Trasa

Hontianske Nemce – Podvŕšok – Mladá Hora – Krejdy – Viničný vrch – žltá miestna značka pod Viničným vrchom – Klasitavky – Stará Hora – Hornícka cesta – Sebechleby

Pre zmenu som nešiel vlakom, ale využil som o hodinu skôr idúci autobus a o 8.38 h som si vykračoval po Hontianskych Nemciach. Ak som včera išiel doprava, tak dnes pre zmenu doľava.

Asfaltkami a poliami

Chodník ma previedol ponad riečku Štiavnicu, minul som hotel a ocitol som sa na hlavnom ťahu z Hontianskych Nemiec na Sebechleby. Chodník žiadny a autá veselo svišťali povedľa mňa. Nemal som z toho dobrý pocit, no nebolo kde uhnúť. Našťastie, onedlho značka odbočila na menej frekventovanú asfaltku do Sitnianskej Lehôtky. Okolo síce boli polia, no aspoň sa mi otvorili výhľady na kopce. Minul som pekný kamenný kríž obklopený stromami. Kúsok za ním bola odbočka do Husína a ešte o kúsok ďalej modrá cyklotrasa odbočovala doľava poľnou cestou. Z informačnej tabule č. 7 som sa dozvedel, že sa nachádzam pri Nemčianskych viniciach a z fotografií a krátkych textov som sa mohol dozvedieť aj o iných zaujímavostiach trasy. Pokračoval som pomedzi domy – hajlochy. Pred jedným starší pán pílil drevo a neveľmi sa mu pozdávalo, že sa tam, podľa neho, "motám". O turistoch v týchto končinách nechyroval, skôr o zlodejoch.

Okolo malého kostolíka som sa dostal do vinohradov. Keďže slnko začalo pripekať, využil som stôl s lavičkami na prezlečenie sa do kraťasov. Žiaľ, vinohrady veľmi skoro skončili a s nimi tiež značenie. Ocitol som sa v poliach a len vďaka tabletu a turistickému čuchu som napredoval na Mladú Horu. Spätné výhľady mi odkryli ďaleké kopce za Dudincami (maďarské Novohradské vrchy / Börzsöny, pozn. red.), ktoré sa ešte halili do rannej hmly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vyšiel som na malý vŕšok a napravo som zbadal plechovú stavbu a na nej značku - volavku. Nuž som sa predral poľným porastom k nej a vkročil som do Mladej Hory. Pomedzi domy – pivničky, som došiel na rázcestie s drevenými sudmi a lisom. Sem som voľakedy došiel po zelenej popri vodnej nádrži Sebechleby. Od hotela za stromami bolo počuť stavebný ruch a pokračoval som po modrej značke, čakajúc, kedy sa zjaví miestne značenie. Už som fakt chcel ísť lesom a nie po asfaltke a poliach!

Po značke, ktorá nie je

Moje očakávanie naplnil smerovník Krejdy. Tu miestna modrá značka pokračuje doľava a, hlavne, do lesa. Z neho som vyšiel na lúky a moje oči sa mohli kochať pohľadom na okolité vrchy sfarbené jesennými farbami, ako aj vrchmi na ďalekom obzore. Kráčal som potom zase lesom po lesnej ceste a veľmi sa mi páčili medzi stromami roztrúsené skaly, porastené zeleným machom. Prišiel som na rázcestie a šípka ukazovala, že treba pokračovať rovno. No po pár metroch bolo ďalšie rázcestie a značka žiadna. Poradil som sa s tabletom, a keďže Viničný vrch sa nachádzal nad dvomi lesnými cestami, vybral som si priamu, na ktorej som bol. Rampa na nej bola otvorená dokorán, a tak mi nič nebránilo kráčať ďalej a usilovne pátrať po modrej značke. No mohol som sa obzerať koľko som chcel, žiadnu značku som nenašiel. Cesta pomaly stúpala a na tablete som pozoroval, že som už na úrovni vrcholového bodu Viničného vrchu, tri vrstevnice pod ním. Povedal som si, že som sa asi vybral zlou cestou, spravil som vpravo vbok a začal sa liapať hore černičím a húštinou tenkých stromčekov. V kraťasoch nič príjemné, doteraz mám doškriabané nohy a na hoteli sme lovili zo mňa kliešte.

Chvíľami som to naozaj chcel vzdať, ale som tvrdohlavý, a keď som sa sem vybral, tak som chcel dôjsť na vrchol. Vďaka tabletu som ho našiel pod veľkou čerešňou. Len miestne značenie som nenašiel a rozhodne ani nikde v okolí. Pre návrat do civilizovanejších podmienok na turistiku som pokračoval priamym smerom, lebo tam bola vidno po asi 50 m klasická hora. Podľa tabletu som si to namieril k druhej lesnej ceste, čo mala obchádzať Viničný vrch a došiel som na ňu.

Na moje veľké prekvapenie tam na stromoch bolo žlté miestne značenie, o ktorom t. č. na TuristickaMapa.sk (aktuálne bolo doplnené, pozn. red.), nebola žiadna zmienka. Vykročil som teda doľava, dúfajúc, že ma niekam dovedie. Doviedla, na rázcestie, za ktorým bol veľký posed. Keďže pokračovala doľava, smerom kade som prišiel pod Viničný vrch a rovno sa mi to tiež nezdalo, dal som sa doprava. Lenže lesná cesta išla do stratena, a tak som pomaly klesal lesom. Všimol som si, že idem zo stupňa na stupeň. Nízke kamenné múriky naznačovali, že tu voľakedy boli vinohrady a odtiaľ asi názov kopca. Zrazu sa podo mnou objavil chodník a na stromoch veľké, modré šípky, nastriekané asi sprejom. Tak snáď ma to niekam dovedie! A doviedlo! Nad vyschnutou studničkou stál smerovník miestneho modrého značenia Klasitavky. Kade k nemu vedie, ak vôbec je v teréne vyznačená značka, tušia asi len autori chodníka. Neriešil som to ďalej a už po značke som sa vybral doľava.

Hurá, nestratil som sa!

Z lesa som vyšiel medzi vinohrady, otvorili sa mi pekné výhľady. Prešiel som okolo dvoch mohutných smrekov, medzi ktorými boli biele božie muky a bol som v Starej Hore. Uličkou pomedzi staré domy, poniektoré majú pomaly 300 rokov, som došiel k lavičke pod stromom a sadol som si najesť sa. Prepotené tričko som dal sušiť na slniečku a pomaly som jedol balíček, ktorý som dostal namiesto obeda. Potom som sa ešte chvíľu slnil, no nastal čas sa pohnúť ďalej.

Značka ma doviedla na veľké lúky pod Viničnou horou a z nich na úplne novú asfaltku. Šípka ukazovala doľava, nuž som sa tam vybral. Uprostred pooraných polí bola malá lúčka s tromi stromami a božími mukami. Úžasne to zapadlo do krajiny! Z asfaltky som pri smerovníku Hornícka cesta, odbočil doľava. Vedľa poľnej cesty sa tiahol do diaľky výkop a proti mne sa valil buldozér, ktorý nemilosrdne radlicou rozširoval poľnú cestu na úkor kríkov. V diaľke som zazrel kovové stožiare a myslel som si, že je to chmelnica. Ako som sa blížil, uvedomil som si, že je to zakryté jemnou, čiernou sieťovinou. Keď som došiel úplne k oploteniu, zistil som, že sú to mladé ovocné stromčeky, vedené na drôtoch. Taký obrovský sad som ešte nevidel.

Za ním ma čakala posledná prekážka vo forme bagra a nákladného auta, ktoré likvidovali spúšť po buldozéri. Vošiel som do obce Sebechleby. Prešiel som okolo kaplnky s krivým krížom na streche, popri drevenej zvoničke a bol som na námestí pred OcÚ. Hoci nemali stránkový deň, neodradilo ma to od vstúpenia a pátrania po niekom, kto mi dá pečiatku s erbom obce. Našiel som ochotnú ekonómku a keď som sa jej posťažoval na zlé značenie, hneď ma posielala za nejakým postarším pánom. Vraj to je najznámejší miestny turista. Žiaľ, nemal som čas, lebo autobus mi išiel o pár minút.

Oficiálne značenie?

Keď som si doma preniesol zaznamenanú trasu na TuristickaMapa.sk, nestačil som sa čudovať. Písal som MišoviB o svojej skúsenosti a potvrdil mi, že nie som jediný, kto márne hľadal miestnu značku. Keďže smerovníky boli označené, že sú oficiálne KST, veľmi rád by som sa od zainteresovaných dozvedel, kto túto trasu vyznačil a či spĺňa parametre značenia schváleného Komisiou značenia KST. Osobne o tom silne pochybujem.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek