Výstup na Malý Pyhrgas

O 7.15 h som zaparkoval na parkovisku za Gasthofom Singerskogel. Bolo plné. Meteorológovia sľubujú pekné počasie, takže čo má nohy, ide do hôr. Vyrazil som po značenom turistickom chodníku. Spočiatku po zvážnici. Stúpanie bolo mierne, strmšie je až za lúčkou Gowilalm, na ktorej stojí turistická chata. V závere výstupu na Malý Pyhrgas je pár metrov zbytočných oceľových lán. To som si obliekol vetrovku, pretože hoci bolo slnečno, fúkal studený vietor.

Na Malom Pyhrgase (2023 m) som sa zložil a chvíľu som si oddýchol. Zatiaľ idem dobre. 1100 výškových metrov som vybehol za necelé tri hodiny. Obyčajne chodím pomalšie. Z vrcholu kopca som obdivoval susedný Scheiblingstein, na ktorý pôjdem zajtra, ako aj Veľký Pyhrgas, na ktorý idem dnes. Z ďalších kopcov stojí za zmienku Warscheneck, na ktorom som sa pred dvomi týždňami motal v hmle, hrebeň Kalkalpen a Priel s okolím.

Hrebeňom Pyhrgasov

Po oddychu som zbehol dolu svahom a vykročil som na hrebeň. Ozaj nie je značený, a to ani len farebnými bodkami. Smer je však zrejmý. Najprv treba ísť na juh a potom po hlavnom hrebeni na západ.

Lezecky najnáročnejšie miesto je hneď na začiatku. Treba zliezť do špáry zo špicatej skalnej vežičky. Podľa videa toto miesto niektorí turisti obchádzajú spodom po úzkej rímse, z ktorej človeka vytláča skalné brucho. Keďže skalné bruchá nemám rád, zliezol som to po platni. Je to jednoduchšie, ako som si myslel. Práve kvôli tomuto miestu som v batohu vliekol kratšie lano, zopár slučiek a nejaký šrot, ale nepotreboval som to.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nasleduje ľahší úsek za I. a prechádzka trávnatým hrebeňom. Trasa je opäť zaujímavá až na hlavnom hrebeni. Väčšie skalné veže sa obchádzajú z juhu, pričom na jednom mieste je červený puntík a skalný mužík. Keby tam neboli, tak by som do rozlámaných skál nešiel. Avšak za krátkym rozbitým úsekom sa ide opäť pohodlne. Pre spestrenie som niekoľko vežičiek prešiel vrchom. Dali sa obísť, ale vrchom to bolo zaujímavejšie. Na hrebeni je aj stredne veľké skalné okno.

Hrebienkom sa príde ku skalnej stene, po ktorej to hore nejde. Treba uhnúť na severný svah, kde sú skalné rampy. Na tomto mieste je značenie, aby sa turisti nepozabíjali. Skalné rampy človeka vyvedú na hrebeň nad bralom. Ale ako ďalej?

Napravo aj naľavo je to príliš strmé, treba ísť hore. Je tu takmer zvislý trávnatý svah, ale v tráve vidno vychodené stopy. Kládol som do nich nohy čo najpresnejšie a rukami som sa pridŕžal tráv. Bol to najnáročnejší úsek prechodu, ale keďže nebol v skale, bude za 0. Bol však poriadne exponovaný. Tu sa šmyknúť, tak zo mňa zostane iba mastný fľak. Záverečný úsek po skalnatom svahu bol už v pohode. Turisti na mňa zhora zhodili väčší kameň, ale zakričali mi, takže som sa stihol uhnúť.

Zostup z Veľkého Pyhrgasu

Na Veľký Pyhrgas (2244 m) som vyšiel akurát na poludnie. Zložil som sa do trávy a jedol som obed. Počas pol hodiny vyšlo hrebeňom Pyhrgasov ďalších sedem turistov. Dnes je tu mimoriadne rušno.

Keďže chodníkmi Hofersteig a Bad Haller Steig som už išiel, schádzal som na západ. Zostup je pomerne strmý. Minul som Hofalmhütte a išiel som po zvážnici. Je tu turistická značka, hoci moja mapa o nej nevie. Na Holzeralm som sa opláchol v prameni a čosi po 16-tej som sa vrátil na parkovisko.

Scheiblingstein

Ďalší deň som sa vybral na susedný Scheiblingstein. Zaparkoval som nad Rot-Kreuz-Kapelle a vybral som sa po zvážnici. Podľa mapy som išiel po značke, žiadna tu však nie je. Až po Inselbacheralm mi to neprekážalo, lebo som išiel po štrkovej ceste. Ďalej to bolo horšie.

Traverzoval som strmý svah, na ktorom mal byť chodník. Boli tam však iba štrkové žľaby, zarastené polomy a občas vysoký les. Cez malinčie som si nevidel pod nohy, takže som sa aj skydol. Ešte že tu nežijú medvede.

Po urputnom boji som vyšiel na turistický chodník akurát, keď po ňom stúpali turisti z Linzu. Iba oči pučili, kde sa tu beriem. Turisti však zahli na Kreuzmauer a ja som si nevšimol ostrú zákrutu. Zrazu som iba zistil, že značky niet. Vyliezol som na akúsi lúčku a na východe som zbadal chatu, z ktorej komína stúpal dym. Aha, tade voľakade pôjde značka. Našťastie, z lúčky bol smerom na Laglalm kravami vychodený chodník, takže to bolo v pohode.

Po tejto skúsenosti som si dával väčší pozor a už som nezablúdil. Kosodrevinou sa ide cez Laglkar a po suti sa z neho stúpa do sedla. V ňom som si dal prestávku a zjedol som desiatu. Nasleduje výstup skalným hrebeňom a z predvrcholu ide pohodlný chodník.

Vyšiel som na Scheiblingstein (2197 m). Na kopci bola rodinná atmosféra, lebo väčšina turistov sa poznala. Chvíľu som si tam oddýchol, ale otravovali ma tam lietajúce mravce a nebo sa začalo zaťahovať. Nemal som chuť bojovať s polomom za Inselbacheralm v daždi, tak som sa vybral dole.

Návrat

Teraz som značku nestratil, takže som išiel okolo nádherných chatičiek na Langlalm. Kúsok poniže je prameň zvedený hadicou do válova. Opláchol som sa v ňom, a keďže sa mi už povážlivo míňala voda, tak som sa aj napil. Voda z hadice mi však príliš nechutila.

Zbehol som do údolia Dambachu, v ktorom som si cestou na Scheiblingstein všimol zvážnicu. Bola slepá, končila uprostred svahu, ale priviedla ma pomerne blízko k Inselbacheralm. Takže teraz som išiel po strmine iba krátko.

Keď som sa o 15.30 h vrátil k autu, už bolo zamračené a vrcholky kopcov boli v oblakoch. Keďže som mal strašnú chuť na acidofilné mlieko, tak som sa cestou domov zastavil v supermarkete a pekný výlet som mal za sebou.

Záver

Voľakedy som chodieval do Ennstalerských Álp častejšie, pretože Gesäuse je jedna z najkrajších oblastí Rakúska. Lenže potom, ako som obehal najznámejšie kopce, som začal chodiť inam. Zdá sa však, že je tu ešte veľa miest, ktoré stoja za návštevu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek