Dlhý vrch v mapách

Veľká Vápenná (Roštún) je turistami často navštevovaná malokarpatská sedemstovka, ale jej južný svah s lokálnym názvom Veľké Paseky je pomerne málo navštevovaná oblasť. Paralelne s hrebeňom Roštúna sa ťahá nad Sološnickou dolinou nenápadný hrebeň, ktorý je v starých mapách nazvaný Dlhý vrch. Dá sa povedať, že tieto vysoké svahy s prevýšením vyše 450 metrov tvoria od juhu akési predvrcholy Veľkej Vápennej, neprechádza tadiaľ nijaký značený chodník, iba na východe obchádza túto oblasť zelená značka zo Sklenej huty na Mesačnú lúku. Ešte v Treťom vojenskom prieskume z druhej polovice 19. storočia sa v mape nachádza názov Dlhý vrch, ale z väčšiny moderných máp pomenovanie úplne zmizlo, sú tam len Veľké Paseky, prípadne Sološnický les. Našiel som ho jedine na CMAPS serveri. Fanatici do máp si určite všimnú, že ak oblúkom obkreslíme vrásu nášho horského hrebeňa a predĺžime ju na východ, vskutku pokračuje hrebeňom, ktorý sa volá Dlhý vrch a končí až pri Rybárni.

Prvý pokus

Najprv som sa na vysnívanú lúku vybral na bicykli. V marci 2017 som si nakreslil do mapy predpokladanú trasu a vyexportoval do mobilu. Vyrazil som zo Zochovej mapy cez Panský dom starou známou cestou na sedlo Skalka. Tam som si nebol istý, či odbočka do Sološnickej doliny existuje, ale stačilo pozorne sledovať mapu a na predpokladanom mieste sa objavila nenápadná cesta, po ktorej zjavne dávno nikto nešiel. Už po pár metroch ma čakala odmena vo forme nádherného výhľadu na celý masív Roštúna, bohužiaľ som nemal so sebou poriadnu fotovýbavu.

Nasledovala veľmi pekná jazda okolo skaly Starec, ktorú som opísal v staršom článku a potom úbočie masívu Bielej skaly až po pekné lúky nad vodným zdrojom, tam som zišiel do doliny a nasledovalo fučanie pri stúpaní na Dlhý vrch (Veľké Paseky). Príjemným prekvapením bol výhľad na skaly Malého Roštúna, kde sme chodievali v 80. rokoch liezť, keďže lístie na stromoch ešte nevyrašilo, pomedzi vetvy som dobre videl línie ciest, ktoré sme pravidelne preliezali, kým nám to po vyhlásení rezervácie nezakázali. Kúsok ďalej zrazu cesta končila vo svahu. Neveriacky som zízal na úvoz zahryznutý do úbočia hory, ktorý náhle nemal pokračovanie. V tomto smere klamú všetky moje digitálne mapy, každá sa tvári, že lesná cesta je prerazená až k lúke. Keďže tu panuje riadna strmina, po chvíli som zavrhol predstavu, že sa budem s bicyklom predierať pomedzi stromy, aj keď som bol od lúky vzdialený len 500 metrov. Otočil som to do doliny a potom vystúpil na Sklený vrch (zvykne sa používať aj názov “Pri obrázku”. Pri návrate na modro značený hrebeň Bielej skaly som nešiel po cyklotrase až k Sklenej hute, čo považujem za zbytočnú stratu výškových metrov, ale prešiel som krížom takmer k Holintu. Tu si môžete pozrieť celú prejdenú trasu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Druhý cyklistický pokus

