Chatár s manželkou chceli odísť na dovolenku k moru a pretože to boli moji priatelia, spýtali sa ma, či by som si nechcel zo desať dní zachatárčiť. Vôbec som nerozmýšľal a ihneď som súhlasil. Chatár mi odovzdal chatu aj so zásobami a nezabudol ma upozorniť na dvanásť fliaš Fernetu uložených na najvyššej polici v sklade, ktoré podľa jeho slov prebral už od svojho predchodcu Laca a ktoré sú veru nepredajné.

Pre mňa a moju priateľku to bolo dobrodružstvo, ktorému asi všetci rozumiete a zároveň sme si tým aj plnili svoj sen.
A tak sme chatárčili. Hneď na začiatku som musel trochu usmerniť personál, ktorí si myslel, že s odchodom chatára mu nastávajú zlaté časy a potom to začalo. Varili sme guláše, polievky, hemendexy, klobásy a podobne, a večerali sme s humorom s našimi hosťami, tak, ako to bolo zvykom na horských chatách.

Raz odpoludnia, bolo to koncom augusta, som začul smiech zrelých mužov, ktorý znamenal dobrú partiu a spoľahlivú skupinu hostí. Do chaty sa vovalila banda asi tak pätnástich chlapov vo veku od 16 do 60 rokov v tričkách s veľkým nápisom „ONO klub“. Mali sme radosť, veď každý kšeft bol vítaný a boli sme radi aj z osobného kontaktu, ktorý vždy prispel nejakou veselou príhodou či dobrodružstvom k dobrej nálade na chate. Chlapi z tejto partie šliapali zo Zázrivej a naozaj chceli dôjsť až do Fačkovského sedla. Boli to čistí Ostraváci a bezvadní chalani. Priniesol som im pivo a vravím: „Chlapci, a to si ani nedáte našu horcovú borovičku???“ Dali si, čoby nie, ale hovoria : „My v Ostrave pijeme taký likér, čo vy tu na Slovensku vôbec nemáte a ani ho nepoznáte.“ „A to je čo“, pýtam sa ja? „No fernet, kamarát. To je tá pravá sila, ten kadiaľ tečie, tadiaľ lieči.“ „Aha, takže fernet“, začínam spomínať, „tak vy vravíte, že to nepoznáme a že ho nemáme? Tak pozor, chlapci“, vravím ja, „mám tu 14 rokov starý fernet v origoš balení za neuveriteľnú cenu a len a len pre vás.“ No a potom to nastalo. Najprv mi vysvetlili, že ONO klub znamená len že „O nic Nejde Osle“ a potom išla fľaša za fľašou. Za tri hodiny sme boli vysporiadaní a v sklade bolo čisto. ONO klub bol na mol, zásoby fernetu na dne a Fatra pred nimi. Rehotajúci a spievajúci priatelia sa vykymácali z chaty a poberali sa po červenej ku Starému hradu. Večer a naše pohľady ich sprevádzali a bolo nám všetkým jasné, že svet je im naozaj gombička.

Ráno som zišiel gazikom dolu do dediny pre prádlo a naložiť a vyviezť bedne s pivom. Naši priatelia už sedeli pred obchodom v dedine, každý mal fľašu piva v ruke, liečili si svoj vzťah s fernetom a bolo im primerane dobre.
Smiali sa, ako som ich bezvadne dostal, smiali sa tomu, akí boli opití a bolo navidomoči jasné, že sa im to páčilo. A ja som mal dobrý pocit, že som neurobil len „KŠEFT“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chatári sa vrátili asi za tri či štyri dni po tom a hneď sa pýtali: „Tak čo, ako sa darilo?“ „Nuž celkom sa to dalo“, vravím, „aj Fernet som predal.“ „A to celú fľašu?“, pýta sa chatár. „Ale čoby jednu, všetky fľaše.“ Pozerá na mňa, či nekecám, personál sa pochechtáva a chatár už aj letí do skladu a chatárka za ním. A tam vzadu na najvyššej polici na nich čakalo len dvanásť nezaprášených koliesok po fľašiach s fernetom.

Chata pod Suchým, niekedy okolo roku 1978.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.