Trasa

Chata pod Končitou, parkovisko – Hrádok – Čertove chodníky – Končitá skala – pod Makovišťom – Chata pod Končitou

V nedeľné baboletné pokročilejšie ráno odstaví naša dvojčlenná výprava auto na parkovisku pri bývalom amfiteátri nad Kamencom pod Vtáčnikom. Chata pod Končitou je len trošku vyššie a má tiež vlastné parkovacie miesta. Podľa množstva a ŠPZ áut, čo tu už stoja, pomerne dosť českých a aj z našich vzdialenejších regiónov, odhadujem dnes na vyťažené cvičné skaly. Veľmi prívetivé počasie treba využiť. Nemusia to byť len lezci. Z tohto miesta vedie náučným chodníkom často využívaná výstupová cesta na samotný vrchol Vtáčnika. S parkovaním by tu nemal mať nikto problém.

Smer Hrádok

Vlastný, nadnesene nazvaný, výstup začína v smere spomínaného náučného chodníka od informačnej tabule za mostom cez potôčik. Stúpame lesnou cestou v smere značiek. Okrem klasickej zelenej značky náučného chodníka možno vidieť aj zabudnutú žltú pásovú značku zrušenej turistickej trasy a aj netradičnú červenú lemovanú modrými pruhmi. Tá posledná nás povedie prakticky po celý čas. Spolu sme boli na Hrádku počas Veľkonočného pondelka. Bol to výstup na vrchol s krátkou odbočkou z chodníka na Vtáčnik. Ako sme vtedy konštatovali, ukrývalo sa tu veľa mladých dievčeniec pred radosťami sviatkov jari.

Dnes odbočíme na križovatke ciest vpravo skôr. Miesto je označené na bukoch aj smerovými šípkami, no modro-červená kombinácia je farebne veľmi nevýrazná. Lesná cesta, poznačená ťažbou dreva, najskôr prekoná vyschnutý potôčik, aby začala stúpať rúbaniskom hore k hrebeňu pod skalným bralom, skrytým v posledných zbytkoch bukového lesa. Niekde by ozruta stála za návštevu, no vo Vtáčniku sú kamenné útvary dosť inflačne rozhodené a často sa bez pozornosti obchádzajú. Tak ako my teraz. Cestou predbiehame otecka s asi osemročnou dcérou s rovnakým cieľom prechádzky. Inak nestretáme nikoho. Po dosiahnutí konca vyťaženého priestoru sa lesná cesta prakticky vodorovne krúti okolo výbežku Hrádku bukovou mladinou. Len asi na dvoch miestach to umožní pohľady na protiľahlé svahy Bystričianskej doliny. Skoro oproti sa ukazuje skalný útvar Dvanásť apoštolov. Zdola počuť aj zvuk zurčiaceho potoka pretekajúceho jej dnom. Cesta sa nebadane zmenila v chodníček, aby nás krátkym klesaním medzi bučkami doviedla k úpätiu vrchu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod Hrádkom

Narazíme tu na pozostatky betónových základov bývalého zariadenia kameňolomu a aby sme nezabudli, kde sme, aj na opretú tabuľku s informáciou: Dobývací priestor, Zákaz vstupu. Sme na kraji bývalej ťažby andezitu. Našťastie prevádzka poznačila len časť bezkonkurenčnej, miestami až sto metrov vysokej a do pol kilometra dlhej steny. Ťažba nepokračuje, no ťažobný priestor je to neustále. Vychádzajú z toho útoky na obnovenie ekonomickej činnosti. Jeden sa podarilo v tomto desaťročí po protestoch odvrátiť. Myslím si, že len odvrátiť. Pritom, ak zoberiem len vzdušnou čiarou 10 km smerom k severu sú rozsiahle kameňolomy v Kamenci pod Vtáčnikom, v Podhradí, v Lehote pod Vtáčnikom a v Cigli. Ozaj veľké otvorené rany v krajine. Po tejto síce zostala jazva, no predsa je zahojená. Hriech znovu obnoviť. Takže región netrpí nedostatkom kameniva. Snáď nebude prekážať, keď budem parafrázovať: „Kto ešte neťaží andezit v pohorí Vtáčnik, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu.“ Petícia proti obnoveniu ťažby bola preberaná aj na Hikingu - Ťažba andezitu ohrozuje Hrádok.

Rovná plocha na tomto mieste slúži ako táborisko pre nadšencov skalolezenia. Aj teraz tu je postavených asi päť stanov. Niektorí ešte chystajú raňajky, no niekoľko skupiniek sa už pohybuje v stene. Sezóna lezenia je stanovená na termín od 1. 7. do 31. 12. Preto sme tu nevideli na jar žiadnych lezcov. Krátko preštudujem informačnú tabuľu so schémou a názvami lezeckých ciest. Odfotím si plán 56 horolezeckých výstupov s náročnosťou 4 až 10 v lokalite a pokračujeme medzi skaliská po bývalých odstreloch priamo ku skalnej stene. Vľavo na kraji skál stojí ešte osamotene skalná vežička. Zaujme ma, no okrem odfotenia jej už nevenujem pozornosť. Viac ma zaujal pohľad cez dolinu. Skalné útvary Veľkej skaly v prírodnej rezervácii s 5. stupňom ochrany. Pekne sa vynímajú v lesoch naberajúcich jesennú farbu. Pohybujeme sa chodníkom tesne pri päte skalnej steny. Zdravíme sa s mladými ľuďmi s adrenalínovou záľubou. Vykrúcam hlavu hore a niektoré cesty v previsoch sú v mojom chápaní nezleziteľné. A to tie najvyššie sú až na tri lanové dĺžky. Vraj. No ja som len rekreačný turista, neviem to objektívne posúdiť. Pomaly ma začína aj krk bolieť od zakláňania. Chce to postúpiť ďalej, kde už hlava zaujme prirodzenejšiu polohu.

Hrádok

Mierne stúpajúcim chodníčkom prichádzame k prvému železnému rebríku. Je v mieste, kde skončila hlavná skalná stena a zráz mení čelnú orientáciu z juhovýchodnej na juhozápadnú. Svah je tu prudký, skalnatý, no aj s porastom drevín. S použitím technických prostriedkov bezproblémovo umožňuje výstup na vrcholovú plošinu. Kúsok ďalej pokračujú nie tak majestátne, ale predsa len neschodné skalné stienky a bašty. Ešte pred samotným výstupom púšťame vpred spomínanú dvojicu. Trošku v tom bola moja vypočítavosť. Ak to bez problémov zvládne malé dievčatko, tak moja spoluturistka nebude mať problém. Vyjadrím sa v tom znení aj nahlas. Reakcia bola okamžitá, no v tóne hlasu cítim odhodlanie k bezproblémovému priebehu zdolávania isteného výstupu.

Aby som jej nekrivdil, spomeniem, že jedna z našich prvých spoločných túr bola céčkový variant Martinskej feraty. Zvládla to tam bez ťažkostí. Mal som tam v extrémnejších momentoch aj výčitky, kde som ju doviedol. No nemal som tiež o tom prehľad. Prešiel som len ľahší béčkový variant, paradoxne, v pánskej spoločnosti. Tu na Hrádku je kratších rebríkov asi päť. Nikdy som ich nerátal. Plus pár miest je vybavených reťazami, prípadne stúpačkami. No žiadne skoro lezecké vložky, ani zdolávanie previsov. Neviem, či sa to môže nazvať ferratou. Často používaný výraz feratka skôr odpovedá pravde. Ani problém nebol. Dokonca ma musela nad skalným prahom čakať. Pokúšal som sa o dáke fotografie z výstupu a tým mi to trvalo dlhšie. Čas si skrátila obdivovaním brezáka rastúceho z pekného machového lôžka. Hríbarka sa nezaprie.

Nevyberieme sa rovno na skalnú plošinu samotného Hrádku, ale po peknom hrebeni nad zrázom sa pohybujeme opačným smerom. Na jednotlivých skalných výstupkoch skalného amfiteátra sa otvárajú veľmi pekné pohľady na hlavný cieľ našej dnešnej prechádzky. Vo vysokej stene vidieť pohyb nadšencov skalolezenia a aj na vrchole ktosi posedáva. Z civilizácie na hornej Nitre možno len malým výsekom vstupom do doliny vidieť časť obce Bystričany. Inak len lesy a skaly v oblasti doliny. Aj samotný hrebienok je veľmi zaujímavý. Machovitý podrast, borovice horské a občas aj borievky. Prichádzam až ku krížu na pamiatku tu zahynuvšieho návštevníka z roku 2011. Pripomína mi, že ani dobrý záber nestojí za riziko pádu. Aj v týchto miestach by bol niekoľko desiatok metrov dlhý. Ďalej nepokračujeme a vraciame sa späť ku koncu feratky.

Z tohto miesta je len kúsok k vrcholu. Vedie cez nevyužívanú lesnú cestu. Prerazila si líniu cez pôvodný obranný val útočiskového hradiska. Vrch je nielen prírodným unikátom, ale, ako predikuje názov, aj archeologickou lokalitou. Dejiny tu kráčali od doby laténskej cez slovanské osídlenie až po ranný stredovek. Ešte možno v teréne pozorovať priebeh ohraničenia relatívne plochého vrcholového priestoru dvojitými líniami valových opevnení z dvoch prístupnejších strán.

Terén nad hlavnou skalnou stenou je tvorený masívnymi kamennými platňami. Na jednej na slnku relaxuje už známe dievčatko. Asi ju výstup zmohol. Inak okrem jej otca sme tu len my. Občas vystúpia lezci, ktorý sa následne chodníkom zaistenou trasou vracajú k nástupnému priestoru, aby využili inú horolezeckú cestu. Aj my zhadzujeme ruksaky, vyťahujeme ďalekohľad a kocháme sa krajinou. Tento kamenný balkón nad kolmým stometrovým zrázom je čarovný. Možno si tu vychutnať prekrásny výhľad na priestor Bystričianskej doliny. Vľavo obmedzene vidieť zalesnený vrchol samotného Vtáčnika. Priamo sú skalné útvary časti amfiteátra, nad ktorými sme sa pred chvíľou pohybovali. Skoro kolmú vzájomnú konfiguráciu skalných stien využíva preponou napnuté oceľové lano slúžiace k zaujímavej tiež adrenalínovej, no asi bezpečnej aktivite. Celkom dole možno vidieť pohyb na rebríkoch v oboch smeroch. Spomínaní lezci a prichádzajúci noví návštevníci. Záhyb Bystričianskej doliny neumožňuje ju vidieť celú. Na hrebeni celkom vzadu vyčnieva z lesnatej krajiny vrchol skál Buchlova. Zdolali sme ho začiatkom septembra spolu s ďalším pekným skalným útvarom - Kláštornou skalou na hlavnom hrebeni. Obe miesta sa dostali aj na turistické nálepky, teda aj do našej pozornosti. V protiľahlej strane údolia sa predstavuje Veľká skala, prírodná rezervácia s najvyšším stupňom ochrany. Kúsok ďalej, skoro na hrebeni tiež spomínané skalisko s pekným názvom Dvanásť apoštolov. Stretol som sa aj s názvom Dvanásť panien či Dvanásť mníchov. Čo je pravda, neviem. Márne sa pokúšame dopočítať, či andezitových bášt je skutočne dvanásť. Pri každom počítaní je výsledkom iný počet. Podľa toho, čo považujeme za samostatnú vežičku. Podľa mapy neviem určiť, či je aj ono v chránenom areáli so zákazom vstupu. Predpokladám, že áno.

I keď by bolo príjemne posedieť na vyhriatych skalách, dlho sa nezdržujeme. Vykročíme na spiatočnú cestu. Nejdeme priamo. Zabočíme na zalesnené temeno vrchu. Skontrolujem stav základov najmladšej historickej stavby v tomto priestore. Kamenné základy donjona (nebojsa), opevnenej kamennej veže z počiatkov stredovekej éry. Sú bez zmeny, len viac prekryté bylinným porastom a zvaleným stromom. Chcelo by to viac informácií, možno aj s vhodnou náučnou tabuľkou. Je tu len pomaly klasický nápis pripevnený na neďalekom strome. Žiada o informácie o hľadačoch archeologických pamiatok s detektormi kovov. Za hriech by stála aj odbočka z náučného chodníka na Vtáčnik, ktorý funguje ako hlavná výstupová trasa. Je to len niekoľko sto metrov a často tento prírodný a historický klenot v tomto pohorí zostáva skrytý pre turistov zdolávajúcich najvyšší bod pohoria.

Priestor opustíme lesnou cestou znovu okolo konca feratky a pokračujeme miernym klesaním k brodu vyschnutého potôčika. Za mojich mladých čias tu voda bežne tiekla. Toto miesto bolo asi aj zásobárňou vody pre hradisko. Dávnejšie ma informoval bývalý kolega, že historické osídlenie muselo byť v dosahu vodného zdroja. Po chvíľke prichádzame v polohe Krížne cesty k trase náučného chodníka. Minimálne tu by bolo dobré miesto na doplnenie zástavky pre NCH. Ak má názov náučný, tak informácií nie je nikdy dosť. Je tu len tabuľka s názvom miesta a smerovník modro-červenej značky ku Hrádku. Na jar sme ho cez toto miesto zdolávali. V máji sme tu prechádzali pri výstupe na Vtáčnik. Z vrcholu sme zostupovali cez Jaseňovú skalu k hornej časti Bystričianskej doliny. Ona je pekná bystrým tokom potoka, ten svojím charakterom dal meno obci po jeho toku, Bystričany. No výhľady z cesty zalesneným údolím nie sú prakticky žiadne. Stenu Hrádku som zo dna doliny nevidel. Je len pár príležitosti vidieť časť Veľkej skaly. Tak nabudúce musíme v období, keď je bučina ešte neolistená.

Čertove chodníky

Zostupujeme trasou spomínaného náučného chodníka. Uvedomujem si malý omyl. Opustil som modro-červenú značku. Mal som pokračovať zvážnicou. Neprekáža. Po prekonaní menšieho fotogenického úseku na križovatke lesných ciest odbočíme vpravo, aby sme po pár metroch narazili na vyšliapaný chodník. Klesáme s ním po správnom značení. Postup trošku spomalí zber bohato vyskytujúcich sa podpňoviek. Bude polievočka. V mieste, kde sa klesanie stráca, odbočujeme do širokej nehlbokej bočnej dolinky. Kráčame v smere bielo-kruhového značenia na masívnych bukoch. Časť ich bola kalamitou vyvrátená a následne odťažená. No tento proces prebehol citlivo a nezanechal v priestore negatívny pocit. Zostávajúce kapitálne stromy dostatočne vypĺňajú priestor. Horná časť je lemovaná pre oblasť typickými skalnými útvarmi. Sme v časti Čertových chodníkov.

Je tu na rovinke akéhosi sedielka v bočnom hrebeni príjemné, improvizované oddychové miesto aj s ohniskom. Upravený vysoký kamenný kruh by síce v lese nemal byť, no mám dojem, že miesto slúži aj k bivakovaniu a nocľažníkom sa oheň hodí. Na blízkej skale je pekná drevená tabuľka s výzvou k pozitívnemu prístupu k prírode. „Správaj sa slušne k svojej materi zemi, neobhadzuj ju odpadkami, a keď ju zahreješ ohňom, vždy ho dobre uhas.“

Keď chválim krásy prírody, partnerka súhlasí. Dodá len fakt, čo som nezaregistroval. Ako tu je čisto. Dnes vraj nevidela nikde PET fľašu, starú konzervu a či iný odpad. Zarazí ma to. V tejto negativistickej dobe už ani ja nevidím pozitívne momenty. Pred všetkými lezcami klobúk dole. A chodí ich sem dosť. Vhodné miesto využijeme aj k posilneniu a kratšiemu oddychu a ja k spoznávaniu terénu v časti záveru dolinky.

Vstupujem medzi jednotlivé skalné vežičky skalného mesta. Postupujem hrebeňom hore. Vľavo je Gepniarova dolina. Skalné útvary v protiľahlom svahu v prírodnej rezervácii tiež s najvyšším stupňom ochrany Makovište, tam možno skôr tušiť. Zalesnený terén mi ich skrýva. Niekedy by som aj menšie rúbanisko uvítal. Nad dolinkou skalné útvary končia. V pravej strane sa vyníma skalná ihla. Po zostupe z čelnej strany stráca svoju štíhlosť a má tvar masívnej veže. Celkovo pohybovať sa v tomto teréne nie je nič moc. No skaly sú zaujímavé, rôznych tvarov, bohato porastené machom. Aj v lete tu musí byť vhodná mikroklíma pre zeleň. Niektoré zelené čiapočky vežičiek vytvorené papradím im dávajú až komický vzhľad. Mením svoj dojem skalného mesta. Nie je to mesto, je to skôr sústava hradísk s vežičkami vo svahu doliny Kamenského potoka. Väčšinu pozorujem len z diaľky v hustom lese.

Po mojom návrate pobalíme veci, dáme pozor, aby ani po nás neostalo niečo nepatričné, a pokračujeme v túričke. Paradoxne vynikne ojedinelý pohľad zo sedielka, z príjemného prírodného prostredia, priamo na novácku uhoľnú elektráreň. Vstupujeme medzi nižšie položenú skupinu skalných útvarov na hrebeni. Chcem ukázať jeden zaujímavý výtvor. Vysokú skalnú bránu. Volám to brána, na okno je príliš vysoká. Má miery tak 1 x 7 metrov. Skúšam fotiť, no je tu predsa prítmie. Sme stále v lese. Otvor medzi skalami je v časti ozaj náročných lezeckých trás. Dnes sú osirelé. Upozornia nás na ne ich popísané názvy s náročnosťou. Pohybuje sa okolo VIII. Necháva nás to v úžase, ako sa tam môže niekto udržať. Biele fliačky po magnéziu na hladkých skalných stenách ukazujú, kde možno hľadať chyty. Nižšie pod bránou vidím prvú dvojicu, venujúcu sa boulderingu. Priznám sa, že som výraz ešte nedávno nepoznal. Ide vlastne o voľné lezenie po balvanoch. Istenie, lepšie povedané bezpečnosť pádov do tzv. bouldermatky (hrubý molitanový dopadový matrac) zabezpečuje partner.

Vraciame sa na pôvodnú trasu chodníka a obchádzame v miernom traverze hrebeň. Skaly naberajú výšku a postupne sa približujú až k chodníku. Veľmi pekný úsek dnešnej vychádzky. V mieste pokračujúceho hrebienka je na bučku tabuľka s miestnym názvom Čertove chodníky.

Končitá

Vľavo vidíme zas stĺpik so štátnym znakom a s informáciou o začínajúcom ochrannom pásme Končitej skaly. Štvrtý stupeň ochrany. Jeden z piktogramov zakazuje pohyb mimo chodníkov. Preto vychodeným chodníkom bez obáv vyrážame zaujímavým hrebeňom ku skale. Až tesne pred medzi stromami črtajúcou sa skalnou ihlou nás zastaví obdobná tabuľka. Tu je vstup do 5. stupňa ochrany zakázaný. Aspoň si prečítame pár informácii o prírodnej pamiatke. Znovu sa vraciame k našej trase. Až teraz si všímam pozatierané miesta na stromoch. Asi pôvodný oficiálny chodník bol zrušený. Inak, v tomto zdieľam názor p. Lukáča z lesoochranárskeho združenia Vlk, ktorý som si vypočul na jednej besede. V mnohých rezerváciách postihujeme turistov pohybujúcich sa mimo značených chodníkov, no neváhame tam ťažiť drevo ťažkými mechanizmami, aby sme predišli tzv. ekonomickým škodám. Je to všetko akosi naopak.

Ešte kúsok vedie chodník dolným krajom rozhodených skalísk vo svahu. Veľmi pekné scenérie. Zaujme ma okno tvorené obrovským balvanom podopierané malou skalkou. Je len pár metrov od chodníka. Dnes som si ho všimol prvýkrát. Stretneme pár dvojíc nesúcich si svoje „dopadiská“ na ramenách. Asi obľúbená oblasť pre bouldering. Veľkú časť tvoria mladé páriky, prípadne skupiny dievčat. Bavíme sa o tom, že v čase našej mladosti sme tieto typy rovesníkov nepoznali. Dnešná mládež nie je až tak na zahodenie.

Makovište

Chodník končí na ceste vedúcej Gepniarovou dolinou kúsok nad Chatou pod Končitou. My ale zabočíme smerom hore. Chcem preskúmať, či by nebolo možné aspoň obmedzene prezrieť rozsiahle skalné útvary prírodnej rezervácie Makovište. Cestou vystúpime k pamätníku partizánskeho hnutia. Okrem objavenia klasickej tabuľky so štátnym znakom s obmedzenými informáciami sme dáky úspech nezaznamenali. Makovište skôr predpokladáme ako vidíme. Treba prísť v zime. Využijeme aspoň slabší prameň pri nekrytom posedení a dáme si krátku pauzičku. Pri zostupe odfotím predsa len vrchol jednej vežičky a trochu sa pokocháme potokom.

Chata pod Končitou

O chate sa nebudem rozpisovať. Poskytne ubytovanie a stravu. Skrátka, klasická funkčná chata na dobrom mieste. Zázemie pre lezcov, turistov, cykloturistov aj pre bežných ľudí, čo prídu len tak. Informácií je na webe dostatok. My sa tu dnes ani nezastavujeme a pokračujeme pár metrov ďalej k zaparkovanému autu. Áut tu trochu pribudlo, no priestor ich absorbuje dosť.

Dnešný výlet nám trval cez štyri hodiny, aj keď sme prešli len 7 km. Predsa len, toľko atraktivít na tak malom priestore dokáže dosť zdržať. Aj to mám dojem, že pár oblastiam sme sa mohli povenovať viac. Viem ale, že dnes som tu nebol naposledy, a tak dúfam v odkrývanie ďalších zákutí tejto časti Vtáčnika. A otázka, čo s Hrádkom ako miestom ešte stále uloženom v zásobníku dobývacích priestorov, je už mimo moje chápanie vecí verejných. V mojom laickom ponímaní by pomohlo len zaradenie do vyššieho stupňa ochrany prírodného a historického dedičstva. No o možnostiach procesu by musel povedať niečo niekto kompetentnejší.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek