Trasa

Melocík (790 m) - Nad Zápačou (960) - (M) Čierna voda (1000 m) - (Č) Veľký Javorník (1072 m) - Malý Javorník (1019 m) - Portáš (920 m) - Papajské s. (691 m) - Makyta (923 m) - (Ž) Lysá pod Makytou (380 m)

Miestny hostinec je momentálne v rekonštrukcii, tak pokračujem už nie neznámym terénom, viackrát som šiel z Malocíka, ale... na bežkách. Plynulo stúpam širokou zvážnicou striedavo lúkami, smrekovým lesom a rúbaniskami až na vrchol Čerenky. "Vďaka" novej zjazdovke s vlekom z Kysuckej strany končiacej až hore otvárajú sa prvé výhľady na Moravu, ktoré ma budú sprevádzať takmer do konca. Krátkym klesaním sa dostávam na lúky s roztrúsenými krovinami, lesíkmi aj solitérnymi stromami medzi ktorými presvitajú červené strechy osady Greguši. Opäť jeden z pohľadov, ktorého atmosféra sa zarezáva hlbšie.

Značka stúpa ponad osadu na vŕšok (za ním pod lesom ukrytá stodola) a podobným terénom pokračuje až na rázcestie Nad Zápačou. Tu musím červenú opustiť, keďže sa spúšťa dolu do Makova. Pokračujem modrou stúpajúc smrečinou na Čemerku (1052 m). Z občasných rúbanísk vidno do dlhých a hlbokých dolín smerujúcich k Váhu. V závere traverzujem bukovým lesom južné svahy Hričovca, ešte krátky výšvih - a som pri smerovníku Čierna voda (1000 m). Opäť na červenej vedúcej po hraničnom hrebeni cez sedlo Pindula z Makovského priesmyku.

Zdravím sa s trojicou českých turistov a pýtam sa ich na vodu. Naozaj, nejakých 100 m smerom na Pindulu naberám z výdatného prameňa, najlepšieho za celú túru. Po krátkom stúpaní rúbaniskom nasleduje lesný traverz, až vychádzam na lúky nad sedlom Butorky. Výhľadu na juhovýchod bráni smrečina, ale na opačnej strane krásne vidno zvlnené hrebene Moravskoslezských Beskyd s jednotlivými vrcholmi od Radhoště cez Tanečnici, Kněhyni, Smrk až po Lysou horu s vysielačom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľký Javorník

Do sedla vedie autocesta pokračujúca k chatám v stredisku Kasárne, parkuje tu niekoľko áut a celkovo nevľúdny dojem završuje niekoľko rokov rozostavaná stavba akéhosi hotela. Nezdržujem sa a načínam prvé metre na najvyšší vrchol pohoria. Okrem jedného strmšieho úseku je to pohoda, nakoniec, výškový rozdiel od sedla je necelých 100 m. Vo vrcholových partiách sa striedajú pralesovité porasty pokrútených bukov (ŠPR), lúčky zarastené čučoriedím a výhľady cez prieseky na moravskú stranu. Po necelej polhodine som na Veľkom Javorníku (1072 m).

Na plochom vrchole je okrem starého hraničného kameňa, tyče s vrcholovou knihou aj nový veľký drevený dvojkríž. Na slovenskú stranu zas nie je vidno kvôli smrekom (ako na väčšine hrebeňa), od severu na východ je však nerušný výhľad na Moravu aj pokračovanie hrebeňa cez Stratenec a Malý Javorník. Oddychuje tu pár ľudí. Nasledujem ich chvályhodný príklad, vyzúvam vibramy, posedávam, polihujem, či len tak sa prechádzam a nechávam si masírovať chodidlá mäkkou trávou. Zobnem niekoľko bobuliek čučoriedok, čo ostali po zberačoch a naberám aj zásobu do večernej kalorickej bomby.

Pokračujem cez sedlo Gežov (1030 m), kde sa pripája žltá od Kasární a hrebeňom oscilujúcim nad 1000 metrovou vrstevnicou sa dostávam na Stratenec (1055 m). Je to ďalší z nevýrazných vrcholov, hore sú však umiestnené tri veľké betónové kríže pamätníka padlým v II. svetovej. Na úseku od sedla Gežov až pod Malý Javorník sú umiestnené nové prístrešky, stoly, infotabule a ohniská - pochvalu si zaslúžia pracovníci ObÚ v Papradne. Tu na Stratenci je navyše pohľadová mapa na Javorníky a priľahlé moravské pohoria - vynikajúca pomôcka pri orientácii.

Spolupútnici

Dávam sa do reči s mladou sympatickou dvojicou z Moravy, ktorá odišla z Veľkého Javorníka krátko predo mnou. Pomáhajú mi identifikovať nepopísané kopce. Vysvitne, že svoj dvojdňový trek majú ako prípravu na Malú a Veľkú Fatru na ďalší týždeň. Oplácam im informácie a, samozrejme, odkazujem ich na najlepší internetový zdroj o slovenských horách... K najbližšiemu rázcestníku ideme spolu, tu sa však lúčime. Ja nechávam batoh hore a zbieham s fľašami po žltej k prameňu vzdialenému asi 200 m. V tomto suchom lete je výdatnosť mizerná, ale dá sa nabrať.

Aj posledný úsek na Malý Javorník (1019 m) má zväčša rovnaký charakter: mierne zvlnený hrebeň, naľavo smrečina, napravo svahy porastené čučoriedím s osamelými stromami, výhľad na Moravu. Na vrchole okrem cykloturistu oddychuje aj spomínaná dvojica. Jej krajšia časť si vyberá z jedálneho lístka umiestneného v zasklenej drevenej vitrínke (už 6 km pred samotnou chatou!). Ešte pokecáme a opäť sa rozlúčime. Ja tu mienim prenocovať. Trochu mám obavy - predsa len, tu sa pripája štátna hranica...

Škoda na hrebeni

Odhadujem smer k východu slnka a rozkladám si bivak na trávnatej plošinke pod vetvami rozložitého smreka. Nasleduje obvyklý rituál varenia, jedenia, štúdia mapy... Počas stmievania "prefrčí" po chodníku oneskorený cyklista, ani nezastavuje na vrchole. Väčší šok však zažívam o niekoľko minút. Zdola počuť kvíliaci motor a o chvíľu sa spoza smrekov vynorí... otlčená okrová Škoda 105. Na vrchole stúpania postojí a spúšťa sa na druhú stranu. Po pár metroch posádka zrejme usúdi, že je to strmé a vycúva naspäť. Z auta vyskakujú dvaja "týpci" v postpubertálnom veku a čítajú tabuľky smerovníka na vrchole. Čosi medzi sebou prehodia, nastúpia, otočia škodovku a miznú, odkiaľ prišli. Zazriem ešte evidenčné číslo - PB... "Mám to ja ale krajanov," vravím si v duchu.

Postupne utícha cvrlikanie koníkov a bzukot múch. Noc už je v pohode. Samozrejme, až na to, že pri každom prasknutí konára v priľahlom lese sa preberám a hľadám v tme chlpatú siluetu... Odhad ležoviska bol absolútne presný, priamo zo spacáka fotím východ slnka nad Veľkým Javorníkom. Aj balenie mi takto ide lepšie od ruky, ranná hygiena so zvyškami vody je krátka, takže krátko po pol siedmej nakladám batoh na chrbát. Vychádzam ešte raz na vrchol, odkiaľ je pre zmenu vidno čiastočne aj na slovenskú stranu.

Po hranici

Ďalšie kilometre sú charakterizované troma skutočnosťami: údaje na smerovkách sú v kilometroch (keďže pohraničný hrebeň majú pod palcom českí značkári), každú chvíľu som v inom štáte (keďže chodník obchádza biele hraničné kamene s červenými čiapkami raz zľava - raz sprava) a... českí mobilní operátori víťazia nad mojím domovským. Nasledujú nevýrazné klesania a stúpania stále v nadmorskej výške nad 900 m. Hrebeň je v tejto časti zalesnený, prevažujú smrečiny s primiešaným bukom. Na Stolečnom vrchu (962 m) dva kilometre vopred láka svojím jedálnym lístkom aj chata Kohútka.

Vchádzam na lúky v okolí horského hotela Portáš, svojím dreveným zovňajškom sa celkom hodí do tohto prostredia. Kamenitá cesta vedie vŕškom po českej strane, väčšina malých súkromných chát je však "za čiarou". Z kopca sa otvára pohľad na zjazdovky, vleky a chaty rozsiahleho strediska. Všetkému tróni na protiľahlom kopci chata Kohútka, ktorá celku aj dáva meno. Som tu zavčasu, takže všade vládne kľud. Pokračujem okrajom lúky až k pietnemu miestu s krížom, kde sa cesta mení na jednoduchý chodník a vnára sa do lesa.

Nevrlý Rex

Striedajú sa úseky mladinou s pralesovitými porastami starej smrečiny z moravskej a bučiny zo slovenskej strany. Výhľadov je poskromne, prevýšenia stále také "javornícke". Na kóte Krkostěna (867 m) sa hrebeň lomí v pravom uhle na juh. Nezvyklý názov, ale klesanie je zo začiatku naozaj krkolomné. Nečudo, do Papajského sedla (691 m) to klesne na kilometri vrátane medzikopčeka. Robím teda slalom pomedzi hraničné kamene v odrastenej bučine - a konečne som v sedle s prístreškom.

Zo slovenskej strany je tu rozsiahla nevľúdna skládka vyťaženého dreva. Z moravskej vedie lesná cesta, vidím odstavené policajné auto. Spoza krovia sa ozývajú povely: "Pojď sem... hledej..." "Došľaka, majú tu nejakú pátračku," pomyslím si. "Možno ma ani nebudú chcieť pustiť ďalej..." Hľadám pokračovanie červenej, keď z mi krovia vybehne naproti čierny vlčiak s obojkom "POLICIE". Poškrabkanie za ušami ako pozdrav, ale už je tu aj jeho pán. Pýtam sa na značku - policajt sa uisťuje, či na Makytu, a ochotne mi ukazuje smer. Psiskovi sa to zrejme zdá podozrivé, a tak, keď sa obraciam na odchod, skočí mi na chrbát. Našťastie sa zadrapí len do batoha. Policajt ho okamžite schmatne za obojok, pritlačí ho k zemi a čosi nelichotivé mu vraví. "A to tam nemám ani klobásku..." poznamenám ešte a svižným krokom vyrážam do kopca. Oddych v sedle sa ruší.

Federálna smerovka

Stúpanie na Makytu je miestami extrémne strmé. Všade inde by do takého svahu viedli serpentíny, tu ale chodník ide priamo od jedného hraničného kameňa k nasledujúcemu - a čiara nepustí. Za mokra by som tadiaľto ísť nechcel. Na vrcholovom hrebeni sa terén zmierňuje a popri rúbanisku značka odbočí na slovenskú stranu. Zbadám aj dôvod - na mohutnom buku je znak studničky so šípkou. Prietok z prameňa je minimálny, voda je však studená. Naberám aspoň do pollitroviek a odlievam z nich kriváky, čo mi tam vbehli.

Značka sa nevracia na hrebeň, pokračuje zvážnicou mierne stúpajúc juhovýchodným úbočím a až tesne pod vrcholom sa niekoľkými serpentínami šplhám na Makytu (923 m). Je tu drevený prístrešok, vrcholové knihy, tabuľa CHKO Beskydy... bez výhľadu. Zaujme ma jedine smerovka žltej značky, ktorou mienim pokračovať do cieľa. Smeruje už výlučne na Slovensko, umiestnil ju KČT a uvádza údaje ako v hodinách, tak aj v kilometroch - kompromis hodný nasledovania?

Orosená odmena

Po pár desiatkach metrov sa lúčim s posledným hraničným kameňom a žltá sa spúšťa dolu rúbaniskom. Bukovými lesmi dosť poznačenými ťažbou smerujem na juh. Musím dávať pozor, lebo trasa často prechádza z jednej zvážnice na inú, bez výrazných orientačných bodov. Našťastie, značenie je tu dobré. Nakoniec vychádzam na rozsiahle lúky nad Dešnou, pomedzi roztrúsené domce lazníckych usadlostí schádzam doľava do údolia a popri potoku až k prvým domom Lysej pod Makytou. Na námestíčku zakotvím "U kohúta" a dávam si zaslúženú "orosenú odmenu".

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek