Je mi však ľúto, že o miestnych chodníkoch sa málo vie a často sa o nich dozviete len náhodou z ústneho podania. Tak sme sa aj my pred rokmi dozvedeli, že existuje nejaká Peňažná v Kremnických vrchoch a mnohí turisti tam radi chodievajú hlavne v zime, lebo je to vhodná vychádzka na krátke zimné dni. Peňažnú sme si nechávali na „horšie časy“, veď ju máme blízko, hneď za humnami.

Trasa

Ihráč, pri moste – Skalné vráta (Železné vráta, Prieboj) - Skala pod javorom – Peňažná – Ihráč

Celý týždeň bol upršaný, len vo štvrtok sa ukazovalo prijateľné počasie. V piatok ráno však odchádzame na trojdňovku do Bardejova so ŠK Prameň Kováčová. Prichádza do úvahy len poldňová vychádzka, a tak konečne ideme na Peňažnú.

Pri príprave sme si pozreli viaceré mapy, prečítali dostupné informácie na internete a hneď bolo jasné, že nepôjdeme len tak jednoducho iba po miestnych značkách. Ihráč je dlhá dedina a my sme vystúpili na poslednej zastávke „Pri moste“.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obcou som prechádzala už dvakrát a vždy som obdivovala ako je pekne upravená. A to bolo ešte dávno pred módnymi eurofondami. Odvtedy pribudla za obcou aj Mariánska kaplnka, pri ktorej sme sa chvíľu pristavili. Cesta pokračuje prudkou zákrutou na Nevoľné, my pokračujeme priamo lesnou cestou hore Ihráčskou dolinou (tiež dolinoa Bieleho potoka). Lesná cesta by nás priviedla až na hrebeň Kremnických vrchov, k známej lokalite Hostinec.

Povedľa cesty je niekoľko Filandových murovaných studničiek, ktoré sú vybudované v jednotnom štýle. Prechádzame okolo murovaného smerovníka, ktorý stojí pri prechode cez dravý Ihráčsky potok. Obyvatelia Nevoľného, ktorí Peňažnú sprístupnili, tu mali vybudovaný mostík cez potok a ním viedol chodník z Nevoľného na Peňažnú (bod č. 1). Mostík však vzala voda a ktovie, či sa aj dnes nájde dosť aktivistov a mostík opravia!

Prešli sme aj okolo druhého smerovníka, ktorý nás posielal rovno na Peňažnú, no my sme predtým mali ešte dva ciele. Cesta povyše odbočky prechádza úžinou popod vysoké skalné andezitové steny. Miesto poznajú ľudia pod tromi názvami. Pôvodný názov je Skalné vráta, podľa povesti ho nazývajú Železné vráta a pri rozširovaní cesty ho premenovali na Prieboj, a tak sa volá aj murovaná studnička pod tiesňavou.

Nech sa volá akokoľvek, je to veľmi pekný prírodný výtvor. 15 metrov vysoké andezitové steny sú od seba vzdialené asi 10 metrov a medzi nimi je len lesná cesta a dravý Ihráčsky potok. Na stenách nad cestou sú vybudované lezecké cesty (bod č. 2).

Toto pekné miesto už dobre poznáme, ale teraz sme sa rozhodli pozrieť si ho aj zhora – zo skál. Prešli sme Skalnými vrátami a v strmom svahu sme našli prť, ktorou zvieratká schádzajú k vode. Ňou sme sa vyšplhali na vrcholové bralo Skalných vrát. Na strome sme našli pripevnenú krabicu na vrcholovú knihu pre skalolezcov, no bola prázdna. Zrejme sa tu už dávno neliezlo. Výhľad do úžiny bol tak trochu sklamaním. Vrchol aj steny sú dosť zarastené, a tak zdola impozantná úžina, je zhora dosť nevýrazná. Ale aspoň sme si mohli dobre obzrieť náš druhý cieľ.

Doma na leteckej mape sme si všimli zaujímavú skalu v lese, niekde medzi Skalnými vrátami a Peňažnou. Z doliny ju vôbec nevidieť, zato odtiaľto sa nám ukázala v celej kráse. Vyzerá ako poriadne ostrá, špicatá veža. To si musíme pozrieť zblízka!

Zísť do doliny a stratiť výškové metre sa nám, ako obyčajne, veľmi nechcelo, a tak sme si zase raz precvičili nielen nohy, ale aj ostatné časti tela. Traverzovali sme strmým a poriadne sutinovým lesom, kadiaľ ani srnky nechodia! Celé telo dostalo zabrať prechodom cez nestabilné suťovisko. Ale my sme si pochvaľovali – posilňovňa zadarmo, plus balančný výcvik a ešte k tomu v nádhernej prírodnej scenérii! Prechádzali sme totiž fragmentom starého pralesovitého lesa, kde sa našťastie pilčíkom veľmi nechce. Mám veľmi rada zabudnuté fragmenty starého nedotknutého lesa.

Ľudia si už začali uvedomovať, že život na zemi závisí od rastlín, a preto vytvorili Svetovú banku semien. Prírodnou „bankou“ sú podľa mňa aj oázy starého lesa. Len v nich ešte môžeme nájsť rastliny, huby, machy a lišajníky, ktoré sa v kultúrnej krajine nevyskytujú. Veľmi som sa potešila nádhernej hube, zubčeku severskému, ktorý je veľmi vzácny a rastie len v pralesovitých lesoch. Kým som ho fotila, ostatní boli na skale. Z tejto strany však nevyzerá ako pyramída, ale je to uzučký skalnatý hrebienok. A uzučký bol naozaj, že ani Ľubko sa neodvážil ísť až na jeho koniec. Steny skaly kolmo klesajú do doliny, no Skalné vráta, žiaľ, nie je dobre vidieť. Bráni tomu hustý lesný porast. Pekný výhľad bol na časť Nevoľného.

Pokračovali sme smerom na Horný chlm. Pod jeho vrcholom sa skrývajú skalné bralá, ktoré dostali pomenovanie podľa chotára Peňažná - náš dnešný hlavný cieľ (bod č. 3). Postupovali sme pomaly. Našli sme síce lesný chodníček, no ten sa každú chvíľu strácal v sutinovom teréne. Sutiny sa však pomaly menili na väčšie balvany a ešte vyššie ich vystriedali väčšie skalné zoskupenia. Jedno zoskupenie s malým okienkom sa nám veľmi zapáčilo a dali sme si tu malú prestávku. To sme boli prakticky na žlto značenom miestnom chodníku Ku krížu. Chodník sa prepletá pomedzi väčšie i menšie skalné útvary a lemujú ho jednotlivé zastavenia krížovej cesty.

Andezitové skaly tu zvetrali do veľkých pravidelných blokov. Niektoré stoja samostatne a niektoré sú poukladané do rôznych tvarov. Jednotlivé bloky sú pomerne veľké a tvoria doslova kyklopské stavby.

Skaly sú ukryté v hustom lese a pretože je v ňom dostatočná vlhkosť, väčšina skál je porastená sviežo zelenými machmi a sladičmi. Postupujeme pomaly popri jednotlivých zastaveniach krížovej cesty a neustále obdivujeme ďalšie a ďalšie skalné útvary. Pod samotným vrcholom je malé priestranstvo, na ktorom je malá svätyňa s provizórnym oltárom a dvomi drevenými krížmi. K svätyni vedie upravený chodník s dreveným zábradlím, ktoré je dosť schátrané.

Vo svätyni sa raz ročne konajú bohoslužby pre farníkov Nevoľného. Priestor z troch strán chránia bralá. Na krajnom brale vľavo stojí vysoký kríž. Pôvodne bol jednoduchý drevený, no o pár rokov ho oplechovali a pripevnili naň solárny panel, aby mohol byť osvetlený. Osobne z toho nemám dobrý pocit. Tak ako mám v úcte jednoduché drevené kríže, ktoré u mňa evokujú pokoru, tak mám averziu voči kolosálnym, nablýskaným, kovovým a navyše ešte aj osvetleným krížom na našich krásnych kopcoch. To sa mi už s pokorou vôbec nespája, ale vyvoláva to úplne odlišné pocity.

Výstup ku krížu uľahčujú technické pomôcky. Napriek tomu sme Aničku ledva presvedčili, aby išla kúsok vyššie, že pohľad stojí zato. Anička, ktorá začala s nami chodiť len pred mesiacom, má ešte veľký rešpekt pred skalnatým terénom, v ktorom sa cítime ako ryba vo vode.

Od kríža je krásny polkruhový výhľad na časť Kremnických vrchov a severný hrebeň Vtáčnika. Pre mňa bol smutný pohľad na môj obľúbený Veľký Grič (Kric), ktorý je, žiaľ, pár rokov doslova znehodnotený holorubom.

Keď sme sa dosť nabažili výhľadov a poobzerali si všetky skalné zákutia, vydali sme sa na zostup. Zostupovali sme žlto značeným chodníkom až k lúkam nad Ihráčom. Lúky sú oplotené elektrickým ohradníkom a páslo sa tam stádo kráv. Rýchlo sme prešli povedľa nich a chodníkom zišli do dediny. Tu sme si kúpili plechovkové pivo v obchode a čakali na autobus. Cestou na zastávku som odfotila malý pomník, ktorý ma čímsi zaujal. Až doma som zistila, že hoci je pomník očividne novšieho dáta, tabuľa na ňom má letopočet 1918 – 1928.

Záver

Na strednom Pohroní je vyznačených vďaka domácim aktivistom veľa miestnych chodníkov. Väčšina z nich vedie na veľmi zaujímavé miesta a oplatí sa ich prejsť. Niektoré už prevzal KST a preznačil ich klasickým turistickým značením, napr. Bralce (Kečka) v Štiavnických vrchoch, ktorý považujem za jeden z najkrajších turistických chodníkov v nižších pohoriach na Slovensku. Peňažná tiež určite stojí za pozretie, a keď si k tomu pridáte zaujímavú prírodnú pamiatku Ihráčske kamenné more, ktorá je priamo v dedine pod kostolom, máte pekný poldenný program. Obidve lokality sú vhodné a hlavne zaujímavé aj pre deti.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek