Tento rok, po piatich rokoch od spomínaného slovenského putovania s yorkšírom, som nikoho nenahovoril a doprovod mi robil trochu väčší BŠO – 4-ročný Arthur, pardon celým menom Azmodius Syndone Elohim Arthur.

York Tedy už užíva dôchodcovský vek v Bratislave a robil iba podporu zo základného tábora. Celkovo som v priebehu siedmych dní prešiel 138 km horizontálne, 7672 m vertikálne smer hore a 7280 m smer dole, nechal som sa pozvať do klasických slovenských útulní a bivakov na hrebeňoch Veľkej Fatry a Nízkych Tatier.

Celé to začalo krátko pred cestou, kde som sa pobalil, bohužiaľ, nie tak ideálne ako by som si predstavoval a môj batoh mal celú dobu niečo medzi 20 - 22 kg. Nechápem, ako vlani manželka balila stravu, ale vtedy naše batohy nepresiahli 18 kg a to sme mali aj stan. Áno, viem, že granule pre Arthura mali 3 kg, ale čo už, keď kamzíky ani svište sa loviť nemôžu. Stan som neťahal, lebo cestu som mal naplánovanú po pekných útulniach. Len spacák, stravu, oblečenie, a čo-to zo štandardnej výbavy, vrátane batérií a solárnej nabíjačky, lebo navigácia.

Štart bol 5. 6. 2019 o 10-tej v Turčianských Tepliciach, kam nás doviezol regionálny rýchlik. Dokúpiť potraviny v obchode a po žltej smer Háj. Asi lepšia voľba by bola po zelenej, ale tú som poznal, lebo s Romanom sme ju skúšali predminulú zimu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nad Čremošným sa začalo zmrákať a v doline pod Harmanovom nás chytila poriadna treskavá búrka. Ešte že na nás zakýval celkom luxusný krytý posed (N48° 51.736' E18° 57.780'). Po dvoch hodinkách, keď prestalo pršať, sme doľava cez modrú prešli až na zelenú a podvečer sme boli v známej útulni Smrekovica. Trošku sme zakúrili v piecke, aby vyschli všetky mokré veci, lebo v lese pršalo ešte dosť dlho po búrke. Celkovo sme prešli 19,5 km a 1142 m hore.

Štvrtok 6. 6.

Po raňajkách s teplým čajom smer Kráľova studňa a Krížna. Cestou je známy prameň Kráľova studňa, na Krížnej sa pokochať výhľadmi a ďalej po červenej cez sedlo Veľký Šturec, kde sme stretli partiu cyklistov, až dolu do Donovál. Tu sme doplnili zásoby z miestnych potravín, tiež dáku kofolu a potom ešte 5 km na salaš pod Kečkou – asi najkrajšia útulňa. Bol som milo prekvapený v akom luxusnom stave, možno ešte lepšie než Grand hotel Partyzán v Malej Fatre. Asi naposledy som bol na útulni sám, poniže väčší prameň, pozvánka na prípravu poriadnej večere. Našliapané 24,8 km a nastúpané 1279 m.

Piatok 7. 6.

Ešte včera po ceste som stretol posledných partizánov (celkovo som na mojej ceste stretol asi šesť kúskov), v súčasnej terminológii esenpečkárov, vždy išli oproti mne, na chvíľu sa zastavili, vymenili sme si pár informácii a potom každý svojím smerom. Dnes ráno som stretol osamelú partizánku Janku z Púchova, ktorá po krátkom prerušení 11-ty deň pokračovala smer Devín, nech jej to vyjde. Aktuálne ich pri písaní článku sledujem na webe, dalo by sa povedať, že sú trekovateľní ako zásielky na pošte. Ale pekné čítanie, hlavne keď viem, kto sa za niektorými prezývkami skrýva, držím im všetkým palce. Ináč takého SNP-čkára poznáte na prvý pohľad – strhaný výraz, rýchly krok, menší batoh, hneď po tom ako na Čermeli zahodil stan, varič, tri chleby a všetko ostatné nepotrebné, mierne chvátajúci a unavený, ale milý a zhovorčivý, keď sa pristaví. Tejto charakteristike sa akurát vymykali traja partizáni na Telgárte (#slovenskychlap ++), ktorí tvrdošijné obhajovali svoje 23-kilové batohy a nijako sa neponáhľali, o tom neskôr.

Dnes ma čakal prudký nástup na nízkotatranskú hrebeňovku, Kečku i Kozí chrbát. Tretí deň je kritický, tak som potiahol iba 5 km do Hiadeľského sedla, nastúpané iba 350 m, zostup dole do sedla však stál za to. Dole v sedle je pekný nový prístrešok s možnosťou prespatia hore v podkroví. Okolo je všade medvedí cesnak, tak cestoviny dostali svoju špecifickú príchuť. Silný prameň je hneď pod prístreškom.

Podvečer dorazil dehydrovaný Francúz, ktorý vedel vysloviť jediné slovo – voda. Hneď potom ako 20 minút popíjal a už začínal mať aj náladu a meniť farbu na človeka, sme sa dali do reči. Tak sa mu zapáčilo v sedle, že ostal aj na noc (okrem ďalších piatich Čechov a dvoch psov). Zaujímavý týpek, asi 20. apríla vyrazil od Čierneho mora a cez Rumunsko a Ukrajinu, kde bolo ešte dosť snehu, sa dostal na Slovensko, zajtra chce pokračovať cez hory (asi po červenej, ale na partizána sa nehrá) dole smerom do Viedne a severom Álp až k Atlantickému oceánu, kde by mal dôjsť v septembri. Denne dá 30 - 40 km, veľmi naľahko, lebo investoval do odľahčených vecičiek. Rieši len dáke cestoviny a vodu, trasu ktorú si doma naklikal sám kontroluje cez mobil. Vlastne vo východnej Európe ešte nebol, od zamestnávateľa (tak ako každý vo Francúzsku) po 5-tich rokoch dostal pol roka neplatené voľno, tak sa rozhodol pre zaujímavý prechod. Veľmo dobre.

Sobota 8. 6.

No tak konečná a smer dolina, alebo ešte ďalej? No veru skúsim to ešte potiahnuť, lebo počasie sa nám začalo prudko zlepšovať a teploty stúpať až nad 30-ku. Pekný stúpak na Prašivú, Malú a Veľkú Chochuľu, cestou sme sa obiehali s týpkom od Bytče, ktorý vyrazil na jednodňovku od bývalých kúpeľov Korytnica. Chcel by ísť aj do Álp na viacdenné túry, ale nevie, kde začať. Veľmi milý, na Chochuli sa podelil so svojimi zásobami, lebo on tu už mal vrchol, ide už len spiatky k autu.

Idem ďalej po hrebeni cez Skalku, Veľkú hoľu, stupáčik na Latiborskú hoľu, Zamostskú hoľu, Ďurkovú a je vidieť známa útulňa pod Chabencom. Celú cestu nie je voda, tak som celkom ocenil výdatný prameň dole pri útulni. Akurát tu bol dnes dáky celodedinský výstup ceprov z Jasenia, tak som sa priživil na hojnom množstve gulášu, od horehronského mladého chatára som kúpil dáke pivko. Pôvodne som tu chcel dnes zakončiť, ale chatár hlásil dnes početnú skupinku od Turula. Mal som dosť času a počasie ako z katalógu, tak prečo ešte trošku nepotiahnuť. Keď už mladý chatár mal pod čapicou a svojmu malému bielemu obžratému pinčovi hádzal 2 kg slaninu a všetky zvyšky, čo tu cepri zanechali a ten ich všetky natlačil - dosť, toto už nie je horehronská idylka.

Spiatky hore na hrebeň - smer Chabenec. No ale zrazu sa začali diať veci, okolo 17-tej sa od severu rozfúkalo a začala stúpať hmla, od severu sa cez hrebeň prelieval vietor spolu s hmlou. Čo ale robiť, keď som bol na ostrých Kotliskách a tu veru prístrešok a teplý čaj nenájdete. Na Poľane som toho mal pomaly dosť, vedel som čo ma ešte čaká, lebo v zime sme tadiaľto išli na skialpoch, ešte aj Arthur začal vymýšľať viac ako bolo vhodné. Howgh. Krásna noc, veľmi moc. Dnes som prešiel 25,4 km a nastúpal 1767 m.

Nedeľa 9. 6.

Veru som si privstal, tuším o 4-tej ma vzbudila svieža rosa a po teplom čaji a raňajkách som šliapal. Okolo Kamennej chaty, ani som sa nazastavil, dnes gýčové miesto pre top ceprov, v zime nám po skialpovej túre dokonca o 16-tej ani nechceli čaj urobiť a nič predať, lebo maniere... Škrtám zo zoznamu obľúbených chát.

Okolo Chopku a Ďumbiera po červenej a vykameňovanom chodníku (západná časť Nízkych Tatier bola oveľa príjemnejšia) až ku Chate gen. M. R. Štefánika, kde bola znova voda a po dlhšej dobe obedík za éčka. Väčšina denných turistov ide dole na Trangošku, my s Arthurom sme pokračovali na východnú časť hrebeňa. Arthur sa dáko podozrivo začal len plaziť tesne v mojom tieni. Cez Besnú a Rovienky nekonečným klesaním až na Čertovicu, tieto sedlá sú hrozné.

Dole v motoreste pri aktuálnych 35 °C horúčavách znova dáky éčkový obedík. Milá česká rodinka súrodencov sa rozhodla prespať na Ramži tak sme sa dohodli a záverečných 6 km sme išli spolu (taká fajnová česká dovolenka v Tatrách, hlavne levná). Ale nie, boli fakt veľmi milí. Na útulni sme boli k počudovaniu len my, spolu sme povečerali, mladý Jenda ma neustále zasypával otázkami a dákymi príbehmi, ale dáko sme to spolu vydržali. Zajtra sa vracajú spiatky domov, ja zas pokračujem, nech sa majú fajn a stále milujú naše hory (iba nech sa nehádžu pod lavíny, lebo to je zdraviu škodlivé). Útulňa je pekná a s prameňom. Zabudol som, že navečer prišli ešte dvaja Liptáci poopekať i prespať a ráno o 6-tej museli byť pri aute vo Vyšnej Boci. Celkovo dnes bolo 24,8 km, 969 m hore a 1486 m dole.

Pondelok 10. 6.

K vlaku na Horehronie je z hrebeňa Kráľovohoľských Tatier na skok, ale práve som sa rozhodol, že hrebeňovku dokončím celú, lebo počasie je stále azúro a tadeto som veru ešte nešiel. Budíček o 6-tej, smer lesmi na Havraniu poľanu, kde boli raňajky a ďalej na Homôľku a Zadnú hoľu cez Oravcovú a Kolesárovú až do sedla Priehyba. V známom sedle (pred dvomi rokmi na Zuzko-Brunovej akcii sme bicyklovali do Heľpy), som si urobil obed pri pramienku a trošku oddýchol v prístrešku.

Nasledoval 1,5-hodinový stúpák na Veľkú Vápenicu – krásna hoľa s výhľadmi na Vysoké Tatry a pekné kamenné útvary na vrchole. Potom len po hrebienku na útulňu Andrejcová. Útulňa je obsluhovaná, čapujú tu vlastné pivo, varia polievku, mal som ešte dosť potravín, tak som prijal len pivo, ale zato viackrát. Tu už bolo skoro 15 turistov. Jeden zaujímavý týpek z Belgicka behá po slovenských horách, nielen hrebeňovky, trošku sme pospíkovali. Nechal mi dáke mapy čo už nepotreboval, na oplátku som mu ponúkol žeruchovicu, čo na Andrejcovej nalievajú. Celkovo dnes bolo 21,1 km, 1301 m hore a batoh tuším klesol tesne pod 20 kg, hurá!

Utorok 11. 6.

Ubehol dáko rýchlo, budíček o 5-tej, lebo v top horúčavách je najlepšie než začne spara. Cez Bartkovú, Orlovú a Strednú hoľu som bol o 11-tej na Kráľovej holi. Od Andrejcovej majú hory zase vysokohorský charakter Tatier. Opäť som bezúspešne hľadal strom zelený, aspoň výhľady, hlavne na Vysoké Tatry, boli parádne. Chvíľa oddychu a po červenej dole do Telgártu.

Cestou som nižšie pri prameni Zubrovice uvaril posledné polievky a cestoviny, krátky oddych a na obed som bol dole v Telgárte. Jediný vlak ide o 16.18 h, takže bolo dosť času na miestne potraviny, obedík a prepratať veci v batohu na vlakotransportnú podobu. Práve dorazili spomínaní esenpečkári, už sa im ďalej dnes nechcelo, tak sme trošku podebatili, nechal som im dáke vecičky, čo by sa im mohli hodiť. Štvrťhodinka k vlaku, Arthur naposledy opáčil vodu z tunelovej riečky, čo vyteká z telgártskej slučky. Večer ma doma čakala manželka, týmto bol tohtoročný prechod ukončený. Dnes to bolo 17,2 km, 818 stúpania a 1314 m klesania.

Záver

Trasu som dlhodobo neplánoval, ani som nemal v pláne presnú trasu či cieľový bod. V podstate cesta bola cieľom, s tým že skončím, keď už toho budem mať dosť alebo ak počasie nebude priať, tiež som chcel pozrieť známe útulne. Keď som už ale vytrepal 22 kg cez Veľkú Fatru a až na hrebeň Nízkych Tatier a počasie začalo byť prajúce, prešiel som až do Telgártu. V zálohe bolo naklikané aj ďalej, ale to si nechám na SNP-čku. Výhodou bola mimosezóna na nízkotatranskom hrebeni (hlavne západná časť), lebo bolo minimum turistov. Doma mám na čestnom mieste magnetku z Andrejcovej, ako aj kameň z Kráľovej hole. 5T je za mnou. Už sa teším na ďalší diaľkový pochod. O päť rokov?

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek