Napísala som e-mail kamarátom a upozornila som ich, že terén je veľmi náročný, môže byť aj šmykľavý a veľmi nebezpečný. Napriek tomu sa našlo pár odvážlivcov! Ranný autobusový spoj bol vynikajúci a bez prestupu sme sa dostali až do Motyčiek.

Trasa

Motyčky – Flos – lezecká oblasť Šturec – Jelenské vodopády – Valentová – Jelenské skaly – Dolný Jelenec

Cestou z Motyčiek

Ako sa však dostanú peší turisti z Motyčiek do Horného Jelenca, povedľa cesty na Donovaly, ktorá je doslova životu nebezpečná? Vybrali sme sa popri Motyčskej vodnej nádrži, že prejdeme po hrádzi. Rybári nás však upozornili, že po hrádzi neprejdeme, lebo je tam zamknutá brána a teda sa musíme vrátiť.

No, ale kto by sa vracal nejakých 300 metrov späť? Vedľa hrádze bol asi metrový múrik, na ktorý bolo treba vyliezť. A tak rybári len oči pučili, keď naša pätica v pokročilom veku vyliezala na múrik. Bála som sa, že teraz budeme musieť ísť po otrasnej ceste, ale našťastie za zvodidlami bol široký násyp a po ňom sme pohodlne prešli kus cesty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keď sme vľavo pod nami uvideli stavebnú cestu pod hrádzu, chceli sme zísť k nej, no ale dolný okraj násypu končil zase betónovým múrikom - tentoraz 1,5 metrovým. Skákať sme si netrúfli a tak sme preliezali zábradlie nad výpustom z Motyčskej nádrže. Bol to dobrý tréning na to, čo nás čakalo!

Flos

Chvíľu sme síce išli pohodlnou cestičkou, ale čoskoro sme z nej odbočili vľavo do lesa a stúpali strmo hore. Keď píšem strmo, tak to bolo naozaj „ako na strechu“. Veď asi na 200-metrovom úseku sme prekonali skoro 150 výškových metrov. Samozrejme bez chodníka a po sutinách zapadaných lístím. Našťastie pôda nebola veľmi vysušená a tak sa veľmi nešmýkalo.

Pred týždňom v podobnom teréne sa nám na suchom lístí šmýkalo ako na ľade. Výstup nám trval dosť dlho. Išli sme pomaly, lebo to bolo namáhavé a museli sme udržiavať odstupy, aby prípadná uvoľnená skala nezranila niekoho pod nami. Šťastne sme sa dostali na širokú skalnú terasu a odmenou nám bolo pekné skalné okienko a ešte krajšia skalná brána. Krásne dielo prírody a takmer neznáme!

Z vápencového Flosu sa spúšťajú do doliny skalné rebrá. Niektoré rebrá sú veľmi štíhle a eróziou v nich vznikli takéto pekné útvary. Okno je vysoko v stene, ale asi 3 metre vysoká brána je priechodná. Nad útvarom svah pokračuje strmo na vrchol.

My sme však mali dosť a šťastie netreba priveľmi pokúšať! Krásnou skalnou bránou sme boli nadšení a tak sme si tu chvíľu pobudli a pritom rozmýšľali ako dole. Z druhej stany brány bolo síce viac lístia, ale svah sa zdal menej strmý.

Kým sme sa my dohadovali, Ľubko vybehol hore na skalu, aby nám to aspoň nafilmoval. Ten môj chlap ma štve! Tam, kde ja idem dušu vypustiť, on si hopká ako „terénkoza“! Pomaly sme teda schádzali dole a naozaj je z tejto stany terén oveľa bezpečnejší.

Lezecká oblasť Šturec

Prešli sme opatrne na druhú stranu cesty. Je tu maličké parkovisko a za ním lávka cez potok k lezeckej oblasti Šturec. Tu stojí pekná vysoká skala – homoľa, ktorú vidieť dobre aj z cesty. Na skale sú vybudované lezecké cesty a pod skalou oddychové miesto s lavičkami. Tu sme si dali kávu a malú prestávku.

Jelenské vodopády

Vďaka časopisu Bystrický Permon sme vedeli, že na Motyčkách bol v stredoveku rybník, od ktorého vody Starohorského potoka skackali k Jelencu cez mnohé travertínové terasy viacerými vodopádmi a kaskádami. Vďaka ťažbe travertínu a úpravám cesty, prírodná krása údajne úplne zanikla a súčasné rozsiahle úpravy pri ceste, to len potvrdzujú. Keďže cez Donovaly často cestujeme autobusom, všimli sme si na potoku za domom malý vodopád a ten sme chceli pohľadať.

Popod lezeckú skalu, kedysi viedla stará cesta na Donovaly. Teraz je poriadne zarastená, no rozhodli sme sa ňou ísť, pokiaľ sa bude dať. Zakrátko prechádzala mostom cez potok na druhú stranu, ale vyzeralo to ako prechod cez skalu. Pri podrobnejšom prieskume miesta sme žasli. Z väčšej časti to bol len otvor prevŕtaný cez travertínovú terasu. Len výtoková strana bola perfektne obmurovaná a upravená tak, že potok vytekal maličkým vodopádikom. A takéto unikátne technické dielo starých majstrov, ktoré tak pekne zapadlo do okolitej krajiny, je dnes zabudnuté a skryté v húštine.

Pokračovali sme popri potoku a na najbližšej terase sme narazili na asi dvojmetrový vodopád. Jeho krásu znásobovala skutočnosť, že pretekal cez travertínovú terasu, a v nej vytváral druhotné krasové útvary. Nebol to však ten, ktorý je vidieť z cesty a keď sme kúsok nižšie narazili na ďalší menší vodopád, pochopili sme, že správy o úplnom zániku travertínových terás v tejto časti doliny nie sú celkom pravdivé. Pod svahom Kochule sa zachoval úzky pás aj s vodopádmi a kaskádami.

Pokračovali sme povedľa toku a obdivovali jeden vodopádik za druhým. Sú veľmi malebné. Pri poslednom vodopáde, ktorý vidieť aj z cesty, sme sa zrazu ocitli na širokej lúke s vodárenským objektom. Od cesty bol plot a aj z juhu bol plot a za ním súkromný pozemok s domom.

Doprava cez potok sa nám nechcelo a tak nech vodohospodári odpustia, museli sme cez plot. Nič sme nepokazili – v preliezaní sme dobre vycvičení! Prípadným záujemcom o vodopády však odporúčam vrátiť sa späť ku lávke cez potok. Asi 50 metrov sme museli ísť popri frekventovanej ceste, ale potom cestičkou vpravo sme sa dostali na cestu do Hornojelenskej doliny.

Hornojelenská dolina a Valentová

Najskôr sme prechádzali zúženým miestom, kde je na skale pamätná tabuľa, ktorá hovorí, že tu dokážu lavíny zabíjať aj na ceste. Svahy Kolomazničky sú tu tak strmé, že aj malá lavínka dokáže nabrať silu a rýchlosť, ktorá nedáva živému šancu.

Obdivovali sme pekne, citlivo a hlavne účelne zregulovaný Hornojelenský potok. V roku 1924 padla zo svahov Krížnej najväčšia lavína na Slovensku, ktorá prakticky zničila dedinku Rybô a usmrtila 18 ľudí. Lavína mala výšku 35 metrov a nerozpustila sa až do leta nasledujúceho roku. V roku 1925 postihli dolinu nadmerné prívalové dažde a tie spôsobili veľkú povodeň, ktorá zničila celú dolinu. Obyvateľom bolo odporučené vysťahovať sa z doliny. Nakoniec sa našlo iné riešenie. Zistilo sa, že regulácia potoka vyjde lacnejšie.

Projekt spracoval a zrealizoval profesor Leo Skatula a bola to prvá úprava bystriny na Slovensku (strana 13). O jej kvalite svedčí aj to, že neporušená slúži skoro 100 rokov. V osadách Rybô, Prašnica a Valentová dnes žijú chalupári. Na rozdiel od mnohých iných rázovitých slovenských dedín, si horské osady zachovali svoj genius loci.

Len samotný prechod cez osady je zážitok. Drevenice i murované domčeky dokonale zapadajú do prírodného prostredia, ich okolie je upravené a niekde aj celkom vtipne. Milé sú i pekne obrobené maličké záhradky. Tu proste, akoby v jednu nedeľu pred sto rokmi zastal čas.

Z okolitých svahov do doliny stekajú mnohé krasové pramene a vytvárajú menšie i väčšie penovcové terasy. Obyvatelia zachytávajú vodu pomocou tzv. "hrantíkov". Používajú ju ako úžitkovú vodu, ale aj na pitie. Chcem veriť, že si osady aj do budúcnosti zachovajú svoj štýl.

Medzi osadami Valentová a Rybô ja malá tiesňava, kde sa nakrúcali scény z filmu Vlčie diery a tiesňava odvtedy nesie toto meno. Pred tiesňavou stojí tabuľa NCH a na skale je do betónu odtlačok ruky Ladislava Chudíka, ktorý vo filme hral.

Dolina pokračuje až pod lavinózne svahy Krížnej, ale dnes to nebol náš cieľ. Od Vlčích dier sme sa vracali naspäť do Horného Jelenca. Dnes sme do Valentovej zašli kvôli môjmu botanickému cieľu. Pred pár rokmi som tu totiž fotila krivec najmenší a chcela som zistiť, či tu ešte rastie. Rastie a veľmi sa mu darí. Našla som desiatky jedincov drobnej a nežnej kvetinky. Spokojní sme sa vracali naspäť, ešte raz si vychutnávajúc atmosféru čarovného miesta.

Jelenské skaly

V úžine medzi pamätníkom Mor ho! a pamätníkom Jozefa Dekreta Matejovie bol Starohorský potok v roku 1923-26 sputnaný do kanála a časť z jeho vôd odrazená k vodnej elektrárni Jelenec. Aj na dne tejto časti doliny je hrubá vrstva travertínu, v ktorej voda vytvorila viacero podzemných chodieb. Najznámejšia a najcennejšia medzi nimi je travertínová Jelenecká jaskyňa vyhlásená v roku 1994 za prírodnú pamiatku. Pozeráme na zabezpečený vstup do nej tesne nad hladinou potoka a s pobavením spomíname, ako sme ho pred štvrťstoročím naivne hľadali v strmých svahoch Kolomazničky. V tých, ktoré aj extrémista ako SatelitHomer považuje za extrémne strmé. Na druhej strane, hasiči pri lesnom požiari v roku 2007 tade museli behať „v plnej poľnej“. Dodnes je pohroma považovaná za lesný požiar v najťažšie dostupnom teréne. Lesníci sa les ani nepokúšajú obnoviť a na Kolomazničke skúmajú, ako si tu poradí príroda sama.

Do odchodu autobusu bolo ešte dosť času a tak sme si išli pozrieť lezecký sektor Jelenec. Mám rada vysoké skalné steny a vápencové zvlášť. Predstava, že kedysi dávno tvorili dno mora a ich súčasťou sú telá miliárd drobných morských živočíchov ma fascinuje.

Geológia to je tlak a čas – zjednodušená, ale výstižná definícia, ktorá zaznela v krásnom filme Útek z väzenia Shawshank. Vápencové horniny sú toho dôkazom. Kým sme sa však dostali ku stenám, museli sme prekonať veľmi nepríjemný úsek. Museli sme totiž opäť prejsť po hlavnej ceste asi 200 metrov. Svahy nad cestou sú veľmi strmé a tak si lezci začiatok chodníka zjednodušili rebríkom. To sa nám veľmi páčilo.

Nad rebríkom nás prekvapila červeno-biela páska a oznam, že pravá časť sektoru je uzatvorená kvôli hniezdeniu dravcov. Trošku sme boli sklamaní, ale zákaz sme samozrejme rešpektovali. Pokračovali sme dobre upraveným chodníkom vľavo a pomaly stúpali hore ku skalám.

Už pohľad z diaľky bol fascinujúci – nádherné vysoké steny s prevismi. Prišli sme k ohnisku, kde je upravené oddychové miesto. Milo prekvapilo malé autíčko na stole. Zrejme rodičia lezci sem berú aj detičky a tie musia mať aj svoje hračky, keď ich už nebaví pozerať sa ako sa rodičia trápia na stene. Terasa pod stenou je široká a rovná, takže aj pre deti je tu pomerne bezpečne.

Aj my sme si tu pri stole oddýchli, napili sa a časť z nás pokračovala popri stene ďalej. Ako vždy, aj teraz ma fascinovali názvy lezeckých ciest na stenách. Názvy ako Pokánie teroristiek ma vždy dostanú. Zaujali ma farebné sintrové náteky na stenách. Na niektorých miestach vyzerali ako krásne abstraktné maľby. Kráčali sme ďalej popod skaly a na jednom mieste nás potešila skalná bránka, cez ktorú sa dalo prejsť. Nie je to síce pravá bránka, to len obrovský šuter sa kedysi zosunul z vrchu a vytvoril „bránku“.

Pod skalami je široká terasa, takže sa po nej dobre kráčalo. Z jednej strany vysoké vápencové skaly, z druhej strany veľmi strmé svahy do doliny, proste krásne dramatické miesto. Na konci lezeckej oblasti sme uvideli lezca v stene, ktorého dole istila jeho parťáčka. Aj keď je sektor neďaleko hlavnej cesty, hustý les tlmí zvuky a tak je tu príjemne a ticho ako v nejakom odľahlom kúte.

Spokojní sme sa vrátili späť do hlučnej doliny. Keďže stále bolo dosť času do odchodu autobusu, pomaly sme sa prešli malebnou osadou Dolný Jelenec. Z doliny sme si ešte obzreli svahy Kolomazničky, ktorú pred pár rokmi značne poškodil veľký požiar. Príroda sa však už spamätala a pekná zeleň začína zakrývať jazvy po požiari.

Záver

Mám rada takéto pestré akcie. Neodporúčam ju však bežným turistom!

1. Chodiť mimo značiek, bez chodníkov je veľmi náročné, zvlášť v takýchto strmých terénoch.
2. Cesta zo Starých Hôr na Donovaly je veľmi frekventovaná a nebezpečná.
3. A je to „medveďovo“, čiže nie je vylúčené stretnúť tu macka.

Sú to však pekné prírodné skvosty a je dobre o nich vedieť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek