Na lúkach Sklenej huty
Túra

Skryté poklady Malých Karpát – Železník

01. 07. 2019
Už dávnejšie mi na mape priťahoval zrak kužeľovitý vrch nad Solírovom, má priam nadprirodzene dokonalé tvary. Pred časom mi jeden známy povedal, že tam narazili na nejakú magnetickú anomáliu, fíha, tak to určite postavili mimozemšťania. Keď som potom na jednej mape našiel názov Železník, reči o magnetizme získali váhu. Kam sa hrabú pyramídy? Vstup do hviezdnej brány je určite u nás. Boli sme sa tam pozrieť a treba dodať, že výsledkom bola jedna z najlepších túlačiek za dlhý čas.

Popri potoku Barina na Solírov

Začíname pri horárni Zabité, je to veľmi romantické miesto v srdci pohoria, v tejto oblasti dosahuje najväčšiu šírku. Okrem galérie fotiek vložených do článku môžete viac obrázkov sledovať aj v tomto albume. Od jazierka stúpame strmou asfaltkou do sedla Pri dube, stretávame viacero turistov a cyklistov, v sedle sa rozpŕchneme na všetky strany. Časť odbočí na modrú značku pod Klokočinu, zvyšok pokračuje po zelenej k Solírovu a my sa prešmykneme na neznačenú trasu do doliny potoka Barina. Cesta nie je veľmi používaná, ale dávame jej prednosť, na asfaltke by sme totiž nemohli pustiť psy. Po výdatných dažďoch sa vyhýbame stružkám s vodou, naposledy tu lialo minulú noc, vzduch rozvoniava.

Bohužiaľ, z pravej strany sa k nám pripája zvážnica, po ktorej ťahali vyrúbané stromy, ale nenecháme si pokaziť náladu, táto časť lesa je nedotknutá, potok hlasno zurčí, vtáci vyspevujú, čo by sme si mohli viac želať? Schádzame pomerne strmo nadol a po kilometri a pol sa cesta stáča doľava, kde sa objavuje pekný dom na lúke v lokalite Solírov. Psy idú na vôdzku, keď prichádzame na asfaltku, rýchlo okolo nás prefičia cyklisti na žiletkách. Obdivujeme ďalšiu peknú budovu, ktorá bola zrejme súčasťou pálfyovského majetku (zámoček je neďaleko, ale tam dnes nejdeme) a tu už študujem mapu, aby sme správne odbočili.

Železník

Prešli sme po asfaltke len kúsok a už odbočujeme doprava po lesnej ceste, avšak na nej nezostaneme, tá by nás na vrchol nedoviedla. Po pár metroch spozorujem úzky priesek, ktorý lesáci vyťali ako nejakú direttissimu rovno nahor. Veľa tu nenašpekulujem, poďme tadiaľto. Terén je na tunajšie pomery naozaj strmý, ale rýchlo si všimnem, že vo svahu je systém prtí, ktorými sa dá cik-cak vystúpať a rýchlo nabrať výšku. Najprv ideme skôr mladým lesom, ale čím viac stúpame, tým viac impozantných stromov vidíme. Podobne ako nedávno na vrchu Egreš, ktorý má na vrchole priam výstavu fascinujúcich stromov, aj tu sa množia s rastúcou výškou. Ale kým sa dostaneme úplne hore, čaká nás prekvapenie – pod vrcholom prichádzame na dajakú terasu, ako keby tu niekto v dávnych dobách budoval opevnenie. Nie je to klasický val, aký som videl mnohokrát na iných miestach, ale aj tak mi to pripadá ako malé hradisko chránené palisádou. Dávnym obyvateľom tohto územia nemohlo ujsť, že vrch sa vyznačuje strmými svahmi na všetky strany a to bol prvý predpoklad úspešnej obrany pred vtedajšími "našimi ľuďmi" – nájazdníkmi.

Na vrchole sú impozantné stromy a porast sa presvetľuje, povrch z väčšej časti pokrýva koberec bylín. Pod velikánskou lipou (?) je aj ohnisko, oheň však nekladieme, no využívame toto nezabudnuteľné miesto na skromný obed. Neskôr sa dozvedám, že sa tu niekomu zbláznil dron a hlásil chybu v magnetizme, ja však klasický kompas nemám a neviem to overiť. Ak tu je nejaká anomália, potom sa týka skôr nadpriemerne pokojnej atmosféry, skutočne zriedkavo navštevovaného miesta.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Keď po prestávke odchádzame, svetlo je vyslovene presýtené zeleňou, schádzame strminou rovno na sever. Po chvíli sa spod korún stromov objavuje hrebienok, čo narúša bezchybné tvary Železníka, opäť nachádzame terasu, ktorá sa mi aj odtiaľto javí ako dielo ľudských rúk. Zostupujeme serpentínami zvieracích prtí až na asfaltku, ktorou však nebudeme kráčať dlho, po necelom pol kilometri odbočujeme ostro doľava do doliny potoka Parná. Tu sme na najnižšom bode našej túry.

Parná a Parina

Keby sme chceli prekročiť potok, museli by sme k mostu ešte pár stovák metrov pokračovať nadol, ale nám sa nechce chodiť tou asfaltkou a zláka nás pekná lúka, kde si po nočnom daždi zamočíme všetkých dvanásť labiek.

Vyzerá to tu ako anglický park, na lúkach sa dostávame až na úroveň rybárne Parina, ale potok je veľmi vysoký, mostík nevidíme žiadny, tak plán prejsť na druhú stranu sa zatiaľ odkladá. Riečka je plná vody, možno by sa dala aj splaviť (kedysi som bol za podobných podmienok pri prvosplave Stupavského potoka od vyvieračky po Borinku, keby som to nevidel na vlastné oči, tak by som neveril). Opakovane si fotím meandre tohto fascinujúceho vodného sveta a postupujeme proti prúdu, miestami po chodníku, miestami len žltnúcimi zvyškami cesnakových porastov, ktoré ešte stále intenzívne rozvoniavajú.

Obdivujeme staré stavidlo, ktorým sa odráža voda do sústavy jazier rybárne a postupujeme lesnou cestou okrajom doliny, miestami ujúkame pri útokoch žihľavy. Stále sa nám nedarí objaviť prechod, tak sa vzdávam myšlienky, že za rybárňou vyjdeme na Dlhý vrch, jednoducho pokračujeme ďalej, až nám zrazu pred očami vyrastie priehradný múr za výrazného hučania padajúcej vody cez prepad. Najprv to vyzerá nepriechodne, ale spolieham sa opäť na zvieraciu prť – kde prejdú srnky, tam sa prederieme aj my.

A naozaj, chodníček nás vyvedie pomedzi kroviská až na korunu machom pokrytej hrádze, ktorú skúmam zblízka a prejdem po nej zvedavo k prepadu. Ďalej ideme popri jazere násypom, ktorý mi je povedomý a naozaj – niet nijakých pochybností, že kráčame po starej trase pálfyovskej lesnej železnice, ktorou zvážali drevo z okolitých lesov do chemickej továrne na Majdáne, kde vyrábali octan, decht, drevené uhlie a iné produkty, železnica mala takmer 80 kilometrov.

Vodné diela pomaly končia, obdivujeme ešte ďalšiu sadu betónových priehrad a popri skalných útvaroch opúšťame oblasť rybárne. Milovníkov skál určite zaujme skalná ostroha vrchu Solírov, okolo ktorej prejdeme v ostrej zákrute. Niekoľkokrát nahlas chválime dnešnú túru, krása nás postretla na každom kroku, keď konečne objavujeme most cez riečku. Kráčame lesnou cestou smerom na Sklenú hutu, oproti nám ešte stále vidíme trasu železnice, uvažujem, že jej výškový profil je priam predurčený na to, aby sa využila na cyklotrasu, snáď sa to jedného dňa zrealizuje.

Sklená huta

Zo tri kilometre nad rybárňou v neustálom stúpaní prichádzame na nádherné lúky Sklenej huty. Už v 15. storočí sa tu vyrábalo sklo, v najväčšom rozmachu tu žilo 150 ľudí a zo zmluvy medzi vdovou po Mikulášovi IV. Pálfym s trnavským mešťanom Jurajom Bauerom sa dozvedáme:

Nájomca najíma hutu na tri roky a zaväzuje sa zaplatiť Červenokamenskému panstvu každoročne 300 zlatých v hotovosti, ďalej dodať 5.000 ks sklených zrkadiel a 5.000 ks sklených obločných tabúľ. K prevádzke huty grófka poskytne 12 mocných volov a dva okované vozy. Nájomca je oprávnený tri roky nájmu sekať mäso, merať víno a pivo. Dostane aj potrebný dobytok so 6 dojnicami a 30 ovcami, ktoré môže pásť. Dobytok dáva nájomca pre obživu zamestnancov sklárne. Okrem toho môže chovať pätnásť svíň.

Grófka je povinná obstarať nájomcovi potrebný piesok na výrobu skla a opraviť poškodené cesty. Nájomca môže rovinu pri hute premeniť na lúku, ktorá bude navždy tvoriť príslušenstvo huty. Škody spôsobené požiarom, nezavinené nájomníkom alebo podriadeným personálom, znáša panstvo, v opačnom prípade škody znáša nájomník.

Prevádzka skončila už v roku 1749, no zvyšky sadov a lúk sa dajú pozorovať dodnes. Miesto mi výzorom aj atmosférou veľmi pripomína neďaleký Holint, tu je však väčšia premávka. Keď sedíme v prístrešku, pristavuje sa niekoľko cyklistov a neskôr vidíme najprv trojicu turistov naľahko a potom dvoch ťažkotonážnikov s veľkými batohmi, najprv mi preletí hlavou Cesta SNP, ale potom si uvedomím, že tá vedie nejaké tri kilometre na sever.

My pokračujeme kúsok po zelenej a prekračujeme jarok uprostred lúky, v ktorom zurčí voda, tak si to fotím; hoci som tu bol mnohokrát, myslím, že na tomto mieste som ešte potok nevidel. Májový monzún jednoducho urobil svoje.

Vápenné

Vari po sto metroch opäť opúšťame značenú trasu doľava, kráčame južným okrajom lúk. Pri pohľade na velebné stromy mnou lomcujú silné emócie, zvlášť jedna čerešňa mi utkvela v pamäti, nasávam voňavé aj zrakové vnemy a cez bránu vekov sa snažím čítať spomienky ľudí, ktoré na tomto prekrásnom mieste visia v priestore.

Lesná cesta nás vedie do severného svahu Vápenného, najprv ešte jedno poschodie lúky a potom vychádzame na vrstevnicovú zvážnicu. Najskôr sa pohybujeme skôr pod baldachýnom stromov a neskôr vychádzame na utešený chodníček po zatrávnenej zvážnici. Pred časom tu prebiehala ťažba, ale rúbaniská už zarastajú a nám sa otvárajú výborné výhľady na Dlhý vrch, Klokoč, Starý plášť aj Roštún za chrbtom, tu niekde dosahujeme najvyšší bod túry. Už po niekoľkýkrát si nahlas pochvaľujeme, že dnešná túra je vzhľadom na krásy nadpriemerná.

Keď prichádzame nad Sedlo pri dube, snažíme sa dovidieť na Železník, ale ten sa skrýva za masívom Kukučkovej. Obdivujeme teda aspoň výrazné vrcholy Skleného vrchu a Skalky, radosť pozerať. Strmosť zostupu rastie, vtedy zbadám nenápadný chodníček priamo do lesnej húštiny, kontrolný pohľad do mapy napovie, že takto je to správne, do sedla prichádzame pod baldachýnom stromov. Tam uväzujeme psov na vôdzky a schádzame ten strmý kúštik k jazierku pri horárni Zabité.

Krátka vychádzka nemala chybu, číra radosť…

Doplnok Po dopísaní článku som dostal skvelý tip od Antona Zahradníka, moja hypotéza o opevnení Železníka sa potvrdila. Na mieste bol stredoveký opevnený hrádok, nalistujte si stranu 59. Na vrchole kopca našli stopy po falšovateľskej dielni s rozmermi 7 x 8 metrov a našli tam najrôznejšie artefakty, viď strana 45.

Fórum 4 príspevky
Skryté poklady Malých Karpát – Železník 26/04/20 00:42 4 príspevky
Najnovšie články autora
 
Rada Výbava na viacdenné pochody Po niekoľkých diskusiách s priateľmi na tému “vybavenie na viacdňové turistické výpravy”, som sa rozhodol spísať svoje skúsenosti a odporúčania. Keď text koloval medzi kamarátmi, prečo ho nezverejniť ako článok? Kým na jednodňových túrach bežne beriem aj veci, ktoré by iní považovali za zbytočnosti, pri viacdenných pochodoch sa snažím udržať hmotnosť nákladu v rozumných medziach, ale myslím, že sa ešte stále nezaraďujem do kategórie “ultra light”. V článku spomeniem aj mnou stále častejšie používaný (ale turistami zabudnutý) spôsob prípravy stravy na klasickom ohni. 14/10/20 Pavol Timko Ako sa zbaliť
Reportáž Renovácia salaša Obrubovanec dokončená 21. - 23. augusta sme v rámci aktivít OZ Sloboda pohybu dokončili renováciu salaša, na akcii sa zúčastnilo 15 ľudí. Spravili sme všetky podstatné roboty a zostali nám len niektoré drobnosti, ktoré zvládneme v rámci bežnej údržby v budúcnosti. Salaš už slúži turistickej verejnosti a je veľmi príjemnou zastávkou na Rudnej magistrále. 23/09/20 Pavol Timko Reportáže
Reportáž Začali sme s obnovou salaša Obrubovanec 8. až 12. júla 2020 začala renovácia salaša Obrubovanec na hrebeni Zákľuk. Zrealizovalo ju občianske združenie Sloboda pohybu ako svoju úplne prvú akciu zameranú na zlepšovanie turistickej infraštruktúry. 20/07/20 Pavol Timko Reportáže
Najnovšie články na titulke
 
Túra Maroko: zo Stredného Atlasu na Saharu Saharu som najprv spoznal v knižnej podobe, a to pri čítaní Sienkiewiczovej knižky Púšťou a pralesom. Potom slovenskú v okolí Malaciek, kde som absolvoval základný vojenský výcvik. No a napokon v roku 2018 sme po výstupe na 4001 m vysoký Malý M´Goun mali ísť skúsiť štvordňové putovanie púšťou na Leviu dunu. To sme sa však museli najprv presunúť z Ait Alla v Strednom Atlase do M´Hamid El Ghislane. Keďže už druhý rok sa pre pandémiu nedá veľmi chodiť do sveta, čítam si staré zápisky a snáď aj niekoho iného budú zaujímať moje dojmy z časti Maroka. dnes Miroslav Svítek Svet
Túra Bišar, Spišská a Diran - okruh zo Šteľbachu Prichádza víkend a narýchlo plánujeme nejakú kratšiu, ale zaujímavú turistiku v okolí Lipian. Voľba padla na zaujímavo vyzerajúci kopec v Levočských vrchoch, na ktorý nevedie oficiálna značka, ale dostať sa naň nie je žiadny problém – vrchol s názvom Spišská. A prečo Spišská? Lebo z jej vrcholu máte celý Spiš ako na dlani. včera Gabriela Ferencová Levočské vrchy
Podcast O Muránskej planine s riaditeľom Jánom Šmídtom “Keby štátna ochrana prírody po kalamite v roku 2004 povolila jej spracovanie, ľudstvo by pravdepodobne došlo o jeden živočíšny druh,” hovorí v Hiking podcaste riaditeľ Národného parku Muránska planina o endemickej muške Mycetophila gemerensis, ktorá obľubuje plodnice húb a nachádza sa iba na Fabovej holi. 09/05/21 Ľubomír Mäkký Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Skryté poklady Malých Karpát – Železník 26/04/20 00:42 4 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 491 m n. m. – severný traverz Vápenného

    • min: 290 m n. m. – Rybáreň - Parina

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 567 m

    • klesanie: 567 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 26.05.2019

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4332 ° SŠ
      dĺžka: 17.3406 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.4332 ° SŠ
      dĺžka: 17.3406 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Sklená huta, prameň pri horárni Zabité

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trnava (vlak, bus) - Doľany (bus, parkovanie pri horárni Zabité)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.27 (0.71)