Chodník sa nachádza v CHKO pri obci Kubova Huť, v lokalite, kde sa nachádza aj Boubínský prales. Chodí odtiaľto motorový vláčik do staníc Zátoň a Zátoň-Boubín, takže ak ste autom, dá sa tu zaparkovať a urobiť okruh cez Boubínský prales alebo vrchol Boubín s tým, že jednou stranou sa zveziete vlakom.

Trasa

Kubova Huť, parkovisko v sedle – Náučný chodník Hornovltavické pastviny – bývalé rekreačné zariadenie – Kubova Huť, lyžiarske stredisko

Parkujeme na veľkom centrálnom parkovisku v sedle pri lyžiarskom stredisku. Teraz je mimosezóna a je tu pomerne pusto. Prechádzame na druhú stranu cesty a klesáme pomedzi niekoľko domov, sledujeme súbežne žltú turistickú značku aj značenie náučného chodníka.

Chodník naozaj začína pri nejakých pastvinách s koňmi, tak očakávam niečo na túto tému, ale v skutočnosti sú v prírodnej rezervácii predmetom ochrany močaristé biotopy, rašelinisko a pramenisko v okolí Kubohuťského potoka. Dĺžka náučného chodníka je 850 metrov a väčšia časť z neho vedie po drevených lávkach. Po skončení chodníka nás čaká ešte návrat na miesto štartu, nejde o okruh. Pozor, drevené lávky na tomto konkrétnom chodníku sú extra šmykľavé, o čom sa onedlho presviedčame nepríjemným pádom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Trasa vedie terénom na pomedzí lúk a lesa. Pravidelne vidíme kamenné múriky. V medzerách medzi kameňmi si našlo svoj priestor množstvo vegetácie. Sú obalené machom a rastú z nich stromčeky rôzneho veku. Náučná tabuľa hovorí, že keď obyvatelia v 18. storočí kolonizovali územie, rúbali alebo vypaľovali veľké plochy pralesa, vytrhávali pne i s koreňmi a plochu odvodňovali. Aby tu mohli orať, kamene vyzbierali a vybudovali z nich na okraji pozemku kamenné múriky. Zbierali ich každý rok, a tak múriky postupne rástli. Postupne tak vymedzili aj hranice jednotlivých pozemkov a vytvorili v krajine jedinečnú štruktúru. Niečo podobné som videla vo viniciach nad Svätým Jurom .

O niečo ďalej podchádzame rozložitý strom obalený machom, ktorý mi naozaj príde ako z ríše elfov. Je to asi najkrajšie miesto z celého chodníka a dlho neviem odtiaľto odísť. Aj zamachnatené balvany sú krásne.

Prichádzame k vyššiemu lesu, kde sa naša cestička odpája prudko doprava dole. Míňame náučnú tabuľu o prameništi a odtiaľto až po koniec chodníka kráčame opäť po drevenej lávke. Keďže chodník klesá a povrch je naozaj veľmi šmykľavý, je to dosť vtipné. Skúšame ísť aj mimo, ale to by sa po a) nemalo v prírodnej rezervácii robiť a po b) sa prebárame do mokrej pôdy, takže ideme po lávke a na niektorých miestach sa posúvame naozaj veľmi pomaly a opatrne.

Ďalej prechádzame cez jelšovo-brezový les. Dreviny patria medzi tzv. pionierske, jedny z prvých, ktoré zarastajú územia, ktoré sa prestali obhospodarovať, taká je napríklad aj jarabina, ale na mokrých pôdach rastú tieto. Dopĺňa ich smrek a vŕba, neskôr pribudnú aj jarabiny alebo javor.

Míňame ešte jedno krásne miesto s múrikom a zakvitnutou lúkou a s úľavou zliezame z dreveného tobogánu. Vynorili sme sa pri opustenom areáli zrejme bývalého pionierskeho tábora alebo rekreačného strediska v pokročilom stupni rozkladu.

Po panelovej ceste sa dostaneme na asfaltku a po nej na hlavnú cestu neďaleko lyžiarskeho areálu. Asi desať minút kráčame po ceste, pri lyžiarskom areáli sa napojíme na chodník, ktorý nás privedie na parkovisko. Pozeráme na zelené kopce, ktoré sa strácajú v dažďových oblakoch. Nie je veľmi príjemné moknúť, ale sme v nepremokavom a zrejme aj vďaka počasiu sme mali chodník s úžasnou atmosférou pre seba.