Na nejaký čas som na moju lúku zabudol, ale presne o pol roka sme sa na Dlhý vrch vydali s mojím parťákom Sakim, ktorý sa objavil už vo viacerých mojich článkoch. Opäť sme vyrazili zo Zochovej chaty, rozdiel bol až v Sološnickej doline, kde sme sa vybrali tentokrát druhou verziou výstupovej trasy. Najmä na začiatku sme sa zapotili a kúštik aj potlačili, ale väčšina vzdialenosti sa dala urobiť v sedle. V peknom počasí začínajúcej jesene sme napokon dosiahli vytúžený cieľ, vďaka tomu výletu mám zopár skutočne použiteľných fotiek. Miesto ma očarilo, aj keď sme tam strávili len chvíľu. Dodávam, že bicyklovanie je oproti turistike veľmi odlišný zážitok, všetko ide rýchlejšie, človek zvládne omnoho väčšie vzdialenosti, užije si dolu kopcom aj trochu adrenalínu, ale všetko je to v porovnaní s chôdzou povrchnejšie – na dvoch kolesách jednoducho človek nestihne podrobne preskúmať kvety popri ceste.

Dlhý vrch zo Sološnickej doliny

Na jar 2019 sme s Monikou uvažovali, že by sme chceli nazbierať medvedí cesnak a dopriať si nejakú kratšiu túlačku v Karpatoch. Na voňavý cesnak je Sološnická dolina spoľahlivou lokalitou a pri štúdiu mapy zisťujem, že mystériá neďalekej lúky na Dlhom vrchu ešte stále neboli dostatočne odhalené, preto bez váhania vyrážame na Záhorie.

Pri altánku Antalová rýchlo nazbierame zopár viazaničiek sviežeho a voňavého lístia (cesnaková polievka, mňam) a potom už kráčame nahor. Treba povedať, že svahy nad touto dolinou sú impozantné, k Bielej skale 300 a k Roštúnu 500 metrov prevýšenia vytvára parádnu kulisu. Keď stúpame na sever do dolinky so zurčiacim potôčikom, rýchlo naberáme výšku.

Najprv je to taká typická malokarpatská hospodárska zvážnica, ale keď sa už dostávame do serpentíny okolo vrchu Brezová, stále častejšie kráčame po príjemnej pažiti, tieto miesta sú neobyčajne malebné, všetko umocňuje fakt, že stromy pučia a napriek pošmúrnemu dňu vo mne zelená farba čerstvo zrodeného lístia vyvoláva vlny pôžitkov. Hľadíme do hĺbok pod nami, aj na protiľahlý Veľký Petrklín, v najzápadnejšej zákrute obdivujeme krmelce na neobyčajne romantickom mieste. Chvíľu sa vyžívame a potom obchádzame spadnutý strom, za ktorým nás onedlho čaká koniec lesnej cesty. Niekto ju tu hĺbil do veľmi strmého svahu, ale asi sa tak zadíval na úžasnú scenériu skalných stien Malého Roštúna, že zabudol dokončiť svoje dielo. Skúmam možné pokračovanie, ale terén je tam dosť nepríjemný, tak sa vraciam pár metrov naspäť a šarpem sa rovno do svahu nad nami. Monika hromží, lezie po trčiacich koreňoch cez stenu úvozu, ale napokon sme šťastlivo na hrebeni Dlhého vrchu.

Už cestou sem som si všimol viaceré impozantné stromy a ani tak nemám na mysli ich výšku, ale skôr hrčovitosť, pokrútenosť, miestami bolo vidno machom pokryté, rozpukané, popadané kmene a tu na hrebeni by som nedbal, keby vrcholový porast zaradili do rezervácie (a nie preto, aby som sem mal zakázané prísť kvôli absencii značenej turistickej trasy, ale aby sem nesmel prísť pilčík). Na dohľad od nás prekračuje temeno vrchu menšie stádo vysokej, keď prichádzame po pár minútach na to miesto, náš krpatý Hugo vzrušene vystavuje, pozerá na nás plný očakávania a je sklamaný, že sa nevydávame na lov.

Keď sa pozerám na sever, zrazu zbadám lesnú cestu, ktorá klesá od lúky k miestu jej prerušenia, vychádza mi to tak, že pri budovaní tejto zvážnice vynechali vari len sto metrov, naozaj si neviem predstaviť, prečo to celé nedobudovali. My stále kráčame po utešenom hrebienku až po miesto, kde zrazu prichádza sprava cesta, tú spoznávam ešte z môjho cyklovýletu.

Ešte aj neodmysliteľný posed, ktorý stojí na južnom okraji, je vyrobený veľmi úhľadne a zapadá do estetiky miesta. Vychádzame na trávu, rozhliadame sa na všetky strany. Je tu ticho, žiadne masy ľudí, nejakých len tušíme na vrchole Roštúna, ktorý sa vypína nad nami aj so svojou miniatúrnou rozhľadňou. Na západnom obzore dominuje Veľký Petrklín, na juhovýchode zas dvojvrchol Geldeka / Jelenca. Kam oko dovidí, tam sa valia spomienky na rôzne túry a výjazdy, občas mám pocit, že požehnávam túto zem každým jedným krokom, zmocňujem sa jej krásy bez toho, aby som komukoľvek čokoľvek ubral.

Toto nie je a ani nebude destinácia masového turizmu, okrem občasných lesníkov, poľovníkov, hubárov a prírodných nadšencov sem nikto nechodí. Užívam si to, pre mňa majú takéto miesta svoju mystiku, vždy si kladiem otázky – ako táto lúka vlastne vznikla? Vyklčovali ju kvôli pasienkom? Bola tu už v čase, keď sa v lesoch pohybovali ešte pratury, zubry či divé kone? Bývala tu niekde koliba pre pastierov? Chodievali sem Pálfyovci na panské poľovačky?

Starou cestou popod Roštún

Keď sme tu boli na bicykloch na jeseň 2017, preskúmali sme začiatok lesnej cesty, ktorá odtiaľto vedie k Mesačnej lúke. Cesta tam naozaj je, ale veľa popadaných stromov nás odradilo a rýchlo sme sa otočili. Všimli sme si vtedy, že poniže v lese je rozbitá búda, vedľa nej bola železná posteľ, obydlie pravdepodobne poškodil padajúci strom.

Neviem, či táto chatka slúžila trampom, lesníkom či pastierom, dnes ju opäť vidím a za rok a pol jej deštrukcia pokročila, vyzerá to tak, že zhorela. Zamýšľam sa nad tým, že takémuto miestu veľmi chýba voda.

Hádanka je vylúštená o pár metrov ďalej. Prichádzame na močaristé miesto, zreteľne tu vyviera voda, cesta je bahnistá a pod ňou sa tvoria jazierka. Keď sa vyhýbam hlbokému blatu, nachádzam povyše cesty sivú novodurovú rúru, z ktorej vyteká výborná voda. Studničku zadávam aj do GPS databázy, len neviem, či bude funkčná aj v lete. Vidím tu skalné útvary, jaskyniarske bunky vo mne vibrujú, tu určite chodia speleológovia v zime a počas mrazov hľadajú výduchy, ktoré by signalizovali podzemné priestory. Po ľavej ruke vidno južné steny Roštúna, je tu pekná divočina.

Len kúsok ďalej sa naša nenápadná cestička v najvyššom bode našej túry spája s poriadnou lesnou cestou, na ktorú odbočujeme, postupne sa stáča do pravého uhla a začíname klesať. Jarný les je odmenou, je tu zopár nádherných stromov, na ktoré je radosť pozerať. Po ďalšej zákrute sa nám vrcholové bralá Veľkej Vápennej ukážu ešte raz v celej kráse. Pozerám do mapy, v serpentíne opúšťame zvážnicu a schádzame veľmi strmým terénom do žľabu, aby sme po sto metroch opäť našli lesnú cestu o poschodie nižšie.

Ešte zopár zákrut a opäť prichádzame do cesnakom rozvoniavajúcej doliny, o chvíľu je našej túre koniec.

Pre niekoho banálna vychádzka, no pre nás krásny zážitok, myslím, že som tu nebol naposledy. Mám rád takéto miesta bez turistických značiek, ktoré pochváli aj moja žienka a naše “blšky” ocenia vrtiacimi chvostíkmi.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek