Okolo obeda vyrážame na Morské oko (Morskie Oko). Čakany a mačky nám štrngajú na ruksakoch v kontraste s výletníkmi v tenisôčkach. Na chatu Schronisko PTTK Morskie Oko prichádzame spolu s najväčším davom ľudí, takže aj keď sme na chate ubytovaní, nemáme si kde okrem izby sadnúť. Príbytok máme v útulnom podkroví spolu s poľským skialpinistom.

Ideme sa prejsť po ľadovej ploche Morského oka k Čiernemu “stavu” pod Rysmi (Czarny Staw pod Rysami). Na polceste v stúpaní sa pokojná prechádzka mení na boj o holý život a to doslova, keďže celá výbava (mačky, čakany atď.) zostala na chate, lebo veď “pohoda, však len prechádzka”. Po strastiplnej ceste sa konečne dostávame ku krížu. Pohľady na Morské oko (Morskie Oko) a Hrubý vrch (Szpiglasowy Wierch) nám (možno) stáli aj za tú cestu. Rysy naďalej zostávajú v hmle. Cesta dole je v znamení (ako by povedala naša babička) “ako kozy na ľade”.

Na chate sa prezlečieme a ideme sa najesť. V jedálni je dovedna jeden voľný stôl ku ktorému si sadáme. Ja si dávam “pomidorovú” polievku, tato bigos. O šiestej sa bufet a okienko výdaja jedál zatvára. Chata sa vyľudňuje a pomaly prechádza do nočného režimu. V jedálni je kľud a ticho, postupne prichádzajú horolezci a skialpinisti z Rysov. Vo všeobecnom hurhaji vybiehame pred chatu a fotíme si Rysy zaliate zapadajúcim slnkom. Okienko jedálne sa sporadicky po zaklopaní občas otvára a prišelci sa môžu zohriať tanierom teplej polievky.

Po zotmení dávame kľúče zriadencovi, ktorý ukazuje náš príbytok slovenskému páru. Než aby zostali v našom útulnom bývaní, možno pre nich až veľmi nasiaknutom pachom človečiny, radšej vyrážajú do tmy na Lysú Poľanu. Pred zaspaním sa izba plní prichádzajúcami horalmi, ktorí plánujú nasledujúci deň zdolať Rysy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Trasa

Morskie Oko – Dolina za Mnichem – Wrota Chalubińskiego a späť

Pokojná noc pri otvorenom okne ubehne veľmi rýchlo a ani sa nenazdáme a už nás tatov budík budí do studeného rána. Opláchneme si tvár, zbalíme sa (prebytočné veci dáme do úschovy) a bez nejakých raňajok vychádzame pred chatu. Obúvame si mačky, vyrážame. Zasneženou „ceprostrádou“ lemovanou mladými briezkami prichádzame až k zrázom Mnícha. Hľadajúc najľahšiu cestu stúpame ku koncu horného gánku Doliny za Mnichem. Sme tu. Pred nami nič, za nami nič a nikto. Hlavne biela krajina bez ľudí, nie však bez života, keďže cestou si všímame malinkých pavúčikov na snehu. Szpiglasové sedlo (Szpiglasowa Przełęcz) nás víta, ale naším dnešným cieľom sú Wrota Chalubińskiego (2022 m).

Prechádzame dolinou, na ktorej konci začíname stúpať do mierneho kopca. Naberanie výškových metrov je veľmi pozvoľné oproti minulej Ostrve. Od polovice začína byť stúpanie prudkejšie, nedarí sa mi robiť stupy, púšťam tatka pred seba. Jeho “Makarami” mu to ide ako traktoru. Ku koncu mi dáva prilbu a takmer po štyroch prichádzame do úzkeho sedla. Sme na hranici. Pozeráme na našu zamrznutú slovenskú krajinu Temných smrečín, chodník z ktorých smerujúci do sedla je zatvorený už neskutočných 70 rokov, ako tato dodáva.

Zohrievame sa čajom pri pohľade na Kôprovský štít priamo pred nami. Pozorujeme, ako poľský záchranár TOPR-u na skialpoch s mačkami pod viazaním prichádza k nám. Z tatovho rozhovoru s ním vyplýva, že prichádza od Štrbského Plesa a nakoniec bude prechádzať dolinou Pięciu Stawów Polskich do Zakopaného. Tatovými stupmi sa poberáme dole. Míňame 5-6 turistov s lyžami na ruksakoch v kontraste s naším záchranárom, ktorý na nich vyšiel až hore. V polovičke sa spúšťame na čakanoch do záveru doliny Za Mnichem. Tá je stále ľudoprázdna. Sneh gánku sa už medzičasom zmenil na roztopenú brečku.

Pri vyzúvaní stúpacich želiez sa nás „cepri“ pýtajú na obtiažnosť výstupu. Zo zostupu je zreteľne vidieť, že ľad na Morskom oku sa rapídne topí, voda stúpa nadeň. Mali sme včera šťastie, tato podotýka, že pred rokom o takom to čase už žiaden ľad nebol. Po návrate na chatu vyberáme veci z úschovy, čaká nás návrat na Lysú Poľanu. Pred davom utekáme na obed v Starej Roztoke.

Niečo k názvu sedla

Podľa tejto stránky, Wrota Chałubińskiego, ktoré pôvodne nazývali horolezci Zawracik, dostali svoje súčasné meno na počesť slávneho tatranského horolezca a výskumníka Tatier, Dr. Tytusa Chałubińského. Prechod cez sedlo bol známy už dlho, a v rokoch 1889 a 1890 turistický spolok vybudoval dobrú cestu z oboch strán tohto priechodu a bol označený. V súčasnosti neexistuje označenie a križovanie je zakázané. V zime uskutočnil prvý prechod W. Skórczewski a przew. Stanisław Gąsienica-Byrcyn, 7. februára 1914.

Odkazy