Janka nám zakaždým Vlačuhovo krásne opisovala – hubársky raj, najkrajšie a najväčšie šípky aké kedy zbierala, miesto kde sa ako dieťa rodičom stratila a vraj na hrebeni v lese sú aj zaujímavé skalné útvary. Roky plynuli a my sme Vlačuhovo obdivovali len z diaľky a zo všetkých možných svetových strán.

Až tento rok sme si povedali - dosť a ideme tam! Hubársku sezónu sme síce zmeškali, ale tešili sme sa aspoň na šípky, ktoré sme si chceli nazbierať.

Trasa

Moštenica – Švarcova (Čierna) dolina – sedlo Prehnutá – Skorušiny – Vlačuhovo – Hrby – Končitá skala – Uhliarska skala – Moštenica

Mrazivé novembrové ráno nás privítalo na malom námestíčku v Moštenici, nazývanom Plac. Aj sme si ho chceli obzrieť, ale chlad nám prenikal pod kožu a čakala nás dlhá cesta hlbokou dolinou bez slnečných lúčov. Niežeby slniečko nesvietilo – práve naopak, chystal sa krásny slnečný deň, ale Švarcova (Čierna) dolina je hlboká a do nej šikmé novembrové slnečné lúče ráno určite nezasvietia. A tak sme hneď zaradili vyššiu rýchlosť a uháňali dolinou za slnečnými lúčmi, ktoré sa nám vysmievali kdesi vysoko nad hlavami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Rýchly pochod nám vyhovoval aj preto, že svahy doliny boli na mnohých miestach zohyzdené rúbaniskami, a tak sme sa snažili rýchlo dostať z nej preč. Na jednom mieste (vďaka rúbani), prenikli slnečné lúče až na cestu, a tak sme sa všetky baby (šesť kusov), postavili vedľa seba, otočili tvár a dlane do slnka a čerpali chvíľu teplo a energiu.

Okolo chaty Studenec sme potom len prefrčali a zastavili sa až v sedle Prehnutá. Tu už slniečko krásne svietilo, a tak sme si dopriali oddych a malé občerstvenie. Chceli sme ísť hneď na Vlačuhovo, no Janka nás poprosila, aby sme s ňou zašli na Skorušiny, kde je pekná horská lúka s prameňom a starou drevenou búdou. Bolo to však pre ňu trošku sklamanie. Lúka bola takmer úplne zarastená, prameň zachytený a drevenica zrútená na zemi.

Rýchlo sme sa teda vrátili do sedla Prehnutá a krátkym výstupom cez priesek v lese sme vyšli na Vlačuhovo. Už prvý pohľad nás očaril. Rozľahlé pasienky Tálov boli nielen spásané, ale aj kosené, stálo na nich niekoľko starých solitérov a na náprotivnom svahu rástol mladý riedkoles. Otvárali sa aj výhľady na údolie Hrona.

Akosi automaticky sme všetci zamierili doľava pod les a tam sme sa rozložili. Bola to paráda vyhrievať sa na slniečku v polovici novembra a pritom pozerať na malebnú krajinu pred nami. Keď sme dostatočne zrelaxovali, vydali sme sa cez rozsiahle pasienky smerom na vrchol Vlačuhova. Najskôr nás zaujal zaujímavo tvarovaný strom. Nedokázali sme však určiť čo je to za druh, pretože jeho popadané lístie bolo dokonale premiešané s dofúknutým lístím z blízkeho lesa a okrajových krovín. Neprekáža, aspoň sme sa pod ním pofotili!

Postupne sa nám začali otvárať stále ďalšie a ďalšie výhľady. Najskôr na Štrosy, Kečku, Kozí chrbát a novú útulňu pod Kečkou, na ktorú máme pekné spomienky. Pekné pohľady do diaľky striedali pohľady na zaujímavosti okolo nás. Stromy síce už dávno zhodili svoje pestrofarebné lístie, ale zato sa odhalila ich podstata. Solitéry na Vlačuhove sú veľmi krásne. Striebristosivé buky majú mohutnú vajcovitú korunu, ťahajúcu sa k oblohe. Fúkajú tu však predovšetkým severné vetry a tie ich dotvarovali trochu asymetricky.

