Zemepisné okienko, alebo žiaden Anschluss sa nekonal

Cez Bratislavu som prefrčal pred rannou špičkou a čosi pred 10-tou som dorazil na kraj Glaneggu. Tam som zistil, že je parkovisko spoplatnené. Keďže som nemal 4,- € v minciach na nakŕmenie automatu, musel som zájsť do Grödigu, kde mi v elektroobchode rozmenili bankovku.

Z parkoviska (465 m) som vyrazil chodníkom Dopplersteig. Vedie ponad peknú roklinu potoka Rosittenbach. Nad les pomaly stúpali hmly, čo dodávalo krajine nádych tajomna. Veľmi som sa nehnal, takže ma obiehal jeden turista za druhým. Všetci mierili na Zeppezauer Haus, avšak ja som išiel do sedla Schellenbergsattel.

V sedle (1439 m) je malé skalné okienko a na chodníku sa objavilo železo. Niektoré z kramlí boli muzeálne kusy. Minul som malú chatu obsypanú turistami, pozrel som si vyhliadku do hmly a prišiel som k Schellenberskej ľadovej jaskyni. Na tabuli čítam: “Jaskyňa je najväčšou ľadovou jaskyňou v Nemecku.” Fíha, prespal som nejaký Anschluss? Hrebeň nado mnou tvorí hranicu a jaskyňa je na jeho východnom úbočí, čiže je v Rakúsku! Otvoril som mapu a neveril som vlastným očiam. Hrebeň síce tvorí hranicu, ale ozaj som v Nemecku. Hranica sa tu krúti, prekročil som ju v Schellenberskom sedle.

Salzburger Hochthron

Kúsok za jaskyňou sa chodník natlačil na skalu a vošiel do strmého tunela. V tuneli sú drevené rebríky a oceľové zábradlie. Paráda. Nato sa ide do skaly zasekaným chodníkom a je tu ďalší tunel. Tento má aj okno. Pripadal som si ako v Dolomitoch. Len mi nebolo jasné, kto a prečo tu tieto tunely spravil. V Dolomitoch spravili takéto tunely armády, ale na žiadnu vojnu medzi Nemeckom a Rakúskom som si nevedel spomenúť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Tunelmi som vyšiel do sedla Mittagsscharte a zamieril som na sever. Keďže začalo mrholiť, dal som si vetrovku. Po chvíli však pršať prestalo a vykuklo slniečko. Oproti išli dievčatá, ktoré sa ma čosi pýtali miestnym nárečím.

– Hovorte pomalšie, prosím. – vravím.

– Ááá, Vy ste zo Švajčiarska! – zareagovali. Mal som sto chutí odvetiť, že naši politici nám Švajčiarsko sľubovali, ale zahryzol som si do jazyka a priznal som farbu.

Zo Salzburger Hochthronu (1853 m) sú nádherné výhľady na Soľnokomorské hory (Salzkammergut Berge), Tennengebirge, aj na rovinu severozápadne od Salzburgu, ale mesto z kopca nevidno. Na to treba vyjsť na susedný Geiereck (1805 m). Z neho má človek Salzburg ako na dlani. Je to fantastický pohľad.

Zbehol som na chatu Zeppezauer Haus, kde som zrušil objednané ubytovanie, a schádzal som chodníkom Reitsteig. Sú tu stovky metrov drevených, na zem položených rebríkov. Drevo bolo mokré a klzké, preto som schádzal veľmi pomaly. V dolnej časti, už za šera, som križoval peknú roklinu, a čosi pred ôsmou som bol dole.

Berchtesgadener Hochthron

Druhý deň som sa vybral na Berchtesgadener Hochthron. Vyrážal som z bezplatného parkoviska na Ettenbergu (750 m). Úvodná časť po štrkovej ceste bola nudná. Išlo sa mi zle, pretože som plánoval ísť na ferratu. Podľa internetového sprievodcu má náročnosť C/D, ale podľa plánika na parkovisku D. Ferrata ide po vápencoch, pričom v noci pršalo. A keď som prišiel na hornú hranicu lesa, začalo mrholiť. Váhal som, či sa neotočiť, pretože vápenec býva za vlhka klzký, ale zotrvačnosťou som kráčal ďalej.

Keď som míňal chatu na Scheibenkaser, už nepršalo. Na chodníku k ferrate boli šípky, nedá sa k nej netrafiť. Tesne pod ferratou je previs, v ktorom si treba dať ferratový set a prilbu. Schovávali sa tam dvaja mládenci, ktorí fajčili vodnú fajku. Zdá sa, že krájač na vajcia nie je najväčšia blbosť, ktorú turisti vláčia do hôr.

Hochthron Klettersteig je moderná športová ferrata, ktorú otvorili v roku 2007. Na výšku má 390 metrov a keďže prekonáva zdanlivo zvislú skalnú stenu, nie sú z nej možnosti úniku. Keď do ferraty naleziete, musíte ju vyjsť. Zostup dolu ferratou je prísne zakázaný. Istenie je zabezpečené hrubým, pevne uchyteným oceľovým lanom a kramľami. Najnáročnejším úsekom bol traverz, pretože sa išiel v miernom previse a stupy na nohy boli vyšmýkané. Keďže skala bola ešte stále mokrá a na chrbte som mal slušný batoh, dalo mi to zabrať. Výšvihy boli podstatne ľahšie.

Vyliezol som ferratu a zvalil som sa do trávy. Obed. Nato som sa presunul na Berchtesgadener Hochthron (1972 m). Lenže, práve keď som prišiel ku krížu, objavil sa tam Bundeswehr. Mladí chalani v maskáčoch a kanadách ovešaní guľometmi a ďalším šrotom. Keďže armádu nemusím, spravil som narýchlo zopár záberov a trielil som preč.

Mittagsloch Steig

Kdesi tu má byť ešte jedna zaistená trasa, Mittagsloch Steig. Chcel som ňou zliezť, ale nevedel som nájsť jej začiatok. Pýtal som sa na ňu aj na chate Stöhr Haus, ale chlap vo výčape splietal čosi v zmysle, že mám 50 metrov za chatou odbočiť z chodníka doprava. Taká blbosť, veď steig musí ísť doľava!

Zbehol som pod chatu a našiel som pekne vychodenú odbočku doľava. Odbočka končila na ostrohu, pod ktorým bolo vidno lano ferraty. To bude Mittagsloch Steig. Ale ako tam dolu zleziem? Mal by tu byť rebrík, ktorý som z ostrohu nevidel. Možno keby som kúsok naslepo zliezol, tak ho nohou nahmatám...

Pŕŕŕ! Nepotrebujem sa tu zabiť. Zbehnem dolu na Scheibenkaser normálkou a vyberiem sa na Mittagsloch Steig zdola. Z ferraty som videl ľudí idúcich hrebienkom k skalnej stene, takže som mal predstavu, kde výstup začína.

Zbehol som do sedla a traverzoval som juhovýchodné úbočia Hochthronu. Aha, hen vidno výrazný vchod do jaskyne. To bude Mittagsloch. Fíha, diera je presne pod skalným ostrohom, z ktorého som videl laná ferraty. Začalo mi dochádzať, že mal chlapík na chate pravdu. Diera bude vchodom do priechodnej jaskyne a východ z nej bude na pravej strane chodníka.

A tak aj bolo. Minul som Scheibenkaser, dnes druhýkrát, a vyštveral som sa chodníkom pod skalnú stenu. Pod ňou je traverz, ktorý ma doviedol k jaskyni. Svah je tu trochu strmší, preto sa na ňom povaľuje zopár oceľových lán. Najzaujímavejším úsekom Mittagsloch Steigu je jaskyňa. Je pomerne dlhá a oceľové laná sú aj vnútri. Na opačnom konci sa z jaskyne vychádza po rebríku a na planinu človek vylezie nenápadnou dierou. A tá je, ako už bolo povedané, len pár metrov napravo od chodníka.

Dolu som išiel normálkou. Prešiel som sedlo, nato traverz, do tretice som minul chatu na Scheibenkaser a vrátil som sa na parkovisko.

Rauhenkopf

Tretí deň som išiel na Rauhenkopf, z ktorého majú byť najkrajšie výhľady na Berchtesgadenské Alpy. Zaparkoval som na bezplatnom parkovisku neďaleko prírodného kúpaliska (650 m) a spočiatku som obchádzal pasienky. Stúpať som začal až keď som za vodopádom zahol na lesnú cestu.

Včera aj predvčerom boli doobeda hmly a občas mrholilo, dnes je od rána nádherné slnečné počasie. Už z lúk bolo krásne vidno Watzmann a Hochkalter a ako som stúpal, výhľady boli iba krajšie.

Po čase som zo štrkovej cesty odbočil a vyšiel som na hrebeň. Na ňom je krátky zaistený úsek s 5 metrov dlhým oceľovým lanom. Náročnosť odhadujem na A/B, prilbu aj ferratový set som sem ťahal zbytočne.

O 10.30 h, po troch hodinách, som bol na vrchole Rauhenkopfu (1604 m). Z kopca je ozaj parádny výhľad. Dobre vidno aj Berchtesgadener Hochthron s traverzom, ktorý som včera išiel dvakrát. Chvíľu som sa pokochal a začal som zostupovať. Opäť som sa vliekol, zostup mi začína robiť väčšie problémy ako výstup.

Pri studničke som sa zložil na lavičku a vychutnával som si výhľad na Watzmann, na ktorom som bol pred tromi rokmi. A hlavou sa mi preháňali myšlienky, že keby mi niekto toto povedal pred 30 rokmi, tak mu neuverím. A síce, že sa budem na obed kochať pohľadom na Watzmann a večerať budem doma.

Záver

Keďže Nemcov je o trochu viac ako Rakúšanov, Berchtesgadenské Alpy sú navštevované viac ako rakúske hory. Stále je to však lepšie ako v Tatrách. Po diaľnici sem prídete z Bratislavy za necelých 5 hodín. Pre mňa to bola tretia návšteva nemeckej časti pohoria a už sa teším na ďalšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek