3. deň

Trasa: Ubľa – Kosmanec – Brusny – Diel – Priečne – Holica – Vetrova skala – Popriečny vrch – Bačkajovský vrch – hr. kameň č. 230 – poľovnícka chatka – Hrabinský hrebeň – Petrovce

Vstávali sme 5.20 hod. Naraňajkovali sme sa a o 7.30 hod. vykročili. Chvíľu sme maturovali, ako zamknúť budovu motorestu. Museli sme sa za dedinou dostať na druhú stranu potoka a tak sme prešli po lávke, ktorá vo mne veľa dôvery nevzbudzovala. Potom krajom poľa a poľnou cestou do lesa k hranici k stĺpiku č. 143. Pod nami sa ukázala colnica v rannej hmle. Stúpali sme na 590 m n. m. a potom klesli na 410 m n. m. Vcelku sa nám šlo fajn a tešil som sa, že ten dlhý úsek prejdeme v pohode a za svetla. Pri zostupe z kopca za stĺpikom č. 156 sme uvideli kopec Holica, kde som vedel, že bude prudké stúpanie. Hranica sa zarezávala nemilosrdne prostriedkom. Reku naši predkovia to mohli vybrať inak. Potom sme uvideli ostnatý drôt a za ním stany s vojakmi. Dosť mi to vyrazilo dych. Žeby návrat do minulého storočia? Danica ma odhovorila od fotenia a tak som len cvakol ten kopec a šli sme ďalej.

Odrazu za nami rev a keď sme sa obzreli, hnali sa za nami vojaci. Stáť! Ilegálne ste prekročili hranicu, pôjdete s nami na Ukrajinu! Pozerali sme úplne vykolajení, čo vlastne chcú? Márne im vysvetľujeme, že sme na slovenskom území a ideme od Uble do Petroviec. Po rokoch som sa pokúšal hovoriť rusky a až takto si človek uvedomí, že až takú slovnú zásobu teda nemá. Zobrali nám občianske a zakázali nám telefonovať. Odmietli sme s nimi ísť a keď veliteľ odišiel po rôznych rozhovoroch cez vysielačku pre psa, ktorý nám mal dokázať, že sme prekročili ten ostnatý drôt, podarilo sa mi zavolať našim. Povedali nám, že už sme na úseku iného oddelenia a že tam niekoho pošlú. Pes bol napokon 28 km ďaleko, čo ma teda udivilo, veď za našich čias chodil s hliadkou. Po hodine prišli dvaja aj s ním a v nepriestrelných vestách a so samopalmi. Pes stopu nenašiel. Potom došli traja naši a od nich nejaký vyšší veliteľ. Naši v pohode cestou zbierali hríby. Proste, napokon bolo okolo nás 10 pohraničníkov. Ukazoval som potvrdenky o ubytovaní, zapísané hraničné kamene s nadmorskou výškou, fotky s časom odfotenia. Začali nás skúšať, kde je ktorý kameň. Napokon sme museli ísť do ich tábora, napísať zápisnicu a ešte raz urobiť fotku Holice, aby sme po 3,5 hod. mohli pokračovať ďalej.

Pri vstupe do tábora, cez dieru v plote a nie dvere, som zakopol o presne také lanko, aké som včera ošahával. Bolo vyvedené do krabičky spolu s ďalšími. Aha ho! Poplašný systém. Nuž neviem, koho som včera plašil a či nás niekto pozoroval. Danica mala stále pocit, že les je plný ľudí, ktorých sme my nevideli. Medzitým sme si pokecali s našimi, akú majú ťažkú službu a mizerné technické pomôcky. Bol som nervózny z toho, ako veľa ešte máme prejsť a niet kam uhnúť. Aj som myslel, že skúsim zavolať do Ivanoviec, kde som vedel o chatke, no nabúralo by to všetky plány. Stúpanie na Holicu bolo fakt o život a naozaj tak ako vraveli pohraničníci, aj po štyroch. Len čo sme vyliezli hore, spustil sa lejak, ktorý by nás na ceste hore určite spláchol. Schovali sme sa pod strom a najedli sa, prezliekli do nepremokavého. Po 50 minútach prestalo pršať a my sme vykročili. Sranda, že všade bolo sucho a my sme sa museli zase prezliekať, lebo by sme sa uvarili. Cesta konečne šla viac-menej po hrebeni a my sme upaľovali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vetrová skala pri stĺpe č. 202 bol najvyšší bod dňa. Vedel som, že to nad Petrovce za svetla nestihneme a mal som pripravený ústupový plán. Pri stĺpe č. 230 sme nasadili čelovku a odbočili vpravo dolu horou. Dobre som čítal mapu, prišli sme k poľovníckej chatke a od nej šla asfaltka. Už za úplnej tmy sme po nej šlapali ako o život. Prekvapili sme policajtov na aute, ktorí šli asi na nočnú stráž. Po vysvetlení, že ideme k starostovi do Petroviec, nás pustili ďalej, tak ako ďalší už na okresnej asfaltke. Konečne sme došli do dediny a popri rozostavanej budove Oddelenia hraničnej kontroly sme klesli ku krčme, kde starosta čapoval. Privítal nás slivovicou. Krčma bola vyzdobená parožím. Pokecali sme si s ním a jeho dvoma kamarátmi. Obec vyhrala tender na kosenie pohraničného úseku, no nie sú peniaze a tak nekosia. Ako sme ráno zistili, starostovi patria aj Potraviny. Poprosili sme ho, aby nás už zaviedol tam, kde budeme spať. Udivilo ma, že hoci pil, vyzval nás nastúpiť do starej Lady bez ŠPZ. Danici pri nastupovaní vypadol z dverí popolník, ja som pri vystupovaní vytrhol kľučku z dverí, on štartoval spojením drôtov. Šli sme asi 200 m k obecnému úradu, kde nás uložil v miestnosti so štátnou zástavou a znakom. Bolo tu šesť postelí. Nechal nám kľúče od budovy a šiel späť do krčmy. Poslal som deťom SMS, že sme dorazili v poriadku. Osprchovali sme sa a bez večere zaľahli.

4. deň

Trasa: Petrovce – poľovnícka chatka – hr. kameň č. 248 – Makovina – stará Užhorodská cesta – Močidlá – Vyšné Nemecké

Spalo sa nám výborne. Vstávali sme o šiestej. V kuchynke sme si uvarili čaj a zjedli posledný chlieb. Starosta prišiel o 7:30. Ukázal mi kamerový systém, ktorý monitoruje pohyb v dedine. Taký je vraj v každej z pohraničných obcí. Videli sme, že doviezli čerstvý chlieb a tak sme si mohli ho ísť kúpiť. Porozprával nám o pláne na rekreačný areál okolo dvoch rybníkov, kde už teraz chová ryby. Chýba mu len 12 miliónov na realizáciu a chcel by o ne požiadať z Európskych fondov. Veľmi ma prekvapil, keď nechcel vziať od nás za nocľah ani korunu. Pri rybníkoch je budova bývalej školy, volejbalové, futbalové ihriská, fontána, altánok, gril. Jeden rybník je zarastený. Boli sme sa prejsť po dedine. Majú tu nový kostol a na križovatke fontánu. Starosta musel ísť do Michaloviec na rokovanie o prípravách na voľby. Hoci patria pod okres Sobrance, všetko je vraj po starom. Odporúčal nám ísť po asfaltke, ktorú rekonštruujú, po hranicu, a potom sme vraj za hodinu vo Vyšnom Nemeckom. Ja som nechcel až tak veľmi vynechať z hranice, no sedem kilometrov po asfaltke, ku včerajšiemu zídeniu z hranice, sa nám tiež nechcelo šliapať.

Pozrel som sa do mapy a vybrali sme sa hore dedinou a potom poľnou cestou. Z nej sme nad dedinou odbočili vľavo a po stúpaní skončili na asfaltke, kde robili akurát odvodňovacie kanály. Došli sme k chatke, kde boli asi Češi a ďalej sme pokračovali lesnou cestou, ktorá nás doviedla priamo na hranicu. Dali sme sa vľavo a hoci hranica veľmi nestúpala, už aj menšie prevýšenia mi robili problém a ruksak som čoraz viac cítil. V noci sme sušili vibramky a ráno som ich Danici naimpregnoval. Že sme na Užhorodskej ceste, to nám ukázala tabuľa zakazujúca ísť ďalej. Inak je to zarastená lúka. Po zostupe k potoku sme sa najedli. Je to hraničný potok a kľukatí sa. Keď ma už nebavilo neustále ho preliezať, prešli sme doprava na poľnú cestu a na nej, pri kope dreva, boli naši policajti. Skontrolovali nás a čudovali sa, odkiaľ ideme. Už po asfaltke sme došli do miestnej časti Močidlá. Zaujali nás fóliovníky z umelohmotných fliaš. Hranica šla do kopca vľavo, no my sme už šli rovno do Vyšného Nemeckého. Autobus nám ušiel rovno pred nosom a tak sme si v potravinách kúpili jesť, v bufete kofolu a čakali na ďalší. Zašiel som si pre pečiatku na ObÚ a skoro nám ušiel autobus, ktorý vychádzal z bočnej ulice. Zaviezol nás do Krčavy, kde som objednal ubytovanie v motoreste Marko. Izba celkom slušná, aj s kúpeľňou, len WC je na chodbe. Okúpali sme sa, dali si večeru a šli spať.

Pokračovanie uverejníme na budúci týždeň.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek