Trasa

Lovce – Kozí chrbát – Vlčí kút – Zubria zvernica – útulňa Žliabky – Rakyta – Veľká Somorová – Čerešňovo – Dlhé diely – Lovce

Kozí chrbát a Vlčí kút

Začiatok septembra je ešte letný, ale na obidva dni hlásili príchod dažďa, v sobotu má dokonca výdatne pršať. Vyrážam z Loviec, v tomto albume si môžete pozrieť rozsiahlejšiu fotogalériu. Vyhliadka na upršané počasie mi nevadí, jednak mám už plné zuby horúčav a jednak mám v pláne otestovať novú výbavu – kúpil som si britské armádne goretexy (bundu aj gate) a ľahké tropiko špicatého stanu, 800 gramov je podstatne menej, ako náš štandardný stan. Pre mňa, za mňa, nech aj traktory padajú.

V strede obce nechávam auto a vyrážam pomedzi domy na poľnú cestu. Idem bez značky len podľa mapy, je čosi po tretej hodine. Na prvej lúke sa rozhliadam, ejha, nebesá vyzerajú hrozivo, vysoké veže kumulonimbov stúpajú do stratosféry a padá na nás pár kvapiek. Som len s Hugom, mojím dvojkilovým spolupútnikom, ten je vytešený, behá s takou intenzitou, že spod jeho labiek sa ozýva prekvapivo hlasité “dup, dup, dup”.

Je dusno, očakávam búrku, ale dážď sa nespúšťa, popri kaplnke na okraji lesa vchádzam do nádhernej dubiny, ktorá je typická pre tento výškový stupeň pohoria. Aj keď sa nesnažím rýchlo pechoriť, potím sa a na tvár mi v neuveriteľných húfoch útočia malé mušky. Križujem Ponitriansku (Tribečskú) magistrálu a držím sa zvážnice, rád by som sa vyštveral na Kozí chrbát. Zaujal ma už počas mojej pamätnej novembrovej túry s Hugom, teraz sa snažím postupovať podľa mapy a čoskoro odbočujem doprava, les sa strieda s lúkami a na jednej z nich sa zrazu objavuje silný plot, cestu blokuje zamknutá brána. To je škrt cez rozpočet, dúfal som, že sa dostanem k tomuto záhadnému jazierku na mape, ale preliezať sa mi nechce. Po krátkej porade s Hugom sa vydávame popri plote, najprv po ceste, potom už len po zvieracích prtiach. Keď sme na dohľad vrcholu, plot pokračuje strmo nadol a tak sa vzdávam myšlienky liepať sa aj na rozhľadňu na Plieškach, či skúmať miestny trojvrchol a vraciam sa teda na cestu, ktorú som videl pod svahom. Po chvíli som naspäť na mieste, kde som už bol pred hodinou a zvažujem ďalší postup. Ak som pôvodne uvažoval, že sa budem chvíľu túlať po lese a presuniem sa k rybníku Čerešňovo a strávim noc tam, teraz si spomeniem, že kúsok vedľa je overené táborisko vo Vlčom kúte, navyše so studničkou. Každú chvíľu to vyzerá na dážď, v atmosfére pred zmenou počasia ma idú zožrať muchy, zotmelo sa a ja hľadím z horného okraja malého lomu, či sa nedá nejako prejsť tadiaľto, strmým svahom nadol. Potom ale radšej volím lesné cesty, aj po nich to je okľukou iba kúštik.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zvuk zurčania vody mi dvíha náladu, táborisko sa nezmenilo, ohnisko, lavice, malý prístrešok nad stolom a hlavne svätostánok sv. Boara, pod ktorým je zachytená voda, ktorá vyteká poniže z rúrky do dreveného hrantu. Úžasné miesto!

Zhadzujem batoh a obzerám sa, kde by sa dalo nazbierať drevo. Najoptimistickejšie to vyzerá vo svahu nado mnou, Hugiško ma sprevádza, prichádzame tesne pod lom, nad ktorým sme už dnes boli. Vyťahujem ďalší kus novej výbavy – reťazovú pílku na ručný pohon. Začínam píliť dávno spadnutú hrubú vetvu duba, pílka sa zahrýza, ale ide to príliš pomaly. Keďže machom obrastené drevo je trochu vlhké a takú kladu aj tak vlastne nepotrebujem, nechávam to tak a napokon prinášam k ohnisku otep haluziny. Ešte nie je ani päť hodín a ja už rozkladám tábor, najprv však napidlikám stružliny a zakladám priam rituálny ohník. Slastne naťahujem do nosa vôňu dymu. Keďže stále hrozí dážď, začínam sa rozhliadať po vhodnom ležovisku. Napokon si predĺžim drevenú striešku pončom a tam rozkladám svoj stan, ktorý sa takmer opiera o konštrukciu stola. Nafukovacia karimatka, spacák, máme priam luxusný peliešok.

Varič na drevo mám nachystaný, ale napokon kladiem čajník rovno na konáre v ohni, funguje to perfektne, toto je také starosvetské. Zalievam nejakú lyofilizovanú stravu, potom ešte bylinkový čajík, viac ku šťastiu nepotrebujem.

Väčšinou sme tu sami, zastaví sa len jeden pán na prechádzke so psom, dáme chvíľu reč, potom už takmer za tmy prechádza cez potok Pelúsok terénne auto, inak je pokoj. Je prakticky bezvetrie, udržiavam len celkom malý ohník, ten zapĺňa svojou vôňou celé údolie.

Zaľahnem do spacáku, Hugiškovi kladiem vedľa seba malý izolačný podsedák, na to ide bunda a zakrývam ho páperovou vestou, spod ktorej mu trčí iba chvost, s ktorým vrtí, možno sa mu sníva niečo pekné. Hlasno si odfúkne. Je ticho, ktoré občas preruší len kuvik.

Navzdory predpovedi je pomerne teplo, obavy, že by mi zo stanu bez vnútornej sieťky utekal pes, sa nepotvrdia. Väčšinu noci prespí vo svojom kutlochu, len raz sa budím na to, že šumí dážď, prehadzujem sa na druhý bok a psík sa mi vtedy zatočí do klbka pod pazuchou. Vydrží tam dosť dlho, už by sa mi aj chcelo zmeniť polohu, ale nechce sa mi vyduriť Hugiška, čo tu tak krásne odfukuje tak to nejako vydržím. Keď tak uprostred hlbokej tmy rozjímam, zrazu mi dochádza, že ak tam hore ovláda svet nejaký pámboško a my sa pozastavujeme, že prečo preboha nezasiahne, keď zúria vojny, horia pralesy, či nejaký magor stavia vlajkové stožiare, tak teraz mi zrazu dochádza, že možno sa len kochá, keď mu v lone spinká nejaké mačiatko, či psík a on preto zatiaľ nemôže urobiť nič. Napokon však Hugo prelezie do svojho pelecha, ja sa môžem otočiť a konečne zaspím.

Ráno je všade sucho, dážď nestál za reč. Dlho sa mi nechce vyliezať, dospávam nedostatok spánku z predchádzajúcich dní, napokon však vyskočím. Opäť založím oheň, raňajkujem obligátne ovsáky, postupne pobalím celý tábor, to už vybavím rýchlo, lebo sa obávam dažďa a veľmi nerád ukladám mokré veci do batoha.

Cez zubriu zvernicu

Včera, keď som bol zbierať drevo, objavil som rovno nad táboriskom nenápadnú cestu vo svahu. Pozerám do mapy a vidím tým smerom nejaké lúky popri potoku Pelúsok. To si zaslúži prieskum! Tak vyrážam, Hugo ma intenzívne obskakuje a naozaj, cez borovicovo-dubový lesík, ponad strminu nad potokom sa zrazu dostávame na krásne lúky, čo mi pripadá omnoho priaznivejší osud, ako ísť asfaltkou, čo vedie do zvernice. Tak sa teda kochám a idem, idem, až zrazu narazíme opäť na plot. Bodaj ho porantalo, nedá sa obísť, križuje les na východ, kam len oko dovidí. Mám podozrenie, že kdesi bude prepojený s ohradou, ktorá ma včera zastavila na Kozom chrbte. Ako keby toho nebolo dosť, visí tam tabuľka, že:

Poľovný revír – ZVERNICA Celoročný prísny zákaz vstupu Trestá sa pokutou Intenzívna poľovná plocha Nebezpečenstvo streľby

Neveriacky na to pozerám s otvorenými ústami. Podľa akého zákona mi tu niekto zakazuje vstup a hrozí pokutou? Čo si kto predstavuje pod nebezpečenstvom streľby? Vari nie sú jasné pravidlá o tom, že poľovník nemôže strieľať, ak si nie je istý zásahom a líniou paľby? Upozorňujem, že tá ceduľa bola už na plote, za ktorým nebol chránený areál (3. stupeň ochrany), nejako sa s takouto svojvôľou neviem zmieriť.

Obzerám sa krížom cez lúku, tam niekde je asfaltová cesta, ale skrýva sa za poriadnou húštinou, musíme sa kúsok vrátiť. Hugo objavuje prť – tunel, ktorým chodia srnky – ukazuje mi, že tadiaľ prejdeme a ja sa len smejem, lebo on by sa tam vošiel, ale ja nie. Napokon objavujem prechod, na ceste dávam psa na vôdzku a vchádzame do obory. Nedávno som tu bol, tak len prechádzam, za ohradou vidím jedného zubra, pokračujem po značenej cyklotrase a po chvíli opúšťame areál. Tu spozorniem, lebo podľa mapy tu má byť horáreň (dnes už skôr chata) Stanovisko a hneď za ňou má odbočiť vľavo do kopca lesná cesta. Áno, to sedí, zadýcham sa na nej, aj Hugovi vyzliekam tričko, čo som mu nasadil ešte večer, keď sa trochu ochladilo.

Objav útulne Žliabok

Stúpame na vrch Biela v krásnom, presvetlenom dubovom háji. Zatiaľ je všetko v súlade s mapou, sklon sa časom zmenšuje, po prechode akéhosi sedielka sa objavuje po pravej ruke hlboká Čerešňová dolina, z ktorej strmo stúpa asfaltka a spája sa s mojou cestou. Zaujímavé je, že muchy sa ma už od rána opäť pokúšajú zožrať, ale miznú po prekročení sedla. Možno to súvisí so zvernicou a za kopec už nelietajú.

Vykračujem si lesom, užívam si osamelú radosť, keď sa stromy zrazu rozostupujú a vychádzame na lúku. Rýchlo si všimnem malú vodnú nádrž a povyše nejaký mostík cez jarok. Keď sa viac priblížim, zbadám na za okrajom lesa nejakú stavbu. S prekvapením hľadím na velikánsky sud, ktorý konvertovali na lesnú chatku, ide o útulňu Žliabok, ktorú som opísal v samostatnom článku.

Radosť mi robí prameň, lebo je čas obeda a vodu potrebujem. Usadím sa na lavičky pred chatkou, keďže nikde nevidím ohnisko, vybaľujem splyňovací varič a vhodné palivo nachádzam na neďalekej kope haluziny. Poučený nedávnymi skúsenosťami plním spaľovaciu komoru prevažne kôrou len do tretiny výšky a až po rozkúrení vkladám zvyšok paliva. Z prstenca otvorov vychádzajú nádherné žlté jazyky plameňov, vriaca voda je výsledkom okamihu. Kým si tu tak sedím, spúšťa sa intenzívny dážď, navliekam na batoh obal, na seba dávam goretexovú bundu a aj Hugovi vyberám pršiplášť. Nemá rád to obliekanie, keď zašuštím, rýchlo sa uteká skryť za lavičku a odtiaľ obozretne skúma situáciu, úplne ma tým rozosmeje. Kým sa napchávam výborným jedlom, zrak mi padá na zámok na dverách chatky a vtedy zisťujem, že chýba celá závora a dochádza mi, že útulňa je otvorená. Všetko teda pofotím a výsledkom je spomínaný článok.

Z chatky mám radosť, takto si nejako predstavujem štandardnú útulňu, žiadne zbytočné vybavenie, ktoré by priťahovalo ožranské partie, len neredukovateľné minimum na prespatie. Keby to bolo na mne, pre podporu prírodnej mäkkej turistiky by som uvítal podobný koncept útulní na všetkých diaľkových trasách.

Kým obedujem a kávičkujem, dážď ustáva, vyzliekame sa z nepremokavého a ideme ďalej.

Rakyta, Veľká Somorová a Čerešňovo

Prekvapuje ma, že Rakyta je od útulne tak blízko. S týmto miestom mám silné zážitky spojené s hrebeňovkou Tribeča, pramenisko stále viac zarastá, ale jazierko je stále prekrásne aj lúky naokolo. Ďalej idem chvíľu po zelenej značke, ale potom ma zaujme lesná cesta odbočujúca na hrebienok, čo smeruje kamsi na Veľkú Somorovú. Podľa príručky starých svišťov platí, že po hrebeňoch hôr vedú veľmi často nenápadné cesty, ktoré nie sú v mape.

Túto improvizáciu neľutujem, zostup hrebienkom je očarujúci. Žulové balvany, duby, javory, výhľady k Pohronskému Inovcu i do roklín po pravej strane a najmä zlaté moria tráv na rúbaniskách. Vľavo sa neskôr ukazuje aj hrad Hrušov. Sem-tam vykukne slnko a teplota stúpa, o nejakom daždivom dni nemôže byť ani reči. Zostup je relatívne strmý, najmä úplný záver do doliny.

Tu spozorniem, lebo na rázcestí sa chcem vydať k malej vodnej nádrži v Čerešňovej doline, urobím tam pár fotiek a vraciam sa späť. Pekné miesto. Kúsok ďalej má byť väčšia priehrada Čerešňovo a naozaj, objavujem ju medzi stromami, schádzam cestou k nej, kráčam po hrádzi a nevynechávam ani odberný objekt. Na druhej strane je zamknutý prístrešok, ale je tu aj ohnisko, lavičky a ak by ma včera nezastavili ploty, spal by som tu. Ako táborisko pre prechádzajúceho turistu by to nebolo zlé.

Popod Pliešku do Loviec

Vykračujeme si dolu dolinou po asfaltke, potom zazriem nenápadnú odbočku k lúkam na dne doliny, presviedčam Huga, že tadiaľ to bude zaujímavejšie. Vychutnávam si trávnatý úsek po horáreň Dlhé Diely, tam zažíva Hugo menší šok, lebo za plotom je veľký kŕdeľ moriek a tie na nás reagujú tradičným vzrušeným a veľmi hlasitým “hudri-hudri-hudri”, môj pes až odskočí a spýtavo sa na mňa pozerá. Na lavičke so stolom si doprajem posledné občerstvenie a oddych. Za ohradníkom sa pasú teľce, s veľkým záujmom sa s Hugom navzájom pozorujú.

Pokračujem dolu dolinou, zrazu ma obchádza séria automobilov, opäť prichádzam k ohrade, tým sa tak trochu odhaľuje záhada, kam siaha ten plot, čo mi zabránil dostať sa na Kozí chrbát a Pliešku. Tá sa objavuje predo mnou, vidím na jej vrchole vežu, ale rozhodujem sa, že návštevu si nechám na neskôr, keď budeme v plnej zostave aj s Monikou.

Zvláštne je, že výdatný dážď sa nekoná, predpoveď nevyšla a výbavu do dažďa som neotestoval, dokonca som si kvôli tomu bral celokožené Kongury, sú to síce trochu ťažšie, ale zato veľmi pohodlné topánky.

Na záver ešte obdivujem výhľad na Žikavu, potom už len šibnúť do lesa po červenej značke k Lovciam. Opäť tu prechádzam popri nejakých plotoch, musím povedať, že toto bránenie bežnému človeku, aby mohol vojsť do lesa a obmedzovanie migrácie zveri, mi tieto dva dni brnkalo na nervy. Ja chápem, že zubor má svoj oplotený výbeh a nárazníkovú zónu, ale to, čoho som bol svedkom, ďaleko prekračuje rozumnú mieru. S týmto by sme mali niečo urobiť, bridí sa mi predstava, že niekto sa cíti byť šťastným len vtedy, keď oplotí veľkú časť prírody a hovorí – moje, moje, moje! Ja mám skúsenosť, že omnoho viac šťastia zažívajú tí, ktorí hovoria – zdieľať, podeliť sa, dať.

Upachtený, ale spokojný prichádzam na koniec túry, môj svet bezvýznamných vandrov, je zdrojom šťastia a dúfam, že nielen pre mňa.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek