Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Krása kremencovej hôrky Topoľnica
Krása kremencovej hôrky Topoľnica Zatvoriť

Túra Z Loviec do Žikavy cez štyri kremencové hôrky

Z času na čas sa radi vraciame do pohoria Tribeč. Je to vždy vtedy, keď si chcem užiť harmóniu dramatických kremencových skál, čarokrásnych dubových lesov a, v neposlednom rade, neokukaných výhľadov. Tentoraz voľba padla na Pliešky v okolí Loviec a Žikavy. Pomenovanie kremencových hôrok v Tribeči je dosť monotónne. Prevládajú názvy ako Hôrka, Skalka a Plieška, no všetky tri sú vystihujúce.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+322 m stúpanie, -329 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 15.07.2019
Pohoria
Tribeč (CHKO Ponitrie)
Trasa
Doprava
Zlaté Moravce (vlak, bus) - Lovce (bus), Žikava (bus) - Zlaté Moravce (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1081 Tribeč (1:50.000)
  • Hôrka – vyčnievajú nevysoko nad mäkko modelovaný povrch.
  • Skalka – sú skalnaté.
  • Plieška – minimálne na vrchole nezarastené, čiže plešaté a vrchol je zväčša rovný ako pliešok.

Čo je dosť mätúce, je ich nejednotné pomenovanie. Na rôznych mapách sa pri jednej hôrke stretnete aj s tromi názvami a čo je ešte horšie, niektoré nemajú žiadny názov.

Trasa

Lovce – rozhľadňa Pliešky – Hôrka – dolina Jarky – Veľká hôrka – Skalka (nad Brezinami) – Topoľnica – Žikava

Neviem akým zázrakom sa stalo (dúfam, že to tak zostane), ale hoci je kremencových hôrok v Tribeči vyše päťdesiat, rozhľadňa stojí len na jednej – na Hôrke nad Lovcami. A práve ňou sme začali dnešnú akciu. Z Loviec sme sa dostali rovnou ulicou rýchlo k okraju lesa a ocitli sme sa na červenej Ponitrianskej magistrále, ktorá smeruje k hradu Hrušov.

Chvíľu sme kráčali povedľa oplotenia obory, ktorá ohrádza masív, na TuristickaMapa.sk označený ako Kozí chrbát. V skutočnosti je Kozí chrbát (445 m) iba severný vrchol celého masívu, západný vrchol je Plieška (440 m) a východný Hôrka (426 m). A aby zmätkov nebolo málo, rozhľadňa sa volá Pliešky a stojí na východnom vrchole Hôrka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keď sme tu boli pred pár rokmi, obora bola plná diviakov. Teraz sa neukázal ani jeden diviačik. Od smerovníka sme sa dali povedľa obory priesekom na sever. Bol to výživný stupák! Pachtili sme sa v horúcom dni a závideli tým vpredu. My ešte pod kopcom a Ľubko, Kalo a Anička už na rozhľadni. To bola zábava pozerať sa na naše trápenie.

Vydýchli sme si a postupne skoro všetci vyšli na rozhľadňu. Dokonca aj ja, čo inak zvyknem rozhľadne ignorovať. Táto, napodiv, mala opodstatnenie. Na tejto skalke je voľná len malá plošinka, ktorá je obklopená pomerne hustým lesom, takže viditeľnosť je obmedzená. Z rozhľadne je však kruhový výhľad.

Porozhliadali sme sa a zarazil nás vzhľad hrebeňa za oplotením. Je to tiež kremencová hôrka, ale ak aj kedysi bola na vrchole nejaká skala, teraz je to doslova rumovisko. Vyzeralo to ako keby boli na povrch vysypané tony kremencového kameňa. Ktovie, či to tak rozdupala zver, alebo bol kameň ťažený, no boli to len smutné zbytky kremencovej hôrky. Ani som nemala chuť sa ísť na to bližšie pozrieť. Ľubko išiel, ale o chvíľu sa vrátil s tým, že to tam vyzerá „ako v maštali“.

Išli sme radšej na prieskum tej časti, na ktorej stála rozhľadňa. Pomaly sme išli hrebienkom na východ od rozhľadne a zišli pod skalnú stenu. Kremencové skaly sú tu veľmi pekné, ale okolie je žiaľ, veľmi zarastené. Hrebienok sa zvažuje do doliny a jeho skalnatú časť postupne strieda veľmi príjemný dubový háj.

Zišli sme svahom do doliny Jarky a trochu sa báli, či nebudeme musieť brodiť. Ale žiadny strach – vody bolo málo a po kameňoch sme to preskákali raz–dva. Na druhom brehu sme opäť narazili na oplotenú oboru. Plot bol veľmi vysoký, zakončený ostnatým drôtom a bez ujmy na zdraví či poškodenia plota by sa asi nedal preliezť. Kráčali sme vedľa plota, dúfajúc, že nájdeme nejaký vchod. A boli sme vyslyšaní. Našli sme bránu, ktorá bola síce zamknutá, ale vedľa nej bol rebrík do obory.

Vošli sme dnu a kráčali k návršiu, dvíhajúcemu sa pred nami. Návrším je malá hôrka, ktorá sa však pýši názvom Veľká hôrka (403 m). A názov si zaslúži nie výškou, ale svojou krásou. Už výstup skalnatým svahom pomedzi nádherné staré duby neskutočných tvarov pôsobil mysteriózne. Na vrchole je malá plošinka, na ktorej stojí jednoduchý drevený kríž a pred ním kamenná mozaika, ktorej symboliku som však nezistila. Nie je tu výrazná skalná stena, ale roztrúsené kremencové skaly pomedzi staré duby pôsobia veľmi malebne. Navyše sú sfarbené zvláštnym zelenkastým odtieňom ako keby chceli splynúť s okolím. Veľmi pôsobivé miesto! Dostalo nás.

Pomaly sme zostupovali severovýchodným smerom do plytkého sedla. Aj tu nás sprevádzali nádherné pokrútené staré duby. V sedle, ktoré už nie je skalnaté a tým pádom je tu hlbšia pôda sa dubový les vyrovnal a duby rástli rovno, dovysoka. Ale aj tento dubový les vyzerá veľmi prirodzene a čarovne. Za sedlom sme začali opäť stúpať skalnatým svahom a opäť nás sprevádzali staré, pokrútené duby. To sme kráčali hrebeňom na vyššiu hôrku s jednoduchým názvom Skalka.

Kráčali sme veľmi pomaly. Nie preto, že by sme nevládali alebo že by bol terén ťažký. Jednoducho preto, že okolo nás bolo toľko zaujímavostí a krásy, že sme sa stále pri niečom pristavovali. Z tejto hôrky sa nám otvorili pekné výhľady na hlavný hrebeň Tribeča.

Východná časť hrebienka, ktorým sme kráčali, bola oblá a porastená starými dubmi a západná bola skalnatá s občasnými zrázmi porastená starými brezami. Na najširšej plošine stojí malá kamenná mohyla a na nej opäť jednoduchý drevený kríž. Pekný výhľad juhozápadným smerom smeruje k Nitre. Divoké skalné útesy pod plošinou vytvárajú malý amfiteáter a kremence sú tu sfarbené do ružova. Veľmi príjemné miesto, dýcha pozitívnou energiou.

Hrebienkom na severovýchod sme sa presunuli k najvyššiemu bodu tejto Skalky. Nazýva sa aj Skalka nad Brezinami (453 m) a je to najvyšší vrch podcelku Zlatnianske predhorie. Vrcholová plošinka je malebne obkolesená starými brezami. Cez plytké sedielko sme sa presúvali k poslednej dnešnej kremencovej hôrke - v časti Topoľnica. Tá nás nemilo privítala umelo vysadeným borovicovým lesom. Ten však po chvíli prešiel opäť do prirodzeného listnatého lesa s dominujúcimi starými brezami.

Hrebeňom Topoľnice vedie celkom slušne vychodený chodníček a ním sme schádzali dole do doliny Topoľnice. Dúfali sme, že nás opäť privedie k rebríkom a bezpečne vyjdeme z obory. No zostali sme zaskočení, lebo chodníček nás priviedol k dvom padnutým stromom cez plot. Dole pod nami sme síce videli cestu, ale nikde prechod cez plot, a tak sme sa vydali po stopách našich predchodcov - po kmeni, ako po kladine, ponad plot na druhú stranu. Úspešne sme to zvládli! Za plotom nás najskôr pristavil krásny exemplár gaštana jedlého. Keďže podaktorí ešte nevideli gaštan jedlý v prírode, tak si pekne dlho obzerali malých „zelených ježkov“.

Schádzali sme východným hrebienkom Topoľnice a ten nás očaril. Dubový les na okraji trávnatého svahu, belostné kremencové skaly na druhom okraji, podrast tvorený bohatým vresoviskom a metluškou krivolakou a do toho krásne staré brezy – nádherná impresia. Spokojní sme zišli na dobrú lesnú cestu, ktorou vedie červená značka Ponitrianskej magistrály a ňou sme prešli kúsok lesom k žrebčínu Breziny, kde sme sa potešili krásnym koníkom.

Značka obec obchádza, my sme sa potrebovali dostať na autobus, a preto sme ju opustili a popri malej kaplnke sme sa poľnou cestou zakrátko ocitli v Žikave. Café bar bol síce ešte zavretý, ale pani vedúca stihla prísť ešte pred príchodom autobusu a uhasiť náš smäd.

Záver

Kremencové hôrky opäť nesklamali. Práve naopak! Myslela som si, že najkrajšie už poznáme, ale Veľká hôrka, Skalka (Skalka nad Brezinami) i Topoľnica patria k najkrajším. Viem si predstaviť nádhernú magistrálu po obvode Tribeča cez kremencové hôrky. Žiaľ, viem si predstaviť aj nevôľu majiteľov zverníc.

Autori fotografií: Danka Tomášiková a Milan Bartošovič

Fotogaléria k článku

Najnovšie