Trasa

Tatranská Javorina – Pod Muráňom – Galajdova poľana – tiesňava Bránka – Zadné Meďodoly (Zadné Kapršady) – Tatranská Javorina – Gombošov vrch – Tatranská Javorina

Ranný mráz ma po príchode do Tatranskej Javoriny prinúti podvíhať všetky zipsy až pod krk a neflákať sa napriek nenáročnému programu. Svižným krokom mierim do ústia Javorovej doliny. Asfaltová cesta vedie paralelne s bystrinou Javorinka, do ktorej sa pozerám častejšie ako pred seba, keďže nízke ranné slnko mi svieti priamo do očí. Ešteže je tu dolina úzka a stromy poskytujú dostatok tieňa. Čoskoro sa dolina rozšíri a ocitám sa pri rázcestníku Pod Muráňom. Je tu drevený most, ktorým sa dostanem na druhý breh Javorinky. Trochu sa tu zdržím, aby som si urobil zopár záberov na pamiatku. V rannej dobe objektív priťahuje Kôň, najzápadnejší vrch hrebeňa Belianskych Tatier. V kompozícii s mostom a riečkou sa z fotiek stávajú pamätné zábery. Letné záplavy nasledujúceho roka 2018 totiž celý tento úsek, ktorý mám práve za sebou, navždy zmenili.

Na druhej strane mosta pokračuje cesta okolo horárne a privádza ma na rozľahlú Galajdovu poľanu, ktorá leží priamo pod Muráňom. Je to druhý vrchol v hrebeni Belianskych Tatier a svojím charakterom úplne jedinečný. Pohľad na jeho nedobytné kolmé skalné steny je odtiaľ zdola úchvatný. Horná, zatienejšia časť lúky je vďaka rannému mrazu úplne biela. Som celkom rád, že kráčam po širokej ceste a nemusím riešiť od rosy premočené topánky. Za poľanou sa vnáram medzi stromy, je to však len dočasná záležitosť, nakoľko už po chvíli les po mojej ľavej ruky mizne, odhaľujúc tak neustále pohľady na Muráň. Tie sú však značne znehodnotené spúšťou, ktorá ostala po lykožrútovi. Lesy sú tu zničené alebo napadnuté na najrôznejších úrovniach, v zásade ale skaza postupuje zdola hore a je zrejmé, že postupne padne celý porast siahajúci až tesne pod muránske hradby. Pri turistickom prístrešku, kde sa cesta stáča doľava, sa naskytne pohľad aj na opačnú stranu, dole do Javorovej doliny, kde panuje úplne rovnyký obraz skazy. Priamo pred sebou vidím dvojicu kopcov s výrazným sedlom medzi nimi. Ide o Suchý vrch a vyšší Košiar, kde si lykožrút rovnako nezastaviteľne ide svoje. Aspoň že jesenná farebnosť uberá trochu na negatívnosti pohľadu. Ale naozaj iba trochu.

Od prístreška sa cesta začína dvíhať čoraz strmšie, blížim sa totiž k tiesňave Bránka, za ktorú je zodpovedný Meďodolský potok, teraz veselo hučiaci vedľa mňa. Po ústupe ľadovcov si hľadal cestu dole do Javorovej doliny a cez skalný prah si ju jednoducho prerezal. Vápencovo-dolomitová hornina, z ktorej sú celé Belianske Tatry, mu to s istým odporom umožnila a vďaka jeho trpezlivosti a neutíchajúcej usilovnosti môžem teraz kráčať krásnou úzkou roklinou, ktorej vysoké kolmé steny ani neviem poriadne odfotiť. Tiesňava Bránka je naozaj bránou, opúšťam Javorovú dolinu a vstupujem do doliny Zadné Meďodoly. Už po pár metroch je zrejmé (a samozrejmé), že rovnaký obraz lesa vládne aj tu. Vďaka občasným rúbaniskám sa predo mnou ukazujú vrcholky dvoch najvyšších vrcholov Belianskych Tatier, Havrana a Ždiarskej vidly. Za mnou sa postupne vynára snehom ozdobená Javorinská Široká, ležiaca na druhej strane Javorovej doliny. Kontrast nádherných vrcholkov hôr a zničeného lesa pod nimi je zjavný. Zjavný je ale aj fakt, že zo zdravého lesa by tieto pohľady neboli možné. Tak, milovník prírody, vyber si... Predsa len na záver vchádzam do normálneho lesa. Kúsok nad sútokom Meďodolského a Kolového potoka, ktorý odvodňuje bočnú Kolovú dolinu a vyteká z Kolového plesa, ostal ešte posledný úsek zachovaného lesa. Otázka je len, na ako dlho. Cesta v ňom končí rampou (naozaj) a značka odbočuje doľava cez mostík ponad potok. Hneď za mostíkom sa nachádza prístrešok s výdatným prameňom a len kúsok vyššie chodník vstupuje na rozľahlú alpínsku lúku Zadné Kapršady, kde sa dnes určite zdržím viac, ako naposledy, keď sme ju v podstate len prešli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Konečne, skutočne konečne som v prírodnom prostredí, aké si turista v takýchto horách predstavuje. Nádherná alpínska lúka, vyzdobená osamote či v skupinkách stojacimi ihličnanmi a dekorovaná majestátnymi horami všade naokolo. Po hodine a pol putovania zdevastovaným lesom je tento pohľad balzamom pre zrak. Nachádzam si tu jednu príhodne situovanú skalku, kde sa zložím a vychutnám si pohľady na toto miesto, aké si zaslúži. Ako prvé ma upútaju obe belianske dominanty, Havran a Ždiarska vidla, keďže sa fakticky nachádzam na úpätí ich južných svahov. Asi všetci poznáme ich vzhľad zo severu, čiže od obce Ždiar. Dvojica pyšných, typicky tatranských štítov. Mám za to, že z južnej strany, odtiaľ zo Zadných Meďodolov, by ich nedokázal nikto neinformovaný stotožniť. Ich podoba už nemôže byť odlišnejšia. Akoby ich sem preniesol niekto z talianskych Dolomitov.

Ešte zaujímavejší je susedný štít - Hlúpy. Pre belianske číslo tri platí presný opak, čo pre jeho dvoch vyšších bratov. Zo strany Ždiaru absolútne nenápadný, oblý kopec sa z juhu mení na suverénne najkrajší a jediný štít hodný pomenovania. Taký je aspoň môj dojem. Z juhu ohraničuje Zadné Meďodoly vysokotatranský Jahňací štít so svojimi dvomi rázsochami. Aj na ten je najkrajší pohľad práve odtiaľ. Z východu uzatvára dolinu Kopské sedlo a zo západu, zo strany Javorovej doliny, vykukuje hrebeň Javorinskej Širokej a časť poľských Tatier. Jednoducho úchvatné miesto. Keďže sa dnes nikam nenáhlim, snažím sa nádhernú pokojnú scenériu čo najviac uložiť do pamäti, samozrejme aj do elektronickej. Totiž netreba dlho pátrať, aby si človek všimol prvé, zatiaľ izolované ohniská lykožrúta aj tu. Predstava, že po nejakom čase tu bude panovať rovnaká spúšť ako dole v Javorovej doline, si zaslúži len jeden prívlastok – strašná.

Pomaly sa zberám na návrat, pri prístrešku s prameňom si dávam ešte krátke horalkové posedenie na lavičke. Ako si tak sedím, do veselého zurčania Meďodolského potoka sa zrazu začne primiešavať akýsi rušivý podtón. Pomaly silnie a v istom momente je už konštantný. Musím sa postaviť z lavice, aby som videl na cestu na druhej strane dreveného mostíka. Na moje veľké prekvapenie tam stojí veľký nákladný offroad, fakt obrovský, na lesnej ceste by som ho neobišiel ani na kolobežke. Rušivým zvukom je nevábne hučanie jeho naftového motora. Stojí pred rampou, ktorú dáva šofér práve dole. Veľký terénny nákladiak je to posledné, čo by som tu čakal. Za rampou auto zastalo, šofér ju opäť zavrel a offroad zmizol v lese. Keďže mám dnes čas, dostávam chuť zistiť, kam má nákladiačik v prírodnej rezervácii namierené. Vyberám sa po jeho stopách, ktoré sú pekne otlačené v námraze na zatienených miestach. Odkázaný ale na ne nie som, lesná cesta je tu len jediná. Po krátkom čase sa záhada odhaľuje, offroad je zaparkovaný pred chatou na Burdeli. Ďalej ísť nepotrebujem, pozvaný nie som, tak si tu aspoň preskúmam okolie.

Za moje vybočenie zo značeného chodníka som však zakrátko vytrestaný. Z ničoho nič sa ocitám pri roji sršňov. Len čo som zvuk začul, beriem nohy na plecia a bežím preč. No, bežím... nejako však nedôstojný zrýchlený pohyb s batohom na chrbte a foťákom na pleci nazvať musím. Asi po dvadsiatich metroch mi dochádza, že zvuk prenasledujúcich sršňov sa nijako nemení. Ani im neunikám, ani ma nedoháňajú. To sú nejaké zvláštne sršne. Tak sa zastavím, porozhliadam a vo výške nad hlavou si všimnem poletujúci dron. Dofrasa, len kúsok vleziem do neznačkového terénu (nech mi je poľahčujúcou okolnosťou, že som stopoval veľký nákladný ofroad) a už ma majú. V zápätí mi napadá pravdepodobnejšie vysvetlenie, chlapík z ofroadu asi prišiel dronom mapovať škody na lesnom poraste. Dodnes neviem, ako to bolo, v každom prípade nikto ma nezatkol ani nepokutoval. A o rýchlosti zásahu lesnej stráže voči narušiteľovi návštevného poriadku TANAP-u s využitím najmodernejšej techniky som mal asi trochu preexponované predstavy. Musím pozerať menej filmov.

Po tomto dobrodružstve sa radšej poslušne vraciam na turisticky značený chodník. Náladu mi trochu kazí to, že sa mi vybila batéria vo foťáku a náhradná ostala doma pekne v nabíjačke. Takže zvyšné fotky budú iba z kamery, čo je kvalitatívny pokles o tri triedy. Celou cestou späť premýšľam o uhlíkovej a inej exhalátovej stope, ktorú tu vozidlo zanechalo, kým sa vyštveralo do tej výšky. A asi ako často sa takýto jav tu vyskytuje. To všetko v kontexte reštrikcií, uvalených na pešieho turistu z dôvodu ochrany prírody. A asi si tiež kúpim dron do Tatier.

Pri návrate do Tatranskej Javoriny si ešte dávam sľúbený prídavok. Dostať sa na lúky Gombošovho vrchu chodníčkom popri vleku je otázka chvíle. Jesenný pohľad do Javorovej doliny uzavretej reťazou pocukrovaných štítov v zostave Jahňací-Kolový-Baranie rohy-Ľadový je úžasný. Smerom doprava je masív Javorinskej Širokej, teraz však čiastočne proti slnku. Zato na ľavej strane je nemenej ohromná belianska zostava Muráň - Nový. Opäť raz musím žasnúť nad unikátnym zjavom Muráňa. Lyžovať na tejto zjazdovke v jasnom počasí musí byť euforické. Pred definitívnym návratom k autu sa ešte pomotám po lúkach hľadajúc zaujímavé uhly pohľadov a k dokonalému dojmu mi chýba len funkčný fotoaparát. O dôvod viac sa sem vrátiť.

Zhodnotenie

Čo bolo východiskom z núdze a náhradným programom, ukázalo sa byť nádhernou exhibíciou jesennej prírody v severnej časti Tatier. Napriek všetkým negatívam zo spuštosených lesov predsa len muziku tvrdili hory a tie sú tu krásne, a tak nejako menej opozerané. Po letnej, sviežo-zelenej návšteve som od hnedých jesenných Belianskych Tatier veľa nečakal, opak bol však pravdou. Október sa tak isto nenechal zahanbiť a predviedol sa v najkrajšom šate, čomu určite dopomohli snehovým popraškom pokryté vrchné poschodia hôr. Dnešnú vychádzku si viem celkom predstaviť ako plnohodnotnú seniorskú túru či vytriasačku na druhý deň po náročných vysokotatranských výstupoch. No a samozrejme vďaka prístrešku s prameňom pred koncom aj ako pekný cieľ pre rodinný piknik s deckami, spestrený informáciami z náučného chodníka.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek