Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kepa od západu
Kepa od západu Zatvoriť

Túra Karavanky – Kepa (Mittagskogel)

Kepa, po nemecky Mittagskogel, je najvýraznejším kopcom západnej časti Karavaniek (Karavanke). Rozhodol som sa vyjsť naň zo slovinskej strany, čo sľubovalo zaujímavú túru s celkom slušným prevýšením. A keďže mi vyšlo počasie, boli aj výhľady.

Vzdialenosť
25 km
Prevýšenie
+1750 m stúpanie, -1750 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 22.06.2019
Pohoria
Slovinsko a Rakúsko: Alpy (slovinsky Alpe / nemecky Alpen) – Východné Alpy (Vzhodne Alpe / Ostalpen) – Južné Vápencové Alpy (Južne Apneniške Alpe / Südlichen Kalkalpen) – Karavanky (Karavanke / Karawanken)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 2145 m n. m. Kepa (Mittagskogel)
  • Najnižší bod: 660 m n. m. cyklotrasa pri riečke Sava Dolinka
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
tri studničky pri výstupe z Dovje
Doprava
Dovje (bus, bezplatné parkovanie pri cintoríne pred dedinou)
SHOCart mapy
http://www.pespoti.si/zemljevid.php

Trasa

Dovje – Erjavčev rovt – Kepa (Mittagskogel) – Koroška Mala Kepa (Kleiner Mittagskogel) – Jepca (Jepza) – Sedlič (Jepzasattel) – údolie Belca – obec Belca – Na Belah – Večernice – Dovje

Výstup cez Erjavčev rovt

Ráno som zaparkoval v Dovje. Pri cintoríne vedľa kostola (cerkev Sveti Mihael) je parkovisko, kde sa za auto neplatí (700 m). Prezul som sa a vybral som sa do dediny hľadať značku. Žiadnu som nezbadal, ale podľa mapy som našiel správnu cestičku, ktorá ma priviedla na rázcestie. Doprava sa ide na Dovšku Babu, doľava na Kepu. Vybral som sa doľava.

Dnes bude pekne. Na nebi žiari Oskar a nikde ani len jeden jediný obláčik. Stúpal som po prašnej ceste pomaly, aby som sa nespotil. Hneď nad dedinou sa otvárajú výhľady na Mojstranu a do dolín pod Triglavom. Postupne bolo zrejmé, ktorý vrcholček je najvyšším bodom Slovinska.

Minul som zdroj pitnej vody a prišiel som do lesa. V ňom bol prameň, v ktorom som sa osviežil a napil. Mám so sebou 1,5-litrovú fľašu cockty (slovinskej verzie koly) a to mi v tomto počasí nebude stačiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na rázcestí dolín som z cestičky odbočil a začal som prudšie stúpať. Minul som nádhernú chatičku a cesta zahla z hrebienka na svah. Na ňom bol ďalší prameň. Keďže som stúpal už viac ako dve hodiny, zložil som sa a zjedol som desiatu. Na to som sa poriadne napil a doplnil som si fľašu. Cockta je veľmi silná, ale už aj trochu zriedená je takmer bez chuti.

Prišiel som na lúčku s malou chatičkou. Kvitla tam záplava vstavačov májových a vtáčích prilieb červených. Za lúčkou som stúpal kosodrevinou a prišiel som na rázcestie. Chodník na Dovšku Babu je vyznačený dobre, na Kepu vedú iba riedko rozmiestnené červené bodky. Chodník je však vychodený dobre, zablúdiť sa nedá. Na rázcestí bol tretí a posledný prameň na trase. Keďže žľab bol plný žabích vajíčok, ktoré strážili dvaja statní žabiaci, vodu som si naberal z rúrky.

Hraničným hrebeňom

Prišiel som na hrebeň Karavaniek, ktorý tvorí hranicu medzi Slovinskom a Rakúskom. Doposiaľ som nevidel jediného turistu, na hrebeni som stretol asi desiatich. Všetko to boli Rakúšania, keďže z Rakúska je prístup na hrebeň jednoduchší.

Na chodníku sa objavilo istenie. Zopár lán v okolí hlbšieho sedielka a neskôr krátky zaistený úsek na traverze kopca. Náročnosť je A/B, ferratový set a ani prilbu tu netreba.

Vyšiel som na Kepu (2145 m). Z kopca, ale aj z hrebeňa, je nádherný výhľad do Slovinska a do Rakúska. Zatiaľ čo v Rakúsku vidno údolie Drávy s veľkými jazerami a metropolami Korutánska, v Slovinsku sa ježia Júlske Alpy. Dobre vidno masívy Triglavu a Škrlatice, ale aj izolovaný Jalovec s Mangartom.

Na Kepu som vyšiel tesne pred 13-tou hodinou, čiže na pravé poludnie. Tak som to plánoval, keďže kopec sa po nemecky volá Mittagskogel. Neďaleko vrcholového kríža som sa zložil, vyzul, a zjedol som obed. Lietalo tam veľa okrídlenej hávede. Zaujal ma čierno-žltý chrobáčik, ktorý pristál na topánke a očividne sa mu na nej páčilo.

Po obede som pokračoval po hrebeni ďalej. Z Kepy sa schádza po strmom štrkovom svahu, na ktorom nie je veľa značiek. Zato tam rastú pekné kvetiny. Minul som vrchol Koroška Mala Kepa (Kleiner Mittagskogel, 1815 m) a prišiel som na miesto, na ktorom stála v minulosti chata. Zdá sa, že ju chcú obnoviť.

Chodník pokračuje zalesneným hrebeňom, na ktorom víchrica vyvrátila viacero stromov. Keďže sa mi ich nechcelo obchádzať, zbehol som na zvážnicu. Lenže po chvíli zamierila do Rakúska, čo sa mi nevidelo. A tak som sa vráti na hrebeň.

Sodoma-Gomora

Na vrchole Jepca (nem. Jepza, 1611 m) mala byť odbočka na juh, ale žiadna tam nebola. Tak som išiel ďalej a v sedle Jepca (Sedlič / Jepzasattel, 1438 m) som odbočku našiel. Potešilo ma to, ale dlho som sa neradoval. Výrazný chodník sa mi stratil v polome. Dolu som však zočil cestu, tak som zbehol na ňu. Podľa mapy by ma mala doviesť do dediny Belca.

Spočiatku bola lesná cesta pekná, ale na križovaní s potokom chýbal most. Vzala ho voda. Vyšiel som kúsok vyššie, kde sa dal potok po kameňoch preskákať a zahol som doľava. Mal by som ísť po ceste, namiesto toho som išiel po štrkovisku. Všetok štrk sem naplavilo. Išlo sa po ňom dosť zle, a to bola cestička značená ako cyklotrasa!

Zbehol som do doliny a napojil som sa na širšiu cestu. Chvíľu bola pekná, ale v zákrute ju voda odniesla. Ostala z nej iba neširoká rímsa na svahu. Ktosi tu však pred pár dňami šiel, preto som dúfal, že prejdem tiež.

Postupne som si na obrázky apokalypsy zvykol. Väčšina mostov vydržala, cesta však bola hodne podmytá, kde-tu odplavená a na dlhých úsekoch bola zanesená štrkom. Nižšie bola na viacerých úsekoch zasypaná, pretože sa na ňu zosunul svah. Podľa starých múrikov usudzujem, že cestu postavili ešte pred druhou svetovou vojnou. Zrejme ju stavali vojaci. Takmer sto rokov vydržala a teraz ju takto poničilo. Čo sa tu stalo? Vedľajšie údolie, ktorým som stúpal, bolo v poriadku.

Na internete som sa dočítal, že dolina potoka Belca bola zničená minulú jar. Cesta sa postupne dostala na svah, pretože dolu v doline bol hlboký kaňon. Pred tunelom bola šípka, aby turisti zahli na svah. Je tam pekný chodník, ktorý končí v šotoline. Celý svah sa zosunul. Zlyžoval som po štrku do doliny, prešiel som cez potok a vydriapal som sa na zvyšok inej cestičky. Pri starom schátranom dome cestu vzalo, ale dalo sa prejsť po podstienke. Za domom bol štrkový lom a za ním domy dediny. Obrázky skazy mám za sebou, prešiel som to.

Nasledoval nezaujímavý návrat do Dovje. Najprv som išiel okrajom cesty, neskôr po cyklotrase. Slnko pieklo, podľa teplomeru bolo 30 °C, a tak mi aj krátke stúpanie k cintorínu dalo zabrať.

Záver

Bola to zaujímavá túra, ktorá mala dve veľmi odlišné časti. Výstup nádhernou krajinou s množstvom kvetín a s tromi prameňmi, a zostup šotoliniskom, polomom a odplavenou cestou. Počasie mi vyšlo, aj keď ku koncu by som privítal, keby sa zamračilo. A nezaškodil by ani slabý dážď.

Fotogaléria k článku

Najnovšie