Úvod magistrály sa tiahne úpätím Západných Tatier a až pri Štrbskom plese sa značka stočí vyššie do hôr. Prejde popod najznámejšie vrchy, ako Končistá, Gerlachovský štít, Slavkovský štít, Lomnický štít a cez Veľkú Svišťovku klesne k Zelenému plesu. Odtiaľto pokračuje do Belianskych Tatier, kde sa cez Vyšné Kopské sedlo dostane do Monkovej doliny, ktorá končí pri obci Ždiar. Tu zároveň končí aj Tatranská magistrála. Teda aspoň takto to vyzeralo pri pohľade do mapy, keď som plánoval prechod. Reálne je to však vždy úplne iné.

1. deň Jalovec – koliba pod Suchým hrádkom

Jalovec – Tokariny – Jalovecká dolina, ústie – Žiarska dolina, ústie – rázc. pod Holým vrchom – Úzka dolina, ústie – koliba pod Suchým hrádkom

(21 km, prevýšenie 812 m)

Pôvodný plán bol prísť sem až o deň neskôr, ale Veľkofatranskú magistrálu som prešiel rýchlejšie ako som počítal, a tak som tu skôr. Pôvodne som mal trasu rozvrhnutú na dva dni. Len tak čakať do večera sa mi tu nechce, tak pozerám do mapy. Neďaleko rázcestia pod Bystrou by mala byť útulňa. Tam by som za poobedie mohol prísť, a tak z Jalovca vyrážam na cestu. Najskôr musím nájsť začiatok trasy, ktorý je ďalej za dedinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestou sú pekné výhľady na Západné Tatry. Magistrála začína pri smerovníku Tokariny, teda takto je to pomenované na mape. Na turistickom smerovníku nie je názov žiadny. Mostíkom prejdem cez Jalovecký potok a tu si treba dať pozor, chýba tu viacero značiek a chvíľu som blúdil, kým som zistil, kam ďalej. Treba prejsť priamo stredom poľany k prístrešku a prebrodiť menší potok Rakytie (Skalistý potok), a potom pokračovať po lesnej ceste smerom doľava. Značka vedie okrajom lesa a po pravej strane sú rozsiahle lúky Laništie. Pravé kvôli nim sú odtiaľto pekné výhľady na Liptovskú kotlinu a Nízke Tatry. Na okraji lesa je veľká tabuľa o tom, ako miestne spoločenstvo chráni lesy. Pri pohľade na traktor o 200 metrov ďalej, ktorý vyťahuje aj posledných pár zdravých stromov z kopca, sa nad tým iba zasmejem.

Lesnou cestou idem ďalej do ústia Žiarskej doliny, kde je čulý ruch. Húfy turistov sa strácajú až za chatou Baranec. V diaľke počujem vrtuľník, a tak sa obzerám, čo to bude zač. Ako som predpokladal záchranársky a letí niekam hore do Žiarskej doliny. O pár minút letí späť a pristane na lúke neďaleko mňa. Chvíľku tam pobudne a potom odlieta smerom do Popradu. Snáď sa nikto hore zas nezahlušil. Na celej trase je veľa prameňov a potokov, takže voda sa dá nabrať prakticky kdekoľvek. Pred časom som niekde čítal, že sa neodporúča piť z tatranských potokov. Pil som už však aj väčšie stoky, a tak sa mi z tejto čistej vody snáď nič nestane.

Ďalšou križovatkou turistických trás je ústie Úzkej (Račkovej) doliny. Nachádzajú sa tu aj dva väčšie hotely a chatová osada. Prakticky celý čas sa dnes striedajú lúky a lesy. Nie je tomu inak ani ďalej, a tak si vychutnávam pekné výhľady na Nízke Tatry. Ako pomaly prichádza večer, tak sa po lúkach začínajú objavovať srnce a jelene. Od koliby pod Suchým hrádkom sledujem jedného srnca ako sa neďaleko pokojne pasie. Útulňa nie je práve hotel Kempinski, ale je tu aspoň posteľ. Navyše je odtiaľto pekný výhľad na celý hrebeň Nízkych Tatier na jednej strane a majestátny Kriváň na druhej. V noci mi robili spoločníkov netopiere, ktoré lietali popod strechu.

2. deň Koliba pod Suchým hrádkom – Hrebienok

Koliba pod Suchým hrádkom – rázc. pod Bystrou – Podbanské – Nadbanské – Nad Bytom – Tri studničky – býv. Važecká chata – Jamské pleso – Odbočka na Biely Váh – Furkotská dolina – Štrbské Pleso – Trigan – Popradské pleso – sedlo pod Ostrvou – Batizovské pleso – Suchý vrch – Sliezsky dom – Slavkovské plieska – Hrebienok

(41 km, prevýšenie 2023 m)

Ráno ma opäť víta pekný výhľad na Nízke Tatry. Z prameňa pri útulni si naberiem vodu a opäť vyrážam na cestu. Dnes by to malo byť už zaujímavejšie, keďže sa dostanem aj do kopcov. Najskôr však musím prejsť relatívnou rovinou na Podbanské. Značka vedie zväčša po lesnej ceste, ktorá je na niektorých miestach asfaltová.

Neďaleko Podbanského schádzam zo značky a idem sa pozrieť k chate, kde som v minulosti trávil prázdniny. Nebol som tu už poriadne dlho, ale chata sa veľmi nezmenila. Chvíľu som si zaspomínal na časy nedávno minulé a pobral sa ďalej. Popri Ceste slobody, ktorá vedie na Štrbské Pleso sa idem pozrieť, či ešte funguje bufet u Svišťa. Bufet aj po rokoch stále funguje a priamo popri ňom ide značka Tatranskej magistrály.

Cez most prekročím riečku Belá a pokračujem smerom na Tri studničky. Cestou sa striedajú malé úseky lesa s rozsiahlymi polomami. Výhodou otvorenej krajiny sú pekné výhľady na Západné Tatry a majestátny Kriváň. Pri už kultovom mieste Tri studničky, ktoré je spojené s výstupmi na Kriváň, stretávam prvých turistov. Väčšina z nich zrejme smeruje na Kriváň.

Pokračujem ďalej cez ďalší rozsiahly polom k Jamskému plesu. Takto zrána tu nie je takmer nikoho a konečne je tu les. Po slnkom zaliatych polomoch padne trochu chládku vhod. Kúsok za plesom prechádzam cez mostík ponad bystrinu Biely Váh. Už tak trochu tradične si z nej naberám vodu na pitie. Ak sa bojíte takýchto zdrojov vody, tak o kúsok ďalej je studnička.

Ako sa približujem ku Štrbskému Plesu, tak pribúda aj turistov. V okolí plesa je rušno, a tak sa tu dlho nezdržujem. Po červenej značke stúpam k Popradskému plesu. Priamo úmerne so stúpajúcou nadmorskou výškou klesá počet turistov, a tak je chodník miestami úplne prázdny. Od Popradského plesa sa pozerám na strmé stúpanie na Ostrvu. Konečne poriadny kopec. Stúpanie serpentínami je trochu zdĺhavé, ale celou cestou sú pekné výhľady na okolie Popradského plesa. Hore v sedle pod Ostrvou takmer nikto nie je. Zbehnem sa pozrieť na samotný vrch Ostrva (1984 m) a pokračujem ďalej.

Značka zväčša kopíruje vrstevnicu, a tak tu nie sú veľké prevýšenia. Chodník je zaujímavý aj tým, že vedie cez strmý terén. Keby sa tu človek potkne, tak zletí hádam až do Popradskej kotliny. Onedlho stojím na brehu Batizovského plesa, ktoré sa nachádza pod Gerlachovským štítom. Priamo z plesa si naberám vodu a obdivujem majestátny Gerlachovský štít. Neďaleko chodníka je malý fľak snehu, vhodný na schladenie sa.

Magistrálou pokračujem ďalej a popod majestátny Gerlachovský kotol prechádzam k Sliezskemu domu. Chvíľu si posedím pri Velickom plese a potom pokračujem smerom na Hrebienok. Mám pocit, že ľudia sa tu koncentrujú iba okolo určitých bodov. Inak som tu úplne sám. Cestou na hrebienok idem najskôr cez malú kosodrevinu, potom cez väčšiu, až nakoniec vstupujem do lesa. To je neklamným dôkazom toho, že strácam výšku. Tesne pred Hrebienkom miznú stromy, ostalo ich tu iba pár. V diaľke vidím budovy. Čakal som, že tu bude čulý ruch, ale nikoho tu nie je. Zrejme sa už všetci zviezli dole. Rozmýšľam či ešte zbehnem k Rainerovej útulni, ale nakoniec ostávam cez noc na Hrebienku.

3. deň Hrebienok – Ždiar

Hrebienok – Rainerova chata – Obrovský vodopád – Zamkovského chata – Lomnická vyhliadka – Skalnatá chata – Skalnaté pleso – Veľká Svišťovka – Chata pri Zelenom plese – Veľké Biele pleso – Kopské sedlo – Široké sedlo – Monkova dolina – Ždiar

(36 km, prevýšenie 1965 m)

Hovorí sa, že líšky chodia dávať dobrú noc, ale ráno som stretol jednu, ktorá mi prišla dať dobré ráno. Chvíľu sa na seba pozeráme, a potom sa jej pýtam „Čo by si moja rada?“. Chvíľu ešte neveriacky pozerala, až sa nakoniec radšej pobrala preč. Z Hrebienka odchádzam ešte predtým ako sa to tu začne hemžiť návštevníkmi.

Neďaleko Rainerovej útulne stretávam filmárov, ktorí natáčajú dokument o vtákoch. Teda aspoň tak mi povedali. Z Veľkého Studeného potoka si naberám vodu a popri Obrovskom vodopáde mierim na Zamkovského chatu. V okolí chaty je pár ľudí, ale žiadny extra nával. Ďalej pokračujem na Lomnickú vyhliadku a odtiaľ na Skalnaté pleso. Cestou som stretol len jedného poľského turistu, inak tu zatiaľ nikto nie je. Ako prechádzam popri Skalnatej chate, pozriem sa dnu cez okno a tam tatranská legenda - Laco Kulanga. Cez okno na mňa vyletela spŕška nadávok, ale nebola adresovaná mne. Zrejme ho naštvali nejakí neporiadni turisti vo vnútri.

Ku Skalnatému plesu začína lanovka pomaly chrliť davy turistov. Lomnický štít je zatiaľ zahalený v hmle, a tak sa prejdem aspoň okolo plesa. Po červenej značke ďalej pokračujem smerom na Veľkú Svišťovku. Cestou sú pekné výhľady na Skalnaté pleso a Podtatranskú kotlinu. Na vrchole Veľkej Svištovky začína dosť fúkať, ale sú odtiaľto pekné výhľady na Kežmarský štít a Dolinu Zeleného plesa. Cesta dole k Zelenému plesu vedie serpentínami po strmom kopci. V dolnej časti je kúsok trasy zabezpečený aj reťazami. Počasie sa za pár minút z pekného slnečného dňa zmenilo na zamračený deň so silným vetrom. Pri Zelenom plese sa vo vetre fotí nevesta. Vyzerá to ako keby ju má čochvíľa strčiť vietor do vody. V svadobných šatách by to asi nebolo bohviečo.

Od Chaty pri Zelenom plese vedie značka relatívnou rovinou k Veľkému Bielemu plesu. Po ceste je pri chodníku studnička „Linda“. Jej výdatnosť je však veľmi slabá a čakal by som tu veľmi dlho, kým by som mal plnú fľašu, a tak si naberám vodu z Veľkého Bieleho plesa. Na okraji plesa je malý prístrešok, kde sa zišla veľká skupina turistov. Keďže to vyzerá na dážď, smerujú späť ku Chate pri Zelenom plese.

Pokračujem ďalej do Kopského sedla. Stúpanie vedie serpentínami do strmého kopca. V sedle dosť fúka, ale to je nič oproti tomu, čo ma čaká vo Vyšnom Kopskom sedle. Tam sa kvôli vetru pomaly ani nedá stáť na nohách. Keď však začnem klesať do Širokého sedla, vietor pomaly ustáva. Jedinou škodou je, že okolité vrchy sú zahalené v hmle. Dosť dlhú chvíľu čakám v sedle či sa nerozplynie. Po pár minútach sa tak naozaj stane a mám pekný výhľad na Ždiarsku vidlu a vrch Hlúpy. Je škoda, že sú Belianske Tatry uzavreté, ale vcelku to aj chápem. Erózia je aj na tomto jednom chodníku hrôzostrašná.

Prídavok na Repisko

Ždiar, Tatra – Filipský vrch – Magurka – Pri Tablici – Príslop – Repisko – Príslop – Pri Tablici – lyžiarsky vlek Strachan – Ždiar, centrum

Pod Širokým sedlom sú ešte stále badateľné zvyšky lavín a taktiež sa tu pasie jeden kamzík. Značka prudko klesá do Monkovej doliny, kde miniem dve studničky vody. V závere prechádzam po asfaltovej ceste do obce Ždiar, kde sa pri smerovníku Tatra, Tatranská magistrála končí. Počasie sa umúdrilo a mám do večera ešte veľa času, a tak ešte vybehnem na neďaleký neznačený kopec Repisko (1259 m), ktorý je najvyšším bodom Spišskej Magury. Cestou sa otvárajú pekné výhľady na Belianske Tatry a obec Ždiar.

Záver

Tatranská magistrála nepatrí medzi trasy, ktoré sú chodené cielene ako diaľkové prechody. Skôr tvorí prepojenie medzi jednotlivými dôležitými bodmi v Tatrách. Má však niečo do seba absolvovať ju ako celok. Prevedie vás úpätím väčšiny známych tatranských vrchov a štítov a poskytne pekné výhľady do blízkeho okolia. Jedinou škodou je, že úvod nie je potiahnutý po hrebeni Západných Tatier. Cez Vyšné Kôprovské sedlo by sa značka mohla napojiť na magistrálu pri Popradskom plese. Vtedy by to nebola len technicky najnáročnejšia a najvyššie položená magistrála na Slovensku, ale aj najkrajšia trasa.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek