraštruktúru. Základná a materská škola, obecný úrad, potraviny, hasičský dobrovoľný zbor, športoviská a kultúrne zázemie.

Z pamiatok je to gréckokatolícky kostol, ktorý je zasvätený Presvätej Bohorodičke, ktorý bol postavený v roku 1790 a prešiel mnohými prestavbami. Hlavný oltár je z roku 1880. Až v roku 2010 bol vystavaný nový rímskokatolícky kostol v dolnej časti dediny, ktorý je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. V chotári obce je spomenutá strelnica, ktorou som prechádzal. Najvyššie miesto katastra je vrch Tri chotáre, ktorý je tretím najvyšším v Slanských vrchoch. Cez dedinu prechádza medzinárodná diaľková turistická trasa E3 – z Portugalska do Turecka. Cez SR prechádza v dvoch častiach a práve druhá ide cez obec a pohorím Slanských vrchv až do Maďarska.

Mám za sebou predposlednú obec podhoria a cez slepú uličku sa dostanem na okraj dediny, aby som mohol po lesnej ceste mierne vystúpať na kopec a potom dole na lúky. Prejsť cez ne opäť do lesa a potom na lúky nad poslednou dnešnou dedinou podhoria, ktorou je Dulova Ves. Kým sa do nej dostanem, tak prechádzam poliami a ich cestami. Prechádza cez ne nová cesta, ktorá je vo výstavbe. Neskôr sa dozviem, že ide o novú cyklotrasu z Prešova do Zlatej Bane.

Dulova Ves

Vchádzam do dediny na jej severnej strane, a tak si najprv prejdem ulicu, na ktorej som a až potom idem do centra. V novovystavanej ulici je cintorín a dom smútku. História sídla sa začala písať rokom 1414 s názvom Gywluez. V 18. storočí to bola Gulyvíz, Gulwís a Gulvas od roku 1920. Dnešný názov je od roku 1948.

Dnes prebieha výstavba rodinných domov z dôvodu blízkosti mesta Prešov. Takže aj počet obyvateľov sa rýchlo mení. Je ich okolo 1300. Je umiestnená po stranách potoka Delňa. V minulosti bola v majetku Šošovského panstva. Nadmorská výška je v strede dediny 308 m. Prechádzaním sa zastavím pri rímskokatolíckom kostole svätého Michala archanjela, ktorý bol prestavovaný v rokoch 1934, 1965 a 2006. Spomeniem ešte drevenú zvonicu vo dvore. Potraviny, materská škola, hasičská zbrojnica a obecný úrad sú súčasťou života obce.

Som na konci dediny, posledný pohľad k nej a kráčam po štátnej ceste posledné 2 až 3 km, aby som v dedine Kokošovce spojil pomyselnú čiaru s etapou č. 6. Pre mňa bola prvou v projekte prechodu podhorím Slanských vrchoch, ktorý začal môj starší priateľ Tóno. Bol aj mojím učiteľom a zasväcoval ma do tajov prírody a zákutí v Slanských vrchoch.

Krok za krokom sa približoval koniec dnešného putovania aj samotného podhoria. Predo mnou je tabuľa Kokošovce a čochvíľa sedím na autobusovej zástavke. Čakám na spoj do Prešova a potom návrat domov.

Zhodnotenie

Dnešné miesta určite stáli za spoznanie. Aj keď som niektoré prechádzal, tak vždy majú čo ponúknuť. Pavlovce a ich ranč Breziny i chátrajúce zariadenie Regleng. Zárez Stravného potoka a NCH Tajch, množstvo výhľadov z lúk nad dedinou Okružná a jej história, dedina Podhradík a hrad Šebeš, Ruská Nová Ves, aj keď bez návštevy zrúcanim Soľnohradu – Zbojníckeho hradu, tiež mala svoje čaro. Napokon posledná dedina Dulova Ves s novodobejšou tradíciou. To všetko bolo potešením v poslednom putovaní a ukončením projektu Podhorie Slanských vrchov.

Aj počas putovania ukázala matka príroda svoje čaro a nádheru a presvedčila ma o tom, že Slovensko je nádhernou krajinou s množstvom neskutočných turistických a poznávacích možností.

Nedá sa v rýchlosti opísať, čo všetko projekt obsahoval. Množstvo kilometrov bicyklom, pešo a v dopravných prostriedkoch, ktoré som nachodil. Spoznanie množstva historických častí dedín, spoznanie minulosti, súčasnosti života obyvateľov, dnešný rozvoj sídiel, ale aj mnoho pekných miest a zákutí v prírode Slanských vrchov a v ich blízkosti. Na Slovensku to bolo šesťdesiaťdva obcí a v Maďarsku desať, tak už to samo o sebe je množstvo, ktoré bolo treba prejsť a spoznať. To by však potrebovalo samostatné zhodnotenie.

Fotogaléria k článku

Najnovšie