Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad na Muránsku planinu
Výhľad na Muránsku planinu Zatvoriť

Túra Od zubačky z Tisovca cez Fabovu hoľu do Michalovej

Na Muránsku planinu sme sa s priateľkou vybrali, aby sme konečne preturistikovali celý víkend. Aj napriek tomu, že sme nemali k dispozícii auto, a museli sme sa na planinu dopraviť spojmi, sme nakoniec naplánovali dve pekné trasy, ktoré sme boli schopní prejsť za dva dni, s tým že sa vieme dostať v nedeľu domov. Do toho všetkého sme ešte zakomponovali parný vláčik, ktorý práve počas víkendu išiel trasu sedlo Zbojská – Tisovec a späť. Pre počasie nehlásili žiadne pekné vyhliadky, ale to nehlásili ani týždeň predtým v Tatrách, a mali sme z toho peknú túru. Ako sa ukázalo, na Muráni sa nám počasie pomstilo aj za predchádzajúci víkend.

Vzdialenosť
28 km
Prevýšenie
+1466 m stúpanie, -1302 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 03.08.2019
Pohoria
Veporské vrchy (Národný park Muránska planina)
Trasa
Voda
horská chata Burda (bufet)
Doprava
Brezno (vlak, bus) - Michalová / Pohronská Polhora (vlak, bus) - sedlo Zbojská (vlak, bus) - Tisovec (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Trasa

Tisovec – Spuzlô – sedlo Burda – Kučelach – prameň Rimavy – Tri kopce – Fabova hoľa – Javoriny – Lešník – Podpoľana – Pohronská Polhora – Michalová, ZŠ

Penzión Michalová

Napriek počiatočným obavám pri plánovaní výletu som zistil, že na miesto určenia sa budeme vedieť dostať, aj keď v piatok budem pracovať. Samozrejme, musel som zdrhnúť trošku skôr, keďže som potreboval stihnúť vlak na obed, ale nakoniec sme sa cez tri prestupy dostali v piatok podvečer do obce Michalová, kde sme mali zarezervovaný pekný penziónik.

Plán bol ísť v sobotu z Tisovca cez Fabovu hoľu späť do Michalovej. A následne v nedeľu ráno zo sedla Zbojská okolo Kľaku do mestečka Muráň a odtiaľ spojom domov. Do Tisovca sme sa v sobotu chceli dostať parným vlakom zo sedla Zbojská, kde sme si zarezervovali lístky na 10.15 h.

Stopom na sedlo Zbojská, vláčikom do Tisovca

V sobotu sme vstali do pekného rána. Naraňajkovali sme sa, vychystali a vybrali sa na cestu. Pomaličky sme kráčali až na koniec dediny, kde zmizol rozpadnutý chodník, a ako sme pred sebou mali už len cestnú asfaltku, tak sme sa rozhodli, že to dáme stopom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na počudovanie okolo nás chodilo dosť áut. Očakával som, že tu bude oveľa menšia premávka, dokonca nás obiehal autobus. Ale ani on, ani žiadne auto nám nezastavilo. Po dvadsiatich minútach nám zastavil slušne oblečený chlapík v košeli na Superbe. Mali sme za sebou pár výškových metrov, človek sa trošku aj spotí, tak som sa mu aj bál sadnúť na kožu. Ukázalo sa, že je to spriaznená metalová duša, trošku sme pokecali a za tri minútky nás vysadil v sedle.

Stop nám ušetril trošku času, a tak sme do príchodu nášho parného vlaku mali asi hodinu čas. Akurát na to, aby sme si to zamierili priamo k legendárnym buchtám Zbojská. Aj napriek tomu, že otvárali až o hodinu, ponúkli nám čerstvo upečené čučoriedkové buchty a chutnú kávu. Ako by povedal Hobbit, skvelé druhé raňajky.

V diaľke sme začuli trúbenie, spomedzi stromov sa vyvalila para a už sme vedeli, že náš parný vlak prichádza do stanice. Na terase sme sedeli sami, bolo príjemne, od salaša Zbojská sa ozývali husi, spoza stromov stúpal dym, takmer idylka. Dojedli sme, dopili a pomaličky sa presunuli k miestu nášho nástupu, ktoré sa nenachádza na železničnej zastávke, ale priamo v sedle, hneď pred bránou Sedlo Zbojská.

Okolo nástupu sa to už hemžilo ľuďmi, ale nebola to žiadna plnka, ako som očakával. Postavili sme sa k autobusovej zastávke a očakávali príchod vlaku z lesa. Neboli sme jediní. Dvaja páni si tam rozložili profesionálne fotoaparáty so statívmi a čakali na efektný zaber východu vlaku z lesa.

Vlak prišiel načas. S trúbením a húkaním to pristavil rovno pred nás. Posadili sme sa do dobového vagóna spoločne s ostatnými a pohli sme sa. Ako som spomínal, vlak nebol vôbec plný, sedeli sme tak, že na opačnej strane vagóna bolo voľné miesto, a tak sme mohli behať z jednej strany na druhú a kochať sa Muránskou planinou.

Jazda to bola vskutku zážitková, popod kopce, ponad rokliny, cez viadukty a cez tunel. Vôňa pary, olejov, a všetkého ostatného tomu dávala správny rozmer. Po jednej medzizastávke sme presne o 11.10 h boli v Tisovci, kde sa mala začať naša turistika.

Do sedla Burda

Poobzerali sme si peknú stanicu, kde je malé múzeum zubačky, a rýchlo sme vyrazili. Predsa len o takomto neskorom čase som na turistiku asi ešte nevyrážal. Pomaličky odchádzala idylka pekného počasia a začalo sa zmrákať. Vybrali sme sa po zelenej značke, ktorá zo začiatku vedie mestom, a postupne sa mení na rozbitú cestu prechádzajúcu do lesnej cesty. Kráčame popri potôčiku Rimava okolo tabule, ktorá nás informuje o Muránskej planine.

Dážď prišiel bez varovania. Silný a prudký, ihneď sme usúdili, že to nebude len na nepremokavú bundu, a tak sme nasadili pončá. Kráčame mĺkvo, pomaly stúpame, hlava dole, pozeráme pod nohy, oproti ktorým nám tečie voda, bahno, kamienky. Dážď ani po pol hodine neustáva, stále veľmi intenzívne prší, padne pár poznámok, či to neotočíme, ale nakoniec ideme ďalej. Pršať prestalo asi o hodinu, keď sme boli za rázcestníkom Spuzlô.

Ďalej kráčame bez dažďa, popri odlesnených pláňach, kde sa roky chovali ovce, medzi stromami a na svahoch vidíme skryté budovy a búdy. Nateraz to vyzerá, že dážď celkom ustal a vychádza slnko. Pončo si nechávame pre istotu na sebe.

Odlesnených plání pribúda. Zrazu sa oproti nám rozbehne veľký pes, ale zastaví ho lano, ktorým je priviazaný o strom. Jeho kolega na neho len znudene pozerá, to sú len turisti. Vchádzame asi na najväčšiu odlesnenú časť, kde vidíme ovečky a na každej prístupovej strane priviazaných pár veľkých psov, pravdepodobne kvôli medveďom. Ovce, ktoré nám stoja rovno v ceste, pred nami odskakujú a divne na nás pozerajú.

Zložíme sa na zákrute Roveň, kde sú dve lavičky a informačná tabuľa o biotopoch horských lúk Muránskej planiny. Priateľka vymení zmoknuté ponožky, ja som na tom ešte celkom dobre, tak to nechávam tak, aj keď samozrejme nevieme, že za chvíľku nám to bude celkom jedno. Počasie sa opäť zmenilo, vykuklo slniečko, a tak sa trochu zohrievame, skladáme pončá a sledujeme okolie. V diaľke vidíme mraky a ďaleké hrmenie. Nevyzerá, že by sa to k nám približovalo.

Do sedla to už nie je ďaleko, teší nás značka, že je tam zariadenie, kde sa dá občerstviť. Tesne pred príchodom do sedla sa počasie náhle zhorší, zatiahne sa, zdvihne sa vietor a začne jemne kropiť. Pridáme do kroku, na pár metroch predsa nezmokneme. Jemného dažďa pribúda, vietor je nepríjemne chladný, ale vidíme chatu v sedle. Na naše sklamanie nám teta oznámi, že ide o súkromnú chatu. Tak sa len rýchlo skryjeme pod prístrešok, ktorý slúži ako infotabuľa o správaní sa v národnom parku, lebo opäť začalo seriózne pršať.

Prístrešok mal síce strechu, ale je celý otvorený a relatívne malý, z jednej strany fúka vietor, a keďže na nás prší, snažíme sa postaviť a zakryť tak, aby nám nebola veľká zima. Z batohu vyťahujem Adventure Menu, ktoré som dlhšie chcel vyskúšať, a som celkom rád, že som ho práve dnes zobral. V upršanom a chladnom momente je teplé jedlo balzam na dušu.

Čakáme pod prístreškom, sledujeme okolie, takmer všade je zamračené, ale pomaličky prestáva fúkať, postupne aj pršať, a dokonca opäť vyjde slnko. Znova sa rozhodujeme, čo ďalej, ale nový východ slnka nám pridal sebavedomia, a preto ideme ďalej. Prídeme k rázcestníku, ktorý sme pri príchode vynechali, keďže sme sa išli rovno skryť, a hneď zbadáme značku Turistické infocentrum 200 m. Aha, takže toto nebola občerstvovacia chata, na ktorú sme chceli trafiť. Chceli sme ísť ďalej po červenej na Fabovu hoľu, ale tak 200-metrovú zachádzku si urobíme.

Hneď pri príchode na miesto pochopíme, že to je Zrub Burda, ktorý sme pôvodne hľadali, a že skryť sme sa mali tu. Slniečko opäť pekne svieti, a tak sa rozložíme na terase trošku posušiť veci. Dám si fajné pivko, priateľka džús, všetko za luxusné ceny na takéto miesto. Chata je veľmi pekná, nová, personál veľmi milý. Okrem nás je tam len jeden potulný turista s väčším batohom. Pri miestnom jazierku si idem nabrať vodu, je tam vytvorený pekný vývod.

Porozprávame sa s pani prevádzkárkou a oboznámime ju s našimi plánmi. Odporučí nám, aby sme sa nevracali späť na červenú, vraj je to tam veľmi strmé a zarastené, ale aby sme išli ďalej zelenou na Kučelach a odtiaľ na prameň Rimavy. Dá sa tam napojiť na červenú, aj keď to na viacerých mapách nie je a potom na Fabovu hoľu. Dobrý plán, počasie sa ako tak umúdrilo, tak ideme na to.

Pralesom na Fabovu hoľu

Ideme zelenou, mierne do kopca popri rúbaniskách plných kypriny úzkolistej a iných pekných kríkov. Objaví sa aj pekný výhľad na Muránsku planinu. Zanedlho sme pri Kučelachu a bočíme na prameň Rimavy. Ako inak, počasie sa začína opäť zhoršovať. Asi po 10 minútach kráčania do kopca začne slabo pršať. Priateľka si na seba rovno hodí pončo, ja vyberám nepremokavú bundu, dúfam že to rýchlo prejde. Samozrejme som sa mýlil a po pár minútach na seba nahadzujem pončo tiež.

Terén sa nepríjemne zahusťuje, ale ešte stále kráčame po akom-takom vychodenom chodníku. Konečne prichádzame k prameňu Rimavy, ktorý sa skrýva naľavo v húšti v miernom kopčeku. Husto prší, ani tam nezachádzame a ideme ďalej, keď sa pred nami zjaví stena z trávy. Toto je chodník? To nám pani teda dobre neporadila. Na červenú to je 500 metrov, musíme to dajako prejsť. Vojdeme do trávnatého pralesa. Po pár sekundách máme nohy cele mokré, po pár ďalších nám plávajú aj chodidlá v botaskách. Toto nebol dobrý nápad. S bojom vychádzame na červenej značke, ktorá vedie priamo na Fabovu hoľu. Je to riadny strmák.

Vyberieme sa hore, kráčame po mokrej tráve, obzeráme sa po okolí, všade sú tmavé mraky, niekde v diaľke slabučko zahrmí, ale je to ďaleko. Ešte tak búrka by nám tu chýbala. Výhľady na Muránsku planinu sú krásne, zapršané pláne plné stromov a stúpajúceho oparu. Fotoaparát v takomto počasí nemá zmysel, tak sa len sem-tam uistíme, čí kráčame ďalej, alebo to otáčame.

Míňame značku Tri kopce, kde v húštine začujeme čudné zvieracie zvuky, a tak zintenzívnime naše zvonenie. Už len medveďa nám tu treba. O pol hodinku, celkom mokrí, unavení a porezaní dôjdeme až na Fabovu hoľu. V takomto počasí by som očakával nejakú fanfáru, ale jediné čo som spravil, bol pohľad na rázcestník naším smerom. Po modrej ešte tri hodiny do Michalovej. Povzbudivé číslo, a tak som sa tým smerom hneď vybral. Neskôr sme žartovali, že som sa ani nepozrel na tabuľu, či sme naozaj boli na Fabovej holi, ale priateľka ma uistila, že to kontrolovala.

Cesta dole

Cesta dole nie je veľmi iná ako cesta hore. Brodíme sa pralesom, prekračujeme, podliezame, obliezame viacero padnutých stromov. Nohy máme celé dorezané, spŕška vody za chrbát mi už vôbec neprekáža, lebo človek má aj tak pocit, ako keby kráčal po potôčiku. Ale nie, niekde dole v húštine sa nachádzajú náznaky cestičky. Míňame rázcestník Javoriny a prichádzame k rázcestníku Lešník, keď sa konečne dostávame do normálneho terénu, kde na nás už nič nekvapká, nešteklí, a nebráni vo voľnom pohybe. Približne o tomto čase prestáva pršať.

Asi pol hodiny cestou po modrej značke je ďalšia značka namaľovaná na strome smerujúca doľava do lesa. Zdá sa nám to čudné, ale skúsime to, a tak odbáčame zo zvážnice a vchádzame do lesa, kde po 10 minútach blúdenia nič nenachádzame, preto sa vraciame späť a pokračujeme zvážnicou dole, kde následne nachádzame ďalšiu modrú značku. Veľmi divné značenie a verím, že to môže veľa ľudí popliesť. Ak nie búrka alebo medveď, tak by výletu naozaj chýbalo už len to, aby sme sa stratili.

Po ceste dole je veľmi veľa zvážnic, ktoré sa spájajú, rozchádzajú a križujú, ale ideme stále strmo dole, a pravdepodobne všetky vás dovedú do cieľa. Po strmom klesaní vychádzame pri rázcestníku Podpoľana, kde je pekná poľná cesta. V botaskách nám stále žblnká, ale vpred nás tiahne vidina teplej sprchy.

Vchádzame do obce Pohronská Polhora, odkiaľ nám chýba už len kúsok k nášmu penziónu a konečne sme doma. Výlet na ďalší deň sme zrušili, botasky sme mali skrz na skrz premoknuté a aj keď by sa to asi dalo zvládnuť, nechcelo sa nám opúšťať našu komfortnú zónu a v nedeľu na obed sme išli rovno domov.

Záver

Aj napriek nepriazni počasia sme si výlet užili. Celí mokrí, a zčasti aj vymrznutí sme sa na tom zabávali a užívali si krásy Muránskej planiny a samoty. Je čudné, že pekný kraj a jeden z mladších slovenských národných parkov je tak málo navštevovaný. Určite si zaslúži viac pozornosti. Minimálne my sa určite vrátime za lepšieho počasia.

Fotogaléria k článku

Najnovšie