Hneď ako sme vstúpili na lúku, zaujala nás v diaľke nejaká čudná búda s vežičkou, no nedokázali sme z diaľky zistiť, čo je to zač. Teraz sme prichádzali k nej a nestačili sme sa čudovať. Drevená búda s okenicami a komínom by mohla byť pastierska útulňa, keďže sú tu rozsiahle pasienky. Ale čo znamená „rozhľadňa“? Vari je to komfortný poľovnícky posed? No ani sme to nezistili, ale dvaja naši prieskumníci, ktorí vyšli hore, potvrdili, že odtiaľ by mali parádny výhľad – či už pastieri na svoje stáda, alebo poľovníci, tiež na svoje „stáda“.

Hádanku sme nevyriešili, a tak sme opäť pokračovali k vrcholu Vlačuhova. Výhľady sa nám neustále rozširovali a aj okolo nás bolo stále čo pozerať. V tráve sa objavil sem-tam zabudnutý kvietok a okolité buky a javory fascinovali svojou mohutnosťou a bizarnými tvarmi. Z okraja pasienka na nás svietili svojimi zlatými korunami aj smrekovce opadavé, ktoré sa ešte nevzdali svojho ihličia. Len šípky akosi nikde neboli!

Rozlúčili sme sa s krásnym Vlačuhovom a pomaly sme schádzali zvažujúcim sa hrebeňom smerom k Moštenici. Na južnom okraji pasienka Predná poľana sme konečne uvideli červenejúce sa kríky. No neboli to šípky, ale hloh, a bolo ho tam neskutočne veľa.

Hrebeň pokračoval ďalej do lesa a les na úzkom hrebeni bol celkom pekný. Len v mieste, kde začínajú vychádzať vápencové skaly na povrch, sa rúbanisko z Moštenickej doliny vyšplhalo až na hrebeň. To bolo miesto, ktorým ráno dosvietilo slniečko až na dno doliny. Nasledoval krátky zostup, ktorým sme sa dostali do sedla Hrby, cez ktoré prechádza spevnená lesná cesta. Nedali sme sa ňou však zvábiť, ale pokračovali sme výrazným hrebeňom ďalej.

O chvíľu sa pred nami vztýčila mohutná skalná pyramída. Bola to Končitá skala, ako sme sa neskôr dozvedeli. Obsadila celý hrebeň a jej steny prudko padali do Švarcovej i Uhliarskej doliny. Chvíľu sme uvažovali, ako prekonať barikádu, ale nakoniec išiel každý podľa svojich možností. Ľubko a Alenka vyšli až na vrchol, ja stredom skaly cez skalnú rímsu a ostatní podišli popod skalu.

Asi 100 metrov za Končitou skalou sa dvíhal nenápadný zalesnený kopček. Keď sme naň vyliezli, bolo jasné, že stojíme na Uhliarskej skale. Je z nej krásny pohľad na Moštenicu a okolie. Uhliarska skala by si zaslúžila podrobnejší prieskum, ale čas pokročil a ďalší autobus by išiel až o niekoľko hodín, a tak sme strmým chodníkom zišli radšej rýchlo do dediny.

Zostalo nám trošku času pozrieť si malé námestíčko s informačnou tabuľou, najstarším Robotníckym domom na Slovensku a pamätníkom SNP. Na zastávke sa nám prihovoril pán v strednom veku a pýtal sa s veľkým záujmom, kde sme boli. Hovoril, že aj on bol turista, má aj kurz VhT, no kvôli zdravotným problémom nemôže chodiť na túry. Poznal dobre okolie, porozprával nám o zaujímavostiach v okolí a potvrdil Janke, že na Vlačuhove naozaj kedysi bolo veľa šípok. Smutne nám hovoril, ako nám závidí a ako mu turistika chýba. Znovu som si uvedomila aká som vďačná osudu, že ešte stále môžem chodiť po horách a tešiť sa z darov prírody.

ĎAKUJEM

Autori fotografií: Danka Tomášiková a Alenka Bencová