Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Pohľad z Baníkova na východ
Pohľad z Baníkova na východ Zatvoriť

Túra Roháče – Baníkov a Tri kopy

Letné horúčavy pominuli a s nimi aj búrky na horách, ktoré v auguste hrozili takmer každodenne. Na prvý septembrový týždeň predpovede hlásili stabilné slnečné počasie, ale už v piatok mal opäť od západu prechádzať front. Našťastie, keď má človek za šéfa turisticky naladeného človeka, nie je problém uvoľniť sa aj v pracovný deň. Nakoniec si voľno vybavil aj samotný šéf a operatívne sme sa dohodli na štvrtok.

Vzdialenosť
17 km
Prevýšenie
+1348 m stúpanie, -1348 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 05.09.2019
Pohoria
Tatry - Západné Tatry - Roháče (Tatranský národný park)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 2178 m n. m. Baníkov
  • Najnižší bod: 1034 m n. m. Roháčska dolina, most cez Studený potok
  • Mapa: Otvoriť mapu v novom okne
Voda
Prameň v Smutnej doline, prameň nad Ťatliakovým jazerom, bufet Šindľovec
Doprava
Kraľovany (vlak, bus) - Podbiel (vlak, bus) - Zverovka (bus, parkovisko pod Spálenou)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Trochu sme pohĺbali nad mapou hľadajúc nejaký cieľ, ktorý by vyhovoval obom. Voľba padla na Roháče a trasu, ktorá by zodpovedala našej kondícii a času, ktorý budeme potrebovať na presun do východiska.

Trasa

Parkovisko pod Spálenou – Šindľovec – Adamcuľa – Pod Predným Zeleným – Pod Hrubou kopou – Baníkovské sedlo – Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy – Smutné sedlo – Rázcestie v Smutnej doline – Ťatliakova chata – Adamcuľa – Šindľovec – parkovisko pod Spálenou

Orava je od nás predsa len trochu „od ruky“, takže na veľké parkovisko Pod Spálenou (1040 m) - dolná stanica sedačky, prichádzame po dvojhodinovej jazde hmlou až okolo pol deviatej. Našťastie kdesi pred Zubercom sa hmla náhle rozpustila a víta nás modrá obloha a čerstvých 8 °C. Rýchla príprava batohov a rezko vyrážame, aby sme sa zohriali.

Do Baníkovského sedla

Zelená značka vedie lesnou cestou a mostíkom prekonáva Studený potok. Nakoniec sa vyšplhá k asfaltke, vedúcej Roháčskou dolinou. Nachádza sa tu drevený bufet, zopár hostí ho už využíva na občerstvenie. Priamo pred nami sa týči hradba hrebeňa s osvetlenými Tromi kopami a Hrubou kopou, tu v doline slnko oblizuje zatiaľ iba vrcholce smrekov. Červená vedie spomenutou asfaltkou a po Adamcuľu (1185 m) ňou nastúpame ďalších 100 výškových metrov. Tu odbáčame modrou do Spálenej doliny, znovu križujeme Studený potok, pred sebou občas začujeme nejaké hlasy – oneskorencov je viac.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po miernejšej pasáži chodník naberá na strmosti. Ešte v pásme lesa si robíme pár desiatok metrov zachádzku k Roháčskemu vodopádu. Zároveň z potoka dopĺňam vodu, ďalšia možnosť bude až na záver túry. Na rázcestí Pod Predným zeleným (1465 m) modrá pokračuje k Roháčskym plesám, my sa po žltej šplháme dolinou k rázcestiu Pod Hrubou kopou (1580 m), kde zľava prichádza zelená od plies. Ňou budeme pokračovať až na hrebeň. Na odpočinkovom mieste si dáme len krátky oddych a prezliekam sa „do letného“. Sme totiž prakticky v pásme kosodreviny, je bezvetrie a slnko príjemne hreje.

Tak ako rýchlo zmizla smrečina, objavili sa pomedzi kosodrevinou pláne čučoriedia. Podchvíľou zastavujeme a v rámci vydýchania sa konzumujeme sladké plody. Takto sa obiehame s ďalšou dvojicou, prevažná väčšina to vzala k plesám. Postupne miznú aj ostrovčeky kosodreviny, prechádzame nevýrazným stupňom alpínskych lúk a už sa chodník vinie len pomedzi skaly. Niekoľko serpentín nás privádza do Baníkovského sedla (2040 m). Prvýkrát sa otvára výhľad na liptovskú stranu s Liptovskou Marou a hrebeňom Nízkych Tatier. Posedáva tu pomerne dosť ľudí, aj my si robíme dlhšiu prestávku.

„Poctivá“ hrebeňovka

Zo sedla sa to rozlieza na obe strany, niekoľko výkonnejších jedincov to má len priechodzí bod na hrebeni. Sľubujem parťákovi, že tu už to bude oveľa zaujímavejšie, nielen monotónne stúpanie chodníkom. Spred tých pár (desiatok) rokov, čo som tu bol naposledy si pamätám pekné exponované úseky. Na samotný vrchol je to zo sedla síce strmé, ale zatiaľ nič mimoriadne. Bez zaistených úsekov, ruky treba použiť len výnimočne. Zato výhľady sa menia s každým kúskom nastúpanej výšky. Najmä obzretie za chrbát na Pachoľa, Spálenú a Brestovú je malebný. Ani sme nezbadali, a sme na najvyššom bode Roháčov – Baníkove (2178 m). To už sa otvára pohľad aj na východ, jasne vidno pokračovanie hrebeňa a obzor lemujú zuby Západných a Vysokých Tatier.

Po pokochaní sa pokračujeme skalnatým, len mierne klesajúcim hrebeňom. Tu už to bez rúk nejde, najexponovanejšie úseky sú zabezpečené reťazami. Popod niektoré ťažie pasáže si ľudia vyšliapali chodníčky traverzujúce skaly, ale značkár išiel poctivo hrebeňom – až sa mi to chvíľami zdá „kontraproduktívne“. Snažíme sa nenechať sa zlákať na zlé cesty a sledujeme značky. Znamená to – na mape kúsok, časovo dlhé. Takto klesneme do trávnatého sedla pod Hrubou kopou (sedlo nad Závratmi). Je čas obeda, čosi pojeme a vyvaľujeme sa na pažiti.

Na Hrubú kopu (2166 m) je to opäť iba „choďák“, dostávame sa do takmer rovnakej výšky a výhľady zhora sú zas onakvejšie. Vidno totiž Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec, vápencové zrázy nad dolinou Chocholowskou aj dolu k Roháčskym plesám. Všetku krásu doteraz zakrývala mohutná Hrubá kopa. Zreteľne je viditeľný chodník cez Tri kopy takmer až do Smutného sedla – to už vyzerá ako „brnkačka“. Zrazu sa ozve zvláštne svišťanie, obzeráme sa a zočíme biely vetroň, ktorý nám presvišťal nad hlavami, potom sa kdesi otočí a kopíruje svahy Žiarskej doliny pod nami. Človek nemá často príležitosť vidieť letiace lietadlo zhora.

Poberáme sa cez Tri kopy (2136 m), a nie je to brnkačka. Čo nebolo vidno, sú pomerne hlboké sedlá medzi jednotlivými „kopami“. Tiež chodník bol viac-menej neoficiálny vychodený traverz, my ideme „poctivo“ vyznačeným skalnatým hrebeňom. Voľné lezenie striedajú zaistené úseky, človek sa ani chvíľu nenudí. Krátko za Treťou kopou ukazujem parťákovi na kameni nezreteľný zvyšok modrej šípky, tadiaľ sa kedysi dalo zísť bočným hrebienkom Zelenô priamo k Roháčskym plesám. Najhorší terén nás čaká na záver zostupu do Smutného sedla (1962 m). Rozlámanou skalou a sutinou je vyšliapaných množstvo chodníkov, oficiálny sa ani nedá sledovať, som rád, keď to mám za sebou.

Zostup

Dávame sa do reči so skupinkou českých turistov – sú ubytovaní v Ťatliakovej chate a robia výlety do okolia. Zajtra sa chystajú na Ostrý Roháč, tak ich varujeme pred hlásenou zmenou počasia. Sú štyri hodiny, trochu sa zamračilo a vrcholy hrebeňa začínajú vrhať do Smutnej doliny dlhé tiene. Je čas opustiť hrebeň. Najprv niekoľko serpentín skalnatým terénom, potom priamo dolu dolinou – napodiv, kolená príliš neprotestujú. Vchádzame do tieňa a ešte v pásme kosodreviny míňame rázcestie so začiatkom zelenej značky k Roháčskym plesám.

Klesanie sa zmierňuje, zazrieme aj strechu Ťatliakovej chaty a krátko pred jej dosiahnutím naberáme vodu z výdatného prameňa priamo pri chodníku. Pri chate je čulý ruch, odolávame lákadlám jedálnej aj nápojovej ponuky, zachádzame len pozrieť k Ťatliakovmu plesu, kde si pod prístreškom dávame krátky oddych. Čaká nás 3,5 kilometra klesania Roháčskou dolinou – po asfalte. V rozhovore to celkom ubehne. Pobaví skupinka mládeže s veľkými batohmi, smerujúca „unavene“ nahor. Najmä posledný člen využíva celú šírku cesty – nachodí oveľa viac.

Bufet pod Šindľovcom je už zavretý, schádzame k autu, presúvame sa pár sto metrov a úspešný prechod ukončujeme haluškami, plackami a nápojmi v penzióne Šindľovec. Stmieva sa a parťáka čakajú zas dve hodinky za volantom. Cestou spriadame plány na prechod pokračovania hrebeňovky, ktorú sme v Smutnom sedle prerušili. To sme ešte netušili, že sa vrátime čoskoro...

Autori fotografií: Michal Bukvai a Ivan Pohanka

Fotogaléria k článku

Najnovšie