Hochreichhart

Noc strávená v aute pod Ingering See (1200 m) bola studená, hoci bola polovica augusta. Podľa predpovede počasia má ráno na hrebeni mrznúť, zdá sa však, že v doline nie je o nič teplejšie. Čo najrýchlejšie som sa obliekol a o 5.45 h som vyrážal po značenom turistickom chodníku.

Po pár minútach som prišiel na rázcestie. Stála tam skupinka Rakúšanov, pričom všetci mali krátke gate a holé ruky. Nechápal som, skade berú teplo. Minul som ich drkotajúc zubami a trielil som hore. Na alpskej lúčke som išiel popri kozorožcoch. Prihováral som sa im, aby sa neplašili. Najbližšie stáli asi 10 metrov od chodníka.

Stúpal som hore dolinou Brandstätter Graben, ktorá je otočená na juhozápad. Preto som na slnko vyšiel, až keď som bol tesne pod sedlom Branstättertörl (2021 m). Okamžite som sa zložil a zjedol som raňajky. Doteraz mi muselo vystačiť zopár čučoriedok, ktoré som si odtrhol pri chodníku.

Hochreichhart je oblý kopec, ktorého svahy sú pokryté kamennými moriami. Práve na nich sú svahy najstrmšie. Skaly sú tu zvláštne. Sú to voľajaké premenené horniny, ktoré sa podobajú na žuly, lámu sa však do platní. Podľa Danky by to mohli byť mylonity.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vyšiel som na vrchol Hochreichhartu (2416 m). Je jasné slnečné počasie a výhľady sú parádne. Dobre vidno vrcholy Ennstalských Álp (Ennstaler Alpen) na severovýchode, ale aj masív Zirbitzkogela na juhozápade. Na juhu som spoznal špicatý Hämmer Kogel, na ktorom som bol pred tromi rokmi na snežniciach.

Na kopci raňajkoval starší pán z Knittelfeldu, najbližšieho väčšieho mesta. Prišiel sem od juhu neznačeným hrebeňom Schmähhausrücken. Prehodili sme zopár slov a pokračoval som ďalej.

Hirschkarlgrat

Keďže je pekné počasie, je zrejmé kadiaľ treba pokračovať. Kúsok som zostúpil a zahol som na slabšie vychodený chodník. Od západu som obišiel nevýrazný kopček a prišiel som k hrebeňu Hirschkarlgrat. Je to najnáročnejší úsek prechodu z Hochreichhartu na Geierhaupt, pretože sú tu úseky náročnosti II UIAA. A prvý taký úsek je hneď na úvodnom výšvihu. Skala je dosť platňovitá a stupy nie sú príliš veľké, ale najťažšia je úvodná časť. O pár metrov vyššie, kde je to exponovanejšie, je skala zubatá až-až.

Najväčším problémom na Hirschkarlgrate nie je technická náročnosť, ale chýbajúce značenie. Podchvíľou som sa pár metrov vracal a kontroloval som terén, pričom som hľadal miesta vychodené od ľudí. Pri troche snahy sa dali zbadať. Vrchom hrebeňa sa nejde stále, často sa špicaté veže obchádzajú.

Výstup na Geierhaupt

Hirschkarlgrat je nádherný, ale krátky. Za ním sa ide iba po lúkach a po kamenných moriach. Najviac mi dal zabrať zostup do sedla Hölltal Sattel (2070 m), pretože sa išlo po kamení. Obehol ma tam bežec s paličkami.

Za sedlom som prešiel oblý kopček a hrebeň bol opäť zaujímavejší. Chodník však nejde jeho vrchom, ale po východnom svahu. Tu už vidno značky, pretože sa sprava pripojil chodník z Ripplgraben. Záverečný úsek za Gries Kogelom (2328 m) som si nechtiac sťažil. Stratil som značku a jednu skalnú vežu som obchádzal z juhu. Neplánovane som tam mal ďalší II-kový úsek.

Výhľady z Geierhauptu (2417 m) sú nádherné, ale okolité kopce Niedere Tauern som nepoznal. Fascinovala ma susedná skupina Pletzenu. Na kopec nevedú turistické značky, je však oblý a nevidno na ňom žiadne divoké bralá. Raz by som sa naň mohol vybrať.

Zostup hrebeňom Saurücken

Keď som sa pokochal výhľadmi, začal som zostupovať. Mieril som na Höll Kogel a s prekvapením som zisťoval, že idem po značenom turistickom chodníku. Značky boli nové, takže ho vyznačili iba nedávno. Na mojej mape nie je.

Podišiel som Höll Kogel a schádzal som hrebienkon Saurücken, čo sa dá preložiť ako “Prasačí chrbátik”. Času som mal dosť, takže som jastril po čučoriedkach. V Niedere Tauern ich býva veľa a aj tu bolo pri chodníku množstvo čučoriedkových kríčkov, avšak bez bobúľ. Niečo som našiel, ale neboli to žiadne čučoriedkové hody. Tohoročné leto bolo až príliš horúce a suché.

Nová značka ma priviedla k Ingering See. Včera večer tu nebolo ani nohy, dnes bolo okolie zaplnené výletníkmi. Chvíľu som sa vyvaľoval na lúčke a čosi som porábal, no postupne sa zatiahlo a výletníci odišli. Keď začali z neba padať prvé kvapky, pobral som sa tiež.

Záver

Geierhaupt bol predposledným najvyšším kopcom pohoria v Rakúsku bez Tirolska, na ktorom som ešte nebol. Ešte vybehnúť na Eisenhut a mám ich všetky. Tirolsko nepočítam, pretože je príliš ďaleko a na môj vkus je trochu drahé. Cesta z Bratislavy na Ingering See trvá čosi vyše troch hodín, pričom posledných 20 minút sa ide po horšej ceste hore dlhým údolím.