Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Corno Grande a Corno Piccolo

V srdci talianskych Apenín v Parco Nacionale Del Gran Sasso sa vypína najvyšší vrch celých Apenín: Corno Grande (Veľký roh). Okolo seba má rešpekt vzbudzujúcu suitu Corno Piccolo 2 655 m.n.m., Pizzo d Intermesoli 2635 m.n.m., Picco Cefalone 2 533 m.n.m. a množstvo ďaľších. Pohorie je doslova podkopané tunelom (10 km!), cez ktorý vedie kvalitná talianska autostráda A24 spájajúca Rím s pobrežím Jadranského mora (Ancona).

Tento rok som riešil hlavolam, ako ísť s rodinou k moru a zároveň si odskočiť do riadnych hôr. Môj zrak sa upriamil na prímorské San Benedetto Del Tronto, odkiaľ je to po cestách cca 100km (vzdušnou čiarou len 45 km) na Gran Sasso. Kupujem si v miestnom novinovom stánku výborný taliansky turistický časopis: Meridiani Montagne (číslo z roku 2004). V každom čísle monografia na najvyššej úrovni o niektorom pohorí. 150 strán vrátane priloženej mapy v mierke 1:35 000 za 9 euro, nie zlá kúpa. Prvý nájazd som naplánoval autom hore spomínanou autostrádou do mestečka Assergi a odtial zaujímavou horskou cestou na planinu Campo Imperatore k horskému hotelu Rifugio Albergo di Campo Imperatore (2 130 m.n.m.). Tu je bezplatné oficiálne parkovisko a súčasne vrchná stanica lanovky z Assergi. V zmysle „trocha histórie nikoho nezabije“ musím na tomto mieste konštatovať, že je to presne ten hotel, kde väznili Mussoliniho, a kde si po neho prišli nemeckí výsadkári na čele so Skorzenym.

Nechávam históriu za sebou a vykračujem po príjemnom traverze (trasa č. 101- číslovanie na spomínanej mape, na talianskych turistických mapách som videl aj číslovanie 3 a 4... ) do sedla Sella di M.Aquila (2 335 m.n.m.). Tu je križovatka s viacerými chodníkmi, ja si vyberám trasu č. 104, vedúcu cez Sella di Corno Grande (2 421 m.n.m.), ktorá sa na vrchole sutinového násypu tesne pod južnou stenou Corno Grande napája na trasu č. 154, ktorá ide kolmo na vrchol. Veď je aj nazvaná Via Direttisima a ja mám onedlho tú česť zistiť, že nie nadarmo! Vpravo ďalej pokračujúca cesta č. 104 mi nevonia, nakoľko vidím skupinu Talianov omotaných lanami. Pozriem hore doprava, kam sa teperia a vidím červený kontajner -Bivak Andrea Bafile. Neviem si predstaviť, ako by som len pomocou nôh a rúk k nemu vyliezol. Je rozhodnuté - idem Direttisimou. Po suťovisku prichádzam k samotnej stene a začínam s výstupom.

Idem sám a preto dávam pozor, aby som niekde neodliezol zo značky. Značkovanie je celkovo dobré, klasické červené kruhy sú miestami prešpikované akýmisi zelenými trojuholníkmi, ktoré upozorňujú na smer. Leziem v príkrej stene , ale viac menej je to komín, takže nemôžem vypadnúť do strany. Aspoň malá úľava. Cesta nie je nikde zaistená. Voľný štýl. Fajn. V polovici cesty dobieham skupinu Talianov (alebo skupina Talianov dobieha mňa, kto by si od strachu na to mal spomenúť?). Jeden z nich sa na vzdušnom pilieri, ktorý treba obliezť, zasekne a robí nohami zúfalé a smiešne pohyby. Pohľad na nešťastníka mi dodáva novej srdnatosti. Po katapultovaní amatéra jeho priateľmi do bezpečia zdolávam obtiažny úsek čistým tatranským štýlom. Bez kondície, miestami trocha v mrákotách (mám asi nízky tlak) dosahujem vrchol Vetta Occidentale, 2912 m n. m, kde s údivom vidím početné veselé osadenstvo vo veku 10 až 70 rokov.

Pije sa červené víno, gestikuluje a hlavne rozpráva. Som v Taliansku. Panuje krásne počasie, vo výške takmer 3000 m.n.m. slnko spaľuje a je určite 30OC! Zisťujem, že na Corno sa dá ísť aj normálkou (č.103 a doprava), čo je prechádzka, alebo po hrebeni, čo asi nie je prechádzka, alebo od Vetta Centrale (2 893m.n.m), čo určite nie je prechádzka. Z opačnej strany, ako som vyliezol, padá podo mnou hrozivý kotol. Pozor, rarita! Najjužnejšie položený ľadovec v Európe: Ghiacciaio del Calderone v prevažne večnom tieni zovretý medzi Corno Grande a Corno Piccolo. Výhľady do všetkých strán na najvyššej turistickej úrovni. Údajne sa dá dovidieť na obe moria, Tyrhénske aj Jadranské. Ja som slepúch, nedovidím. Ale literatúra hovorí jasnou rečou. Nestrácam čas a nasadzujem na foťák polarizačný filter, ktorý má tú výhodu, že v elektronickom hľadáčiku vôbec nevidím, ako polarizujem, či nepolarizujem. Hodím zopár fotografických záberov všetkými smermi. Plošina Campo Imperatore podo mnou vyzerá ako špinavý fľak ťahajúci sa donekonečna. Je hojne využívaná filmármi pri špagetti westernoch aj pri serióznych snímkach. Jeden príklad za všetkých - Meno ruže.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Osadenstvo z vrcholu sa začína pri ustavičnom rozprávaní hýbať smerom dole normálkou a ja sa k nim pridávam, lebo nemám najmenšej chuti ísť dole tou rizňou, ktorou som šplhal hore. Zostup je pochopiteľne dlhší, zliezame mnohými traverzami severný svah Corna a potom stáčame kolmo na juh cez sedlo Sella del Brecciaio. Napravo od nás je mohutná a krásna dolina Val Maone, samostatný nenáročný turistický cieľ. Na jej druhej strane sa týčia Pizzo d Intermesoli a Pizzo Cefalone. Stretávam skupinu mladých Talianov, ktorá ma podľa trička a reči okamžite odborne zaraďuje medzi „frančéze“ a vysvetľuje mi, ako ich mám odfotiť. Zisťujem, že slovenčina sa podobá na francúzštinu najviac zo všetkých slovanských rečí, nakoľko som mal tento rok v Taliansku ďalší podobný príklad . Čašníčka v pizzérii na predmestí Milána po tom, čo nás hodinu počúvala, sa nám prihovorila, či sme „ frančéze“ ? Aby som veci nepreháňal, raz som bol pre Talianov zasa jasný Švéd podľa značky SKna aute. Zachytávam teda na fotografii taliansku pubertu v rozkvete a v prudkom zjazde dole zo sedla testujem kolená. Potom sa už dostávam na pôvodnú trasu (napravo vidím ešte Rifugio Garibaldi) a onedlho celkom rád vidím aj vlastné auto. Nabudúce Corno Piccolo! Tuším, že až také Piccolo to nebude...

Fakty:

Campo imperatore – Sella di Aquila 1/2 hod pohodlne po traverze hore
Sella di Aquila – Vrchol Corno Grande ( Vetta Occidentale )1hod - 2/3cesty krásne lezenie komínom
Vrchol Corno Grande – Sella di Breccaiaio -Sella di Aquila 2:30 hod pohodlný zliezak po normálke , za sedlom S. di Brecciaio trocha hrabania nohami v príkrom svahu
Sella di Aquila – Campo imperatore 1/2 hod pohodlne dolu po transverzále

Voda – žiadna na celom úseku- v sezóne fungovania sa dá občerstviť na Rifugio Garibaldi, ktorá je v údolí za sedom Sella di Aquila , asi 15 min odbočka od popísanej cesty späť za sedlom S. di Brecciaio .

Na Campo Imperatore som videl stany – asi možnosť stanovania. V zime je tu lyžiarske stredisko. Ostatné budovy: vo vrcholovej stanici lanovky je bar a WC. V hoteli Campo Imperatore honosná reštaurácia. Vedľa kaplnka. Trhovníci. Ďalej hvezdáreň a pod ňou údajne rozsiahle vedecké laboratória na kvantovú fyziku. Uznáte sami,že viac už netreba.

Poznámka:
Popísaná pohodička platí len za pekného počasia v lete Pri hrozbe dažďa a búrky rozhodne neodporúčam!

Fotogaléria k článku

Najnovšie