Trasa

Cigeľ vlek - Jančekova skala - Tlstý diel – Dierovce - Cigeľ vlek

Naša výprava začína nie celkom zrána výstupom od parkoviska pri lyžiarskom vleku nad obcou Cigeľ. Na východiskovú pozíciu sme sa dopravili autom. Pre tých, čo by využili dobré autobusové spojenie z Prievidze, je možnosť začať pri konečnej zástavke. Postup z tohto miesta vedie po modrej turistickej značke až po lyžiarsky areál. Bude to o jeden a pol kilometra dlhšie, ale tiež pravdivejšie. Turistický smerovník je kúsok pod parčíkom s pamätníkom SNP. Na počesť obetí trestnej akcie okupantov z 13.1.1945 sa tu koná pravidelne zimný Pochod vďaky SNP. Jedna jeho trasa vedie aj na Jančekovu skalu. Tá je určená pre mládež a rodiny s deťmi. Trošku to vypovedá aj o náročnosti výstupu.

Stúpanie peši trošku nezaujímavou makadamovou cestou by som asi nevysvetlil polovici výpravy. Bolo by jej divné, prečo odstavujem auto už v obci, keď sú pod lesom také dobré možnosti parkovania. Totiž, čo sa týka počtu, keby nás bolo o jedného menej, píšem report len v jednotnom čísle.

Výstup

Vlastný výstup vedie mimo značenej turistickej trasy, cestou popod vlek popri vodnom rezervoári umelého zasnežovania. Už z tohto miesta sa ponad lúky nad dedinou otvárajú pekné pohľady na oblasť Prievidze a Bojníc. Vidieť hrebeň Magury a siluetu Kľaku v diaľke. Pri nádrži je pekne upravené oddychové miesto s krytým posedením. O pár metrov je pri chatách funkčný zdroj vody. Jazierko je vkusne umiestnené v teréne a dáva priestoru nový rozmer. Potom prejdeme len pár desiatok metrov a prudko odbočíme prvou cestou vľavo. Povedľa výstavnej chaty stúpame chvíľu do svahu, no čoskoro nevyužívaná trávnatá cesta, traverzujúc vo svahu, zatáča vpravo. Porast je po včerajšej prehánke mokrý, o chvíľku aj my. V takto pekné a teplé neskoré ráno to však už nie je problém.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trošku špekulujeme nad jedovatosťou čiernych plodov jednej byliny. Partnerka sa zdrží. Gúgli foto, nech má istotu. Ozaj je to ľuľkovec zlomocný. Objavujú sa aj modro písané smerovky s nápisom Jančekova skala. Povedú nás až k vrcholu. Aspoň nezablúdime na križovatkách. Naberanie výšky serpentínami je bezproblémové. V oblasti hornej časti lyžiarskeho svahu sa napájame na slušnú zvážnicu. Vedie po nej aj značená zimná bežecká trasa. Ja si odbehnem niekoľko desiatok metrov, nech využijem otvorený terén zjazdovky na pekný záber regiónu Prievidzska. Tu je vhodné spomenúť možnosť zjednodušenia výstupu. Priamo hore popod vlek a na samom konci svahu na zvážnici odbočiť vpravo. Bez blúdenia, rýchlejšie. Len podľa vlastných skúseností radšej tadeto hore ako dole. Strmosť dá zabrať.

Pokračujeme ešte trošku cestou, ďalšie odbočenie, trošku strmšie a už možno zazrieť prvé skalné útvary v teréne. Následne aj vpravo medzi stromami sa skrýva bočná stena nášho cieľa. Prešli sme asi dva kilometre za necelú hodinku veľmi pohodovým tempom. Tesne pred koncom stúpania zazriem medzi starým lístím dáke čudo. Keby čiernej farby bolo, tvrdím, že stopercentne morský ježko. No toto je svetlohnedé. Skúsim, pichá ako ten ježko, no dáka huba je to. Dokumentujem a doma identifikujem prášnicu pichliačovú.

Jančekova skala

Samotná skala je andezitovým výbežkom zo zalesneného hrebeňa s kolmo padajúcimi stenami na čele, smerujúcimi k juhozápadu nad dolinu Krivého potoka. Vrcholová plocha v nadmorskej výške 842 je bez výrazného porastu a dostatočne vysoká, aby prevyšovala statné buky na úpätí. Umožňuje to nielen jej viditeľnosť z diaľky, ale aj pekný viac ako polkruhový výhľad po okolí. Pohľad na hrebeň Vtáčnika s jasne viditeľným vysielačom na Jarabej skale. Dedinu Podhradie vidieť len čiastočne. Aj so zrúcaninou hradu ju skrýva kopček s lúkou na temene, Krivá skala s prírodnou pamiatkou Sivý kameň. Skalný amfiteáter tohto chráneného útvaru s oddeleným hradným vŕškom stojí tiež za návštevu. Obec Lehota p. Vtáčnikom sa skvie v plnej kráse.

Dnes je viditeľnosť stopercentná. Takže horizont ukončuje na juhu Tríbeč, trochu západnejšie hrebeň Považského Inovca, v kotline medzi nimi sídliská Partizánskeho a Topoľčian. Bohunická elektráreň ide asi naplno, paru z chladiacich veží aj z tejto vzdialenosti jasne identifikujem, novácka elektráreň nejaví známky života. Ak sa postúpi trošku vpred, možno vidieť aj celý hrebeň Rokoša a časť Magury. Výhľadoví štamgasti si tu prídu na svoje. Nech nezabudnem, spomeniem to, čo zvýšilo v poslednej dobe atraktivitu tohto miesta. Šesť metrov vysoký nerezový dvojramenný kríž umiestnený tu v roku 2018 aj s návštevou knihou. Neskôr boli doplnené dve lavičky umožňujúce si vychutnať pohodu miesta. K plnej spokojnosti mi ešte chýba text povesti, ktorá sa viaže k názvu skaly. Vraj už sa na umiestnení pracuje.

Dnes zostúpim aj pod skalu. Bol som na vyhliadke viackrát, no nikdy som to nevykonal. Klesám východnou stranou pod cez tridsať metrov vysoké steny. Na moje prekvapenie je čelo brala kompaktné, bez silných erozívnych javov. Žiadna drobivá skala. Prejdem popod celú stenu. Nachádza sa tu malý horolezecký raj. Odhadom viac ako päťdesiat horolezeckých ciest. Množstvo anonymných, no časť je už veľmi invenčne pomenovaná. Niektoré názvy sú dosť poetické, niektoré vtipné, iné popisujú možno pocity prvolezcov. Skúsim pár citovať: Šepot vetra, Čo teraz?, Nelogická hádanka, Krekavica, Análna kontrakcia, Pornokňažník, Biele ponožky. Prestanem vykrúcať hlavu smerom nahor a vraciam sa na hrebeň. Výprava sa znovu spája v jeden celok. Bežný návštevník sa bude asi vracať naspäť výstupovou cestou.

Tlstý diel

My pokračujeme skratkou východným smerom k hlavnému hrebeňu. Ob sedielko je menšia varianta Jančekovej skaly, vraj nazvaná Vrania skala. Trošku ďalej narazíme už len na taký kamenistý výbežok nad svahom. Kratším stúpaním sa dostaneme na zalesnený kamenný vŕšok na kóte 934 so skalnými stenami pre zmenu otočenými k severu. Vrcholy skál sú porastené nízkym machovitym čučoriedkovým podrastom. Výhľad na sever je dosť obmedzený. Keďže nás nič netlačí a miesto má svoje čaro, vyhodnotíme ho ako vhodné na prestávku. Doplníme energiu, úbytok váhy zo zásob nahradíme zberom zdravých modrejúcich hríbov zrnitohlúbikových.

Trošku klesneme a zarastenou cestičkou začneme stúpať k hranici tisíc metrov. Prejdeme trošku otvorenejším terénom a znovu vstupujeme do odrastenejšieho lesa. Pár smrekov v prevládajúcej bučine nesie známky prítomnosti podkôrnika. Stretávame tu párik cyklistov. Utvrdzujú sa, či idú k správne k Jančekovej skale. Chcú ju zdolať zvrchu. Asi nie najšťastnejšia trasa, no bude sa dať. Informujú nás o kapitálnych jedincoch hríbov, čo videli po ceste. Nezdieľame ich nadšenie. Už sme sa presvedčili, že všetky sú už po životnosti. Zobrali sme len pár oneskorencov.

Netrvá dlho a napájame sa na zimnú lyžiarsku trasu odbočujúcu na sever. Prechádza kvalitnou lesnou cestou v traverze už hlavného hrebeňa Vtáčnika vo výške okolo tisíc metrov. Tak tu bežkovať v zasneženej krajine musí byť ozaj zážitok. Na odbočke od trasy sa naša výprava opäť delí. Tá krajšia polovica zostáva na mieste leňošiť a ja vyrážam bez ruksaku zdolať vrchol Tlstého dielu. Je to ozaj veľmi nadnesené pomenovanie odbočenia. Je to len presun do bočného výbežku bez veľkých zmien nadmorskej výšky. Vrcholom je len dáka rovinka v lese. Zaujímavé to začína byť na okrajoch plošiny. Klasické vtáčnické andezitové skalnaté výstupy z terénu nad svahmi v zalesnenom teréne. Prejdem si pár týchto prírodných útvarov na oboch stranách vrcholovej planiny. Doplním ešte zásobu húb a vraciam sa k trase.

Cez Dierovce do Cigľa

Pokračujeme ďalej cestou až k smerovníku turistických trás Dierovce. Spojnica modrej z Cigľa s Ponitrianskou magistrálou z Handlovej. Tento bod umožňuje rôzne varianty nasledujúceho postupu. Nás čakal ostrejší zostup značenou trasou smerom k autu. Nadmorskú výšku prudko strácame až k chate v doline. Od toho miesta vedie už kvalitnejšia cesta zjazdná aj pre osobné vozidlá s výrazne miernejším klesaním. Postup plne zalesnenou dolinou nás ničím neoslovuje a sme radi, keď sa dostaneme do otvoreného terénu nad obcou. Auto nás počkalo na parkovacej ploche a nič nebránilo nášmu návratu.

Záver

Dubáky sa dali sušiť. Modráky som mal na večeru. Trošku ma pri tom mátal ten ľuľkovec. Jeho čierna farba by sa v tej tmavej praženici stratila. No bol som uistený, že taká muchotrávka zelená, ktorá má údajne lahodnú chuť, by splnila rolu bezpečnejšie. Krajšia polovica výpravy totiž huby zbiera vášnivo rada, no kvôli dákej intolerancii nejedáva. Len čierny humor, no pre istotu budem sekať dobrotu tak ako doposiaľ. Rodí sa mi v hlave plán na trochu reklamný článok. Nie všetky túry musia byť veľké. Aj zdolanie Jančekovej skaly môže byť veľmi zaujímavým zážitkom. Tá, aj keď je prakticky celý deň vystavená slnečným lúčom, zostáva tak trochu v turistickom tieni. A keď niekoho tento text privedie k vyhliadke na tejto skale, z ktorej je jeden z najkrajších pohľadov na Hornú Nitru, moja úloha bude úspešne splnená.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek