Trasa

Turčianske Jaseno, Horné Jaseno – Kašová – Chata Lysec – Lysec – Malý Lysec – Jarabiná – Kľak – Koškárovská lúka – Kaplna – Sklabinský Podzámok

Úvodné ťapkanie asfaltu

Túru začínam netradične, po nočnej v nedeľu poobede. Z autobusu vystupujem v Hornom Jasene, ktorá je časťou Turčianskeho Jasena. Pôvodná myšlienka s úvodom v Belej-Duliciach bola zhatená kvôli nevhodným spojom. Najprv preto dupem asfalt cesty prepájajúcej práve tieto dve dediny. Z podhoria Veľkej Fatry sa mi otvárajú krásne výhľady na obe protiľahlé časti Malej Fatry. Aj svieža májová krajinka Turca s poliami a lúkami okolo je na pohľad veľmi príjemná. Po výstupe na hrebienok sa odpájam z hlavnej cesty a vedľajšou klesám do známej Jasenskej doliny. Pred sebou mám ako na dlani masív Lysca, ktorý pôsobí stále dosť ďaleko a vysoko. V doline sa napájam na modrú značku a míňam lyžiarske stredisko. Vďaka niekoľkým chatám tu nie je tak pusto ako som očakával a tmolí sa tu viacero ľudí i cyklistov.

Spomínam na časy, keď som tu s rodičmi lyžoval, ale to už bolo pred vyše 15-timi rokmi a spomienky dosť vybledli. Na rázcestí pri chate Lysec sa ruch pomaly vytráca a ľudia pozvoľna miznú. Idem ešte chvíľu asfaltkou v doline, až kým značka neodbočí doprava cez potok. Až odtiaľto začína skutočná turistika, pretože chodník okamžite prudko stúpa do svahu. Aj batoh akosi oťažel. Hneď v úvode stretám klesajúci párik turistov so psom a odhadujem, že dnes to budú možno poslední ľudia, ale nebude to nakoniec tak. Stúpam hrebeňom vedúcim až na vrchol a fučím ako parná lokomotíva. Okolitý les je zatiaľ dosť fádny, a tak sa viac sústreďujem na jednotlivé kroky. Po čase vyliezam na malej lúčke, kde na jej hornom konci stojí tabuľka s názvom Grúň. Ideálne miestečko na oddych, a preto neodolám a sadám si do trávy. Vychutnávam ticho a prvé výhľady do krajiny.

Nečakané stretnutie

Ako si tak sedím a chystám sa k odchodu všímam si, že zdola sa vynorila postava. Keď prichádza bližšie, vykľuje sa z nej kamarát Tomáš z Turca. Došiel sem na večerný výbeh na vrchol. Sadá ku mne a kecáme, keďže sme sa už dlhšie nevideli. Neskôr v družnej debate šliapeme ďalej hrebeňom po úzkych lúkach, ktoré sa tu objavujú. Okolitý zmiešaný les je o poznanie krajší. Nečudo, keď sa na severnej strane rozprestiera NPR Lysec. V strmom úseku pod vrcholom míňame ešte jednu schádzajúcu rodinku a popri tom sa kochám výhľadom na Kľak, kam by som chcel zajtra dôjsť. Vidieť i lúky pod vrchom Kečka v protiľahlom hrebeni. Les sa znenazdajky otvára a spoločne sa ocitáme pri tabuľkách na vrchole Lysca (1381 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokojný večer v kraji krásnych lesov

Odkladám batoh a obaja sa začíname venovať fotografovaniu výhľadu, ktorý je viac ako polkruhový. Popri tom sa mi začínajú vynárať spomienky na moju predchádzajúcu návštevu vrchu. Celý západný hrebeň so žltou značkou je odlesnený, taktiež strmé lavinózne južné úbočie. Krásne tak vidieť lúčanskú časť Malej Fatry i južnú časť Turca. No podstatné sú veľkofatranské vrchy, ktoré vytvárajú dokonalú horskú scenériu. K najvýraznejším patria Tlstá, Ostredok, Suchý vrch, Ploská, Borišov, Čierny kameň či Rakytov. V turčianskom hrebeni Veľkej Fatry sú to Malý Lysec, Jarabiná a Kľak, teda končiny kam mám namierené zajtra. Zo susedných pohorí vykúkajú napr. Chochule a Veľký Choč. Vymieňame si dojmy z celej okolitej krajiny a keďže čas neúprosne beží, Tomáš sa lúči a vyberá sa na zostup do civilizácie. A tak tu zostávam úplne sám obklopený len totálnym tichom.

Sadám si do mäkkej trávy a len vychutnávam mágiu večera. Spomínam, ako som stál na tom alebo tamtom vrchu a čo všetko som pri tom zažil. Až po čase si uvedomujem, čo mi pri pohľade odtiaľto učarovalo najviac. Sú to nádherné neporušené lesy bez výrazných vyrúbaných plôch, čo je na Slovensku dnes takmer sci-fi. Osobitne ma však priťahuje pohľad na protiľahlý záver Belianskej doliny podo mnou. Je to kvôli jej hĺbke a spomenutým hustým lesom chráneným v rezerváciách Borišov a Madačov. Slnko je dosť nízko, a preto sa opäť prechádzam a hľadám vhodné kompozície, ktoré fotograficky zvečňujem. Popri tom si všímam ako na lúke v hlbočine podo mnou mieri pod strechu salaša stádo oviec. Nakoniec svetlo v zlatej hodinke kvôli oparu nie je až také dokonalé, no náladu mi to nijako nekazí.

Robím ešte posledné fotky žeravého kotúča ukrývajúceho sa za Martinské hole a potom očami hľadám rovné miesto na karimatku. Nachádzam ho pár metrov od vrcholových tabuliek a vyberám čosi pod zub. Po večeri ako vždy ešte sledujem hviezdnatú oblohu a nastavujem budík. Dnes bol krásny slnečný deň a zajtra by to malo byť ešte lepšie, takže plný očakávania si líham do spacáku. Vďaka únave z nedospatej nočnej služby vcelku ľahko zaspávam.

Tiché ránko v lone hôr

Pred východom slnka je síce pomerne chladno a veterno, no i tak nemám problém vyliezť z "perinky". Pred piatou som nachystaný s fotonáradím v ruke. Slniečko sa spoza horizontu škriabe akosi dosť severne na môj vkus, ale tak to proste je. Vedľa ružovej gule farbiacej oblohu sa pekne vyníma Veľký Choč a črtajú sa dokonca i zúbky Tatier. Slnko ako už tradične pozvoľna stúpa a svojim životodarným svetlom ožaruje najprv najvyšších velikánov. Prvé lúče registrujem na Rakytove, Ploskej, Borišove, Ostredku i Tlstej a po chvíli aj pod mojimi nohami. Trávnatý hrebeň smerom k Malému Lyscu je vďačným prvkom fotenia a s mojim Nikonom sa doslova pohrávam. Atmosféra je aj vďaka pokoju a samote nesmierne magická a tieto chvíle preciťujem doslova každou bunkou tela.

Svetlo preniká čoraz nižšie do dolín a horská krajina sa prebúdza a začína ožívať. Lesy s ihličnanmi a listnáčmi sú rozdelené do dvoch odtieňov zelenej, tak ako je to v máji bežné. Vraciam sa k batohu, balím veci a raňajkujem. Posedávam na hrane svahu a očami skúmam jednotlivé krivky hôr. Premýšľam, kde som ešte nebol a kam by som sa mal vydať v budúcnosti. Taktiež v mape študujem trasu dnešného dňa, ktorá je poriadne dlhá a je mi jasné, že nebudem mať čas na výrazné flákanie sa. Slnko je dosť vysoko a dokonale prekresľuje všetky kontúry hrebeňov a dolín a krajina sa tak dá ľahšie študovať. Čas beží a preto beriem batoh na plecia a pomaly vyrážam. Je pondelok a som veľmi zvedavý koľko ľudí dnes stretnem.

Lúčkami i lesmi k nižšiemu z Lyscov

Držím sa modrej značky a uberám sa spojovacím hrebeňom k Malému Lyscu. Spočiatku klesám ostrým hrebienkom lúkami ohraničenými z oboch strán lesom, čo vytvára nesmierne malebnú scenériu, ktorou je tento vrch známy. Nakrátko sa vnáram do porastu, v ktorom sa miešajú smreky s listnáčmi stále na okraji rezervácie. Z jednej čistinky sa mi ešte na okamih otvorí pohľad k Borišovu a Ploskej a v kombinácií so suchým vývratom v popredí mám dojem skutočnej divočiny. Neskôr si úzkym chodníčkom opäť vykračujem príjemným bukovým lesom, ktorého nedávno vyrašené lístky čechrá chladný vetrík.

Zliezam do trávnatého sedla Žlebiny, kde opodiaľ na lúke kedysi stála chatka, ktorá však pred rokmi vyhorela. Je to škoda, lebo strecha nad hlavou by sa v týchto končinách určite zišla. Po chvíli oddychu ukrajujem ďalšie metre sviežozeleným lesom presvetleným slnečnými lúčmi. Príjemný chodníček prechádza do traverzu strmého svahu až zamieri prudšie nahor. Ocitám sa na hrebienku a znenazdajky sa ku mne pripája červená značka, čo svedčí, že som na rázcestí. Fotím si tabuľky ukrývajúce sa v tieni lesa. Keďže viem, že samotný vrchol Malého Lysca je o čosi ďalej, presúvam sa naň.

Živelná krása turčianskeho hrebeňa

Les sa v okamihu rozostupuje a víta ma naozaj krásne miesto. Vrchol Malého Lysca (1297 m) tvorí hrebienok a jednu jeho stranu orientovanú na juhovýchod malá strmá lúka. Na chvíľu si sadám do trávy a kochám sa polkruhovým výhľadom. Na opačnej strane Ľubochnianskej doliny vidím celý liptovský hrebeň Veľkej Fatry od Ploskej cez zubatý Čierny kameň, pyramídový Rakytov či rozložitú Malú Smrekovicu. Nad hlavou blankytne modré nebo, jednoducho idylka ako vyšitá. Sedí sa mi síce príjemne, ale je čas pohnúť kostrou v ústrety neznámemu. Odtiaľto až po Kľak ma čaká putovanie červenou značkou turčianskym hrebeňom a každý meter bude pre mňa nová skúsenosť.

Vchádzam do tieňa a začínam vcelku prudko klesať. Na okamih sa mi otvorí ešte pohľad na vrchol Lysca, ale už sa sústreďujem na iné méty. Ako som spomenul v úvode, jedným z motívov túry boli nádherné lesy a pralesy a presne také ma teraz doslova pohltili. Vykračujem si úzkym chodníčkom ostrým hrebeňom v mape nazvaným Ostredkový grúň deliacim od seba rezervácie Kornietová a Madačov. Všade vôkol mňa sviežo zelené buky, tmavšie smreky, vývraty a občasné vápencové skalky a to všetko dotvára nekončiaci koncert pinky lesnej. Priam živelná krása veľkofatranskej jari, ktorá je balzamom na dušu.

Chodník pozvoľna prechádza do traverzu bezmenného vŕšku, ktorý tieni slnko a je tu vďaka tomu príjemný chládok. Míňam tabuľky a ocitám sa v sedle pod Jarabinou. Vysoké stromy tu obkolesujú malú čistinku s ohniskom. Ak sa nemýlim, toto je jedno z povolených miest na táborenie pri prechode Veľkofatranskej magistrály. Začínam opäť naberať výškové metre a les sa popri tom mení na smrečinu. Je však postihnutá kalamitou a musím tak kľučkovať pomedzi vývraty a sucháre. V západnom svahu by mal byť prameň, do ktorého vkladám svoje nádeje. Spoľahlivo ma k nemu vedie vychodená odbočka a o pár sekúnd napĺňam všetky fľaše a konám serióznejšiu očistu. Následne ešte krátko stúpam rozhraním lesa a rúbane na vrchol Jarabiny (1314 m).

Bez rezervácií a stále sám

Samotné vrcholové partie sú čiastočne ukryté v smrekovom lese, ale východný svah je otvorený vďaka rúbanisku, keďže tam rezervácie nezasahujú. Výhľady odtiaľto sú prakticky totožné s tými aké boli na Malom Lysci a dominuje im liptovský hrebeň Veľkej Fatry. Podrast tvorí čučoriedie a charakter prostredia mi skôr pripomína Nízke Tatry. Na slnku slušne pripeká a preto sa rozhodujem radšej pokračovať v pochode. Pokiaľ som doteraz šliapal neporušenými lesmi, práve tu nastáva zlom. Tento vrch aj úsek za ním je porastený smrečinou, ktorá je tradične pretkaná viacerými rúbaniskami. Toto trochu kazí dojem z okolitej krajiny, ale zas otvára výhľady po blízkych i vzdialených masívoch. Pár metrov za Jarabinou sa mi v plnej kráse ukazuje Lysec či Martinské hole na opačnej strane Turca.

Pomaly tichučko klesám zvážnicou priamo po hrebeni a uvedomujem si, že som stále nestretol ani nohu. Som zvedavý ako to nakoniec dopadne. Cesta mi príjemne ubieha a medzi stromami opäť preberajú vládu listnáče. V nevýraznom sedle vyjazdená zvážnica uhýna kamsi do Ľubochnianskej doliny a pokračujem lesnou cestou s porastom trávy. Ďalšou métou je kopec Vyšná Lipová (1220 m), no výstup naň je prakticky bez námahy. Kúsok za ním ma doslova porast vypľuje na otvorené priestranstvo čerstvého rúbaniska. Priamo pred nosom vidím poslednú výzvu na trase, ktorou je špicatý vápencový Kľak. Lesy v dvoch odtieňoch zelenej sú v jeho masíve krásne rozlíšiteľné. Nad údolím, do ktorého by som mal zísť, sa belie Katova skala a ďalej mesto Martin s Malou Fatrou v pozadí. Chodník so značkou sa kamsi vytratil, ale moje orientačné schopnosti ma bez problémov po chvíli privádzajú až do Svrčníckeho sedla.

Na najvyšší vrchol

Miesto je opäť určené na legálne nocovanie, ale len sa osviežim a začínam odkrajovať prvé metre tiahleho stúpania. Čučoriedkový podrast sa za okamih mení na lány medvedieho cesnaku, v ktorom sa ako had kľukatí úzka línia chodníčka. Prevoniava celé ovzdušie a jarný aspekt krajiny je výrazne umocnený. Ako stúpam čoraz vyššie, doráža do mňa silný chladný vietor. A zároveň si všímam ešte jednu zaujímavosť. Veľkosť a počet listov na stromoch sa s narastajúcou výškou zmenšuje, jar očividne prichádza do týchto končín pomalšie. Objavujú sa vápencové skalky s prvosienkami a inou kvetenou. Záver je poriadne strmý, ale vidina vrcholu ma ženie vpred. Dotýkam sa rázcestníka a oficiálne som na Kľaku (1394 m), na najvyššom mieste túry.

Po dlhom pochode som vcelku unavený a potrebujem si poriadne oddýchnuť. Sadám si na skalu a z batoha vyberám niečo pod zub. Slnko nemilosrdne pečie, ale vďaka ochladzujúcemu efektu vetra sa to dá prežiť. Výhľad je takmer kruhový a očami ho pozvoľna študujem. Krásne sa črtá takmer celá Veľká Fatra s množstvom dolín, hrebeňov a vrcholov. V celom defilé rozoznávam napr. Tlstú, Lysec, Borišov, Čierny kameň, Ostredok, Rakytov, Smrekovicu či Šiprúň. Z okolitých pohorí sa opakujú z rána čiže Veľký Choč, Nízke Tatry a Lúčanská časť Malej Fatry. Stromy clonia akurát na severe a za pohľadom na Krivánsku Fatru si musím trošku zájsť. Vrchol pôsobí ako skalná veža vyčnievajúca nad okolitý terén, je tu naozaj úžasne, dokázal by som tu sedieť veľmi dlhý čas. Lenže si beží vlastným tempom a musím pomaly zdvíhať kotvy.

Najprv strmo a potom pozvoľna dole

Vyberám si modrú a žltú značku a klesám pomedzi stromy. Po chvíli vyliezam na krásnej lúke s výhľadom na Malú Fatru. Je však strmá ako strecha na dome a musím si preto dávať pozor na každý krok. Výškové metre strácam extrémne rýchlo, až sa na okamih pristavujem pri rázcestníku s ľubozvučným názvom: Koškárovská lúka. Miesto je skutočne malebné, ale spätný pohľad hore pôsobí odstrašujúco. Odtiaľto pokračujem len po žltej a vnáram sa opäť do lesa. Nasleduje ďalší strmý padák snáď ešte horší ako predchádzajúci. Pridržiavam sa sviežozelených bukov a doslova sa brodím medvedím cesnakom. Keď sa priam vygúľam na lesnú cestu, môžem si odfúknuť. Zároveň konštatujem, že v opačnom smere by som to asi ísť nechcel.

Hádžem ešte jeden pohľad na vrchol Kľaku, ktorý pôsobí poriadne vysoko nado mnou. Následne robím čelom vzad a ťapkám pohodlnou zvážnicou v tieni lesa. Neočakávam už nič veľkolepé, no predsa len ma ešte prekvapí výhľad z rúbane. Pod nohami mám Štiavnickú dolinu, kam vedú moje kroky a nad ňou sa výrazne týči vrch Prieložnica v bočnom hrebeni vybiehajúcom z Kľaku. Samozrejmosťou je vyzývavé bralo Katovej skaly, ktoré však dnes v pláne nie je. Neskôr sa krútim po horských svahoch a kontinuálne klesám viac-menej stále ukrytý pod korunami stromov. Krátko na to ako dosahujem potok v údolí, sa dolina začína rozširovať a tým sa končí milosrdný tieň.

Údolím do dedinky pod hradom

Slnko naozaj nepríjemne páli a keďže vietor zostal hore na hrebeni, tak tu panuje veľké teplo. Kráčam dolinou a všímam si, že okolité lesy majú už viac-menej fádny hospodársky ráz. O správnosti myšlienky ma za jednou zákrutou presvedčí kamión nakladajúci si drevo na korbu. Ľudia, ktorých pri ňom stretám, sú vlastne prví počas dnešného dňa, takže samota mi vydržala ozaj dlho. Postupne prichádzam na rázcestie Kaplna, kde sa pripája Kantorská dolina a s ňou zelená značka.

Prostredie sa ešte viac rozširuje a zároveň po chvíli dosahujem asfaltový povrch. Hľadanie kúska tieňa je čoraz ťažšie, a keď sa pridáva vyrúbaný pravý svah doliny, je to takmer utópia. Fotím aspoň Katovu skalu vysoko nado mnou a sľubujem si, že raz sa výhľadom z nej pokochám. Zjavuje sa pekná horáreň a skala je priamo nad ňou. Začínam stretávať prvých ľudí na prechádzke a dosahujem okraj Sklabinského Podzámku. Ulicou popri potoku sa presúvam na autobusovú zastávku na opačnom konci dediny. Zrúcanina hradu by mala byť na kopci predo mnou, ale kvôli lesu ju nevidieť. Trochu sa čistím a vyčkávam na autobus. Ďalšia vydarená túra je zdarne za mnou.

Záver

Jedným z hlavných motívov túry bolo navštíviť a spoznať nové končiny v mojej obľúbenej Veľkej Fatre. Trasa medzi Malým Lyscom a Kľakom ma rozhodne nesklamala, práveže ešte zvýraznila moju chuť prejsť si raz celý turčiansky hrebeň na jeden záťah. Druhým faktorom bola malebnosť a pestrosť lesov až pralesov pohoria. Jarný aspekt so svojimi farbami a spevom vtákov všetko iba dokonale podčiarkol. Navyše som mal šťastie na slnečné počasie, farbami hýriace prelomy dňa a takmer ľudoprázdne hory. Jednoducho turistika, ktorá bola skutočnou oslavou farieb a zvukov jari. Čo sa týka krásy horského prostredia, opäť sa mi potvrdilo, že Veľká Fatra patrí k tomu najkrajšiemu, čo na Slovensku máme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek