Trasa

Modrava – Rybárna – Javoří pila – Tmavý potok – Za Oblíkem – Oblík – Za Oblíkem – Tmavý potok – Javoří pila – Pod Oblíkem – Tříjezerní slať – Rybárna – Modrava

Auto nechávame na platenom parkovisku v Modrave a vyrážame s nadšením, že dnes konečne neprší. Lesy v daždi majú svoje čaro, ale dnes by sa zišli výhľady.

Míňame viaceré reštauračné zariadenia s nádejou, že dnes sa najeme aj nad rámec klasického chleba s nátierkou a paprikou. V mimosezóne je veľa reštaurácií zatvorených alebo si môžeme dať len niečo na pitie.

Prvá časť trasy vedie po asfaltovej ceste údolím Roklanského potoka. Je tu cyklotrasa a hneď vedľa nej samostatná trasa na bežecké lyžovanie. V tejto kombinácii kráčame väčšinu dnešnej túry. V zime tu musí byť na bežkách raj.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Roklanský potok sa vlní v miernych zákrutách po ľavej strane, cesta vedie cez lúky so solitérnymi ihličnanmi, okolo je smrekový les, sčasti napadnutý lykožrútom, niekde viac, niekde takmer vôbec, aspoň nie zjavne. Rozhodne sa však nikde nedá hovoriť o tom, že by lykožrút zožral všetko. Pokiaľ sú niekde vo väčšom popadané stromy, ktoré nikto nevyťahuje, cez ne rastie množstvo mladiny. Často stojíme a sledujeme proces umierania a obnovy lesa.

Minuli sme rázcestie Rybárna a pokračujeme od neho vľavo. Vpravo stúpa strmá cesta k Tříjezerní slati, tou sa budeme vracať. Teraz si veselo vykračujeme fotogenickou prírodou popri Roklanskom potoku, občas pribudne lesa, občas jazierko, je to krásna trasa, hoci dlhá chôdza po asfalte nemusí byť po chuti každému. Viacero cieľov, ktoré som si na Šumave pozerala, má podobný scenár ako dnešná, a ideálne by bolo priviezť sa pod niektorý vrchol či skalu na bicykli, ukryť ho v lese a už len vyhopsať hore.

Pri rázcestníku Javoří pila je príjemný altánok a tabuľa o histórii miesta. Stála tu hájovňa s pílou a hospodárskymi budovami a ďalším sídlom. S rozvojom turistiky na prelome 19. a 20. storočia tu vznikla útulňa s nocľahárňou a hostinec. Koniec podnikaniu urobila železná opona.

Ešte pol kilometra a sme pri rázcestí Tmavý potok. Odtiaľto by sa dalo pokračovať na vrchol Poledník s rozhľadňou, ale platí sezónna uzávera, a okrem toho Oblík máme rovno pred sebou. Stúpame naďalej po asfaltke po modrej značke tzv. Javoří cestou. Vľavo máme stále samostatnú bežkársku trasu, kráčame viac-menej v lese ešte s ojedinelými zvyškami snehu. Na rázcestí Za Oblíkom sa konečne dostávame na lesný chodník. Zvyšky snehu sú aj na Poledníku, ktorý vidíme z menšieho rúbaniska, cez ktoré prechádzame. Táto časť parku sa očividne nejakým spôsobom menežuje, časť mladých stromov je za plotom, asi kvôli ochrane pred obhrýzaním vysokou zverou. Onedlho sa vnoríme do ihličnatej húštiny a pomerne monotónne stúpame takmer až k samotnému vrcholu Oblík.

Vrchol a jeho okolie sú úchvatné. Solitérne stojaca skala na lúčke s krásnymi ihličnanmi, čučoriedím a výhľadmi doďaleka. Slušne tu fúka, ale to nám nebráni, aby sme tu nestrávili poriadne veľa času. V závetrí sa naobedujeme a užívame si samotu mimosezóny. Pripadám si tu tak nízkotatransky.

Len veľmi neochotne odchádzame. Zbehneme dolu kopcom naspäť na asfaltku a vraciame sa k smerovníku Javoří pila. Odtiaľto kráčame monotónnym ihličnatým lesom (viem o mnohých miestach na Slovensku, kde by som taký monotónny les chcela) k rázcestiu Pod Oblíkem. Je tu stôl s lavicami, ale nepotrebujeme oddychovať. Zvrtneme sa na žltú značku a o chvíľu sme pri odbočke na Tříjezerní slať. K rašelinisku vedie drevený chodník v kosodrevine. Akurát máme šťastie na slnko, keďže dnes je polooblačno, tak 50 na 50. Horské rašelinisko je z tých, ktoré sú v národnom parku sprístupnené, najvyššie položené a mňa najviac oslovilo. Vôbec sa mi odtiaľto nechce odísť.

Tabuľa nás informuje, že jazierko má 7 árov a je hlboké asi 2 metre. Rastie tu pätnásť druhov rašelinníkov. Rašelinník je mach, ktorý na zemi existuje niekoľko sto miliónov rokov. Jeho spodná časť, ktorá je pod vodou bez prístupu kyslíka, postupne odumiera a tvorí samotnú rašelinu. Rašelinníky sú tvorené dutými bunkami, ktoré dokážu prijať veľké množstvo vody, a tak je na rašelinisku stále mokro. Rašeliniská sú domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov.

Ostáva nám len zbehnúť strmou cestou z rázcestiu Rybárna. Z jej vrchnej časti si užívame "horský" výhľad, lebo Šumava príliš takýmito pohľadmi nehýri. Potom len posledný úsek k Modrave s predlžujúcimi sa tieňmi a slnkom za chrbtom. Podarí sa nám navečerať v penzióne, ktorý varí kvôli ubytovaným hosťom, a tak dnešnú túru zakončíme s maximálnou spokojnosťou.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek