Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhovor Národné parky sú lunaparky, využívané primárne na ťažbu

V novembri sa v Bratislave konala medzinárodná konferencia New initiatives from a decade of progress. Jedným z rečníkov bol slovenský europoslanec Michal Wiezik, ktorý hovoril o tom, že Slovensko by potrebovalo aspoň 5 % územia ponechaného na samovývoj. O tom, prečo práve 5 %, či toľko vhodného územia vôbec máme, a či pustiť do bezzásahových území turistov, sme sa rozprávali v nasledujúcom rozhovore.

Prečo je dôležité mať územie, kde je divočina?

Treba vychádzať z toho, čo tá divočina je. Je to územie, kde prebiehajú prírodné procesy, vytvárajú sa tam prírodné štruktúry, je to nefalšovaná, divoká, človekom neregulovaná príroda. Takáto príroda poskytuje ľuďom rôzne zážitky, ktoré nevyplývajú z toho, že ju človek ťaží a využíva, ale z pôsobenia tej divočiny. Les, ktorý človek neovplyvňuje, nie je zjednodušený a najlepšie plní rôzne funkcie, napríklad vodoochrannú či pôdoochrannú. Tiež podporuje najviac druhov, ktoré v ňom prežívajú. Divočina je aj veľmi krásna. Keď máme niekde staré stromy, popadané stromy, divoké rieky a potoky, divé zvieratá, estetickosť toho prostredia je veľmi vysoká a nenapodobiteľná. Ako originál obrazu. Človek ju nedokáže napodobniť ani vyrobiť, dokáže ju len zachovať. Návrat do takéhoto neregulovaného prírodného prostredia je špeciálne pre civilizovaných ľudí veľmi dôležitý. Je to vstup do iného, cudzieho, vonkajšieho sveta, z ktorého sme vzišli, ale aj unikli. Ak sa tam vraciame, má to blahodárny vplyv na oddych, relax, vymanenie sa z denného stereotypu. Nehovoriac o tom, že v súčasnosti je divočina vnímaná ako dôležitý nástroj na mitigáciu klimatických zmien, na zabránenie poklesu biodiverzity a pod.

Prečo by sme mali mať práve 5 % Slovenska zachovaných pre divočinu?

Vyzerá to ako také pekné, okrúhle číslo, ale je za tým veľa racionality. Treba asi najskôr povedať, že v súčasnosti máme bezzásahový režim zabezpečený na necelých 2 % územia Slovenska. Týka sa to v podstate výlučne prísne chránených území ako rezervácie alebo jadrové zóny národných parkov, ktorých ale máme veľmi málo. Zonáciu a jadrové zóny majú len dva národné parky, zvyšných sedem nie. To, prečo potrebujeme viac týchto zón, má svoje praktické a vedecké dôvody. Na to, aby chránené územia fungovali, nemôžu predstavovať izolované ostrovy v kultúrnej krajine. Ide o to, aby neboli malé a príliš ďaleko od seba, inak nedochádza k výmene informácií medzi jednotlivými populáciami druhov. Tie sú potom izolované a odsúdené na zánik. Máme už vedecké dáta o tom, že sa to deje s hlucháňom v jednotlivých pohoriach, kde sa hlucháne vyskytujú v posledných ostrovčekoch zachovaných starých lesov. Medzi pohoriami nedochádza k výmene jedincov a tie populácie sú už teraz odlíšiteľné na genetickej úrovni, to znamená, že degradujú a nakoniec vyhynú. Riešením je mať viac ostrovov, bližšie k sebe a väčších. A to je to, čo sa má udiať, aby sme sa z tých necelých 2 % dostali na 5 %, vyriešiť túto prepojenosť, a vyriešiť aj reprezentatívnosť. V súčasnosti tie najzachovalejšie miesta máme v tých najodľahlejších oblastiach, vysoko v horách, ďaleko v dolinách, na strmých svahoch, a potrebujeme mať rovnakú neregulovanú prírodu aj na nižšie položených, produktívnejších územiach, lebo tam ten prírodný potenciál vôbec nerozvíjame. Tam sme dali prednosť poliam a intenzívnym kultúram a sídlam, ale predstaviť si napríklad prales na podunajskej nížine si v súčasnosti ani nevieme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Máme nížinný prales Šúr.

Hej, aj ten veľmi pekne ukazuje, aký je ten les na nížine. Je to fenomenálna záležitosť s obrovskou biodiverzitou. Bolo by na mieste zohľadniť túto reprezentatívnosť a využiť priestor v tom rozširovaní bezzásahovej zóny aj na takéto veci.

“Ročne sa do 5. stupňa, do tých necelých 2 % územia Slovenska, vydávajú tisíce výnimiek zo zakázaných činností.”

Ja by som sa vrátila k tým našim 2 % bezzásahového územia. Hoci sú chránené 5. stupňom ochrany, je možné v nich požiadať o výnimku na vykonávanie ťažby.

Áno, bohužiaľ, to je špecifikum zákona o ochrane prírody, že aj tú absolútnu ochranu v 5. stupni relativizuje možnosťou udelenia výnimky zo zakázaných činností. Možno by to bolo na mieste, keby tá výnimka bola naozaj výnimočná. Ale ukazuje sa, že je pravidlom. Ročne sa do 5. stupňa, do tých necelých 2 % územia Slovenska, vydávajú tisíce výnimiek, 3000 - 3500 výnimiek ročne. Samozrejme, aj na činnosti, ako vedecký výskum alebo voľný pohyb osôb, ale aj poľovačky, lesnú ťažbu, stavbu ciest, likvidáciu kosodreviny atď. To vôbec nie je na mieste, a už vôbec nie takým spôsobom, že to je na rozhodnutí úradníka na Okresnom úrade. Pri tom, ako málo máme tých rezervácií, a také cenné biotopy a spoločenstvá, aké sa v nich vyskytujú, by to mala možno posudzovať nejaká komisia zložená z odborníkov. Tento systém je veľmi zlý. V podstate sa tu ako na bežiacom páse vydávajú veľmi škodlivé výnimky zo zakázaných činností. Bolo by to treba napraviť, aby mandát výnimky bol veľmi výrazne obmedzený. Ale toto samozrejme nestačí, lebo stále hovoríme len o tých 2 %, potrebujeme mať viac takýchto území.

Teraz by tam mohli postupne pribudnúť pralesy ako lesy osobitného určenia, kde by nemalo byť možné o tieto výnimky požiadať. Keď sa v dlhodobom horizonte povyhlasujú, tak sa môžu pripočítať?

Vôbec by to nemal byť dlhodobý horizont. Od roku 2015 máme vymapované všetky pralesy na Slovensku, 10 180 ha. Z nich cca 3000 ha nie je chránených, sú tam pralesné lokality, ktoré sú v 1. stupni ochrany. Je jasné, že prales sa nedá chrániť inak ako bez zásahu, a žiaľ legislatíva je nastavená tak, že ak sa v pralese, ktorý nie je v 5. stupni ochrany, vyskytne kalamita, de facto lesný hospodár je povinný kalamitu spracovať a ten prales zničiť. Čiže jednoznačné riešenie je všetky pralesy zaradiť do 5. stupňa ochrany. Hovoríme o cca 3000 ha, čo je strašne malinké územie v kontexte so vzácnosťou spoločenstiev, ktoré tam sú. Doteraz nebol stupeň ochrany zvýšený na tú 5-ku do veľkej miery aj kvôli tomu, že proti tomu boli lesníci a ministerstvo pôdohospodárstvo. Skôr tam platila nejaká džentlmenská dohoda, že tam ťažiť nebudú.

Tá stále platí.

Áno, v rámci tej džentlmenskej dohody sme stratili 150 ha pralesov, boli vyrúbané. Tam sa zabudlo, že je to prales, tam sa čosi odrúbalo.

Tam išlo myslím o neštátnych vlastníkov.

V princípe je to jedno, ale tie pralesy sa stratili. Evidentne je to ukážka toho, že ten 5. stupeň ochrany tam byť musí, musí to byť rezervácia. V rámci toho bola urobená iniciatíva vyhlásiť veľkú rezerváciu Pralesy Slovenska, ktorá by obsahovala všetky tieto čiastočky plus ešte relevantné rozšírenie toho územia, aby aj tie čiastočky neboli ako izolované ostrovy a komunikovali navzájom. Tuším, že to malo byť okolo 7000 ha.

“Omnoho promptnejšie a ráznejšie by sme mali robiť také kroky, aby sme nestratili pralesy.”

Áno.

Toto je no go pre pôdohospodárstvo, absolútne odmietajú, aby sa okrem pralesov sa ešte niečo striktne chránilo. Jediný taký pozitívny krok je novela lesného zákona, ktorá hovorí, že do pralesov sa nebudú môcť povoľovať výnimky.

Áno. Len to potrvá. Vlastník alebo správca územia musí o jeho zaradenie do kategórie pralesov požiadať pri príprave Programu starostlivosti o les. A keďže tie sa robia na 10 rokov, tak bude pri dobrej vôli trvať 10 rokov, kým to vlastník s príslušným úradom dostanú do tejto formy.

Čiže tá zmena je momentálne veľmi nepatrná, potenciálne by mohla mať dopad. Ale čo chcem zdôrazniť, hovoríme o 0,4 % lesov Slovenska. To je tých 10 000 ha pralesa. Ani zďaleka to nebude stačiť na vyčlenenie bezzásahových zón na úrovni 5 % krajiny. To sú v pralesnom stave len dve desatiny percenta územia Slovenska. A iba 70 % z nich je v piatom stupni a ten malinký fliačiček nevieme dostať do 5. stupňa, lebo sa to niekomu nepáči. A hovoríme o pralesoch, tom najhodnotnejšom, čo máme, čo je klenot. Tu by nemala byť žiadna debata, akonáhle boli vymapované, automaticky mali byť zaradené do 5. stupňa. A situácia je úplne opačná, robí sa to obchádzkami cez novelu zákona, bude to nadlho… omnoho promptnejšie a ráznejšie by sme mali robiť také kroky, aby sme tie pralesy nestratili.

Kde by sme vedeli nájsť ďalšie percentá do tých 5%?

Snažíme sa ísť cestou najmenšieho odporu a vyhlasovať túto zónu tam, kde je najreálnejšie uskutočniteľná. To sú národné parky (NP). Máme ich deväť, ich územie predstavuje 6,5 % územia Slovenska. V tých NP, ktoré momentálne máme, okrem Tatranského národného parku (TANAP) žiadny z nich nespĺňa kritériá kladené na NP v zmysle svetových štandardov. Tie hovoria o tom, že NP má mať aspoň polovicu územia vyčlenenú ako bezzásahovú, optimálne 75 % územia. My sme sa rozhodli, že v tom prvom kroku pôjdeme na úroveň, kde národné parky budú mať jadrovú zónu 50%. To momentálne spĺňa len TANAP, ostatné parky majú bezzásahovú zónu pod 20 %, s výnimkou Slovenského raja, ten má 21 %. Poloniny, pralesná mekka, má 12 % jadrovej zóny, dokonca je tam NP Slovenský kras s 3 %. Keď pôjdeme tým krokom, že navýšime jadrovú zónu na 50 % bez toho, že by sme manipulovali rozlohou NP – lebo na tie percentá sa dá dostať aj tak, že nezvýšime rozlohu jadrovej zóny, ale znížime výmeru NP – tak sa dostaneme na 3,5 %.

Keď každý národný park bude mať 50% jadrovej zóny?

Ǎno. Tak jadrová zóna bude predstavovať 3,5% územia Slovenska. Ďalších 0,75 % už teraz existuje mimo územia NP v podobe maloplošných rezervácií. Ak do toho zahrnieme tých 3000 ha pralesov a 3 500 ha jadrovej zóny karpatských UNESCO pralesov, sme na 4,5 %, čiže nám stále ostáva 1% visieť vo vzduchu. Tam máme priestor buď zväčšovať jadrové zóny, alebo vytvárať nejaké premostenia medzi izolovanými chránenými územiami. A samozrejme môžeme sa snažiť aj o tú reprezentatívnosť, ak nám naozaj chýbajú lužné lesy v bezzásahovom režime, tak ich vieme nájsť a takto 1 % vyskladať. Táto spoločnosť si to ani nevšimne a jediné, čo sa môže stať, je, že NP začnú plniť tú funkciu, ktorú majú, a nebudú to papierové lunaparky, ktoré sú v súčasnosti využívané primárne na živelnú ťažbu dreva v rámci kalamitného spracovania, na likvidáciu krajiny a atraktivity toho územia. Určite neslúžia rozvoju regiónov práve preto, že je k nim takto koristnícky pristupované. Keď tam bude reálna jadrová zóna, budú tam lesy v bezzásahovom režime, budú tam zvieratá v bezzásahovom režime, zároveň budú atraktívne pre turistov, dovolenku atď., začnú omnoho efektívnejšie fungovať ako teraz.

Ešte by som dodal, že máme aj také národné parky, ktoré sme dokázali v súčasnosti zlikvidovať, ako je napr. východná časť Národného parku Nízke Tatry. Tu by sme si mali povedať, že dosť, toto už NP nikdy nebude, žiaľ, zdevastovali sme ho tak, že momentálne ho vylučujeme spomedzi národných parkov. A jadrovú zónu, ktorá by tomuto obrovskému územiu zodpovedala, budeme hľadať niekde inde a adresovať to na tie územia, ktorú sú zatiaľ z prírodného hľadiska hodnotné a ešte sme ich nestihli zničiť.

Akými legislatívnymi opatreniami alebo konkrétnymi krokmi sa to dá urobiť? Nedávno schválená Envirostratégia má v cieľoch, že do roku 2025 budú mať národné parky 50% celkovej rozlohy bez zásahov, ale nie sú tam žiadne konkrétne kroky.

Ani legislatívna záväznosť. Keď sa ten krok nenaplní, tak sa povie, že sa nenaplnil a ideme ďalej. To nie je samozrejme dobrá norma na dosahovanie takýchto dôležitých a významných cieľov. Ja si myslím, že celá táto kríza okolo NP, okolo chýbajúcich zonácií, je primárne politický problém. Politické ciele neadresovali dostatočne ochranu prírody, sledovali sa iné záujmy, často spojené s nejakým biznisom. Vidíme, ako to v tých NP funguje: vyrúbané stráne a do toho zabúchané obrovské lyžiarske rezorty, tam ochrana prírody šla naozaj bokom. Pomohlo by, ak by prioritou novej vlády bolo toto riešiť a ak tam bude kooperácia medzi zodpovednými ministerstvami, čo by tomu mohlo brániť? Rozširovanie jadrového územia bez zásahu by primárne malo ísť na štátnych pozemkoch. V prípade súkromných vlastníkov je to omnoho zložitejší problém, a ja som zástanca toho, že
nemáme právo tlačiť súkromných vlastníkov do takýchto režimov. My im to samozrejme ponúknuť môžeme, ale to ošetrenie vzťahu medzi nimi a štátom musí ísť formou zmluvnej starostlivosti. Ak súkromný vlastník nie je ochotný na ňu pristúpiť, tak jeho územie nemôže byť súčasťou bezzásahového územia, prípadne ani národného parku.

Dá sa povedať, o koľko percent by sme vedeli zväčšiť bezzásahové zóny v národných parkoch, ak by sa to realizovalo iba na štátnych pozemkoch?

Na štátnych pozemkoch vieme urobiť všetkých 5 %. Lesnatosť na Slovensku je 40 %, z čoho necelú polovicu vlastní štát, to je okolo 20 % územia Slovenska. Tu skôr ide o to, že ten záujem mať to aj na území súkromných vlastníkov je vtedy, keď sú tam nenahraditeľné prírodné hodnoty. Ak sa nedá nájsť adekvátna alternatíva na štátnych pozemkoch, vtedy samozrejme je v našom záujme mať to v bezzásahovom režime, ale keď to nepôjde, nemôžeme ísť cez mŕtvoly. Ja si myslím, že tá férová hra tu chýba, bola by veľmi dobrá aj pre vnímanie ochrany prírody, že to nie je len to, že niekto niekomu niečo zakazuje a nič za to nedostáva.

“Bežní turisti by mali byť spojencami ochrany prírody, nie ľuďmi, na ktorých sa ukazuje, že ničia prírodu. Treba dať človeku možnosť zísť z chodníka bez toho, že by sa správal ako delikvent.”

Ja by som sa teraz vrátila k úvodu nášho rozhovoru, kde sme vraveli o tom, aký význam má divočina pre rekreáciu človeka, ale vieme, aká je legislatíva. Vstup do rezervácií, resp. od 3. stupňa ochrany vyššie, je povolený len po značených turistických chodníkoch. Áno, tie vedú aj cez niektoré rezervácie, ale určite je iný zážitok len tak sa potúlať divočinou. Tak čo si má počať bežný človek, keď nechce žiadať zakaždým o výnimku na vstup?

Momentálne nemá inú možnosť, len žiadať o výnimku alebo sa dopustiť priestupku, keď opustí chodník. Ja si myslím, že to nie je vôbec dobré nastavenie, lebo bránime ľuďom na obrovských rozlohách nášho územia zažiť niečo autentické, spoznať ho a byť jeho súčasťou. To je pre mňa veľmi dôležitá vec, lebo cez túto interakciu s územím sa potom človek angažuje pre jeho prípadnú ochranu. Krásny príklad toho je Tichá a Kôprová dolina, ktoré pred rokom 2007 nepoznal takmer nikto na Slovensku. Keby ste sa v roku 2007 na ne pýtali s tým, že ich ideme chrániť, ľudia by nevedeli, o čom rozprávame, a bolo by im jedno, čo by sa tam dialo. V roku 2007 bola tá blokáda a okolo Tichej a Kôprovej doliny sa postavil celý koncept bezzásahovosti a aj angažovanosti občanov v tom, že nám nie je jedno, či sa takéto úžasné prírodné klenoty zničia. Ale naozaj tam bolo potrebné vybudovať ten vzťah. Ten je najlepší vtedy, keď je to zážitok človeka, ktorý do tej prírody vojde, všíma si detaily a dostáva sa mu to pod kožu. To sa nedá urobiť z chodníka, ktorý niekto umelo natrasuje a v podstate 90 % toho územia neuvidím. Treba dať človeku možnosť zísť z chodníka bez toho, že by sa správal ako delikvent, je to veľmi dôležité a v prospech ochrany prírody. Samozrejme, neznamená to, že nie sú územia, kde by úplne voľný pohyb osôb nemal negatívny vplyv. Sú zraniteľné miesta, kde to nie je možné, no to by mali byť iba výnimočné miesta, kde pohyb obmedzíme. Ale urobiť to ako všeobecné pravidlo, od 3. stupňa vyššie, je pre mňa nezmyselné a škodlivé.

Čiže napríklad vyčleniť lokality, kde by sa mohli zničiť nejaké rastliny, alebo kde je citlivý povrch, možno ako Belianske Tatry? A potom možno časové obmedzenia na jar, keď niekde hniezdia dravce, alebo sa rodia kamzíčie mláďatá?

Presne to je dôležité, a zároveň je dôležité to aj vysvetliť. Lebo ako vysvetlím plošný zákaz pohybu? Ale keď uzavriem nejakú dolinu a bude tam edukácia, prečo to robíme a k čomu prispejeme rešpektovaním zákazu, bude to budovanie toho vzťahu. Človek bude vedieť, že ak teraz nepôjde do tej doliny, je pre prírodu dobré, a vie, že bude mať zároveň po skončení obmedzenia možnosť tam ísť a pozrieť sa, aký to malo efekt. To je podľa mňa úplne iný príbeh ako to, čo máme momentálne, že príde plošná uzávera na Vysoké Tatry od novembra po jún a celé pohorie sa uzavrie, aby sme nerušili kamzíky. To sa nedá obhájiť. Keď sa budeme pýtať na dôvody, zistíme, že to je vlastne nezmysel. Čiže prípad od prípadu na základe monitoringu, na základe výskumu, na základe reálnej situácie. Ak je to urobené plošne, je to nezmysel. A vôbec sa to nedá vysvetliť bezpečnosťou ľudí. Ľudia vstupujú do toho územia s tým, že vedia, kam idú, a aké sú tam riziká.

Ja si tiež myslím, že ochrana prírody nemá riešiť bezpečnosť turistov. Avšak v TANAP-e sa argumentuje tým, že keď sa človek zraní, lieta tam vrtuľník, ktorý ruší zver.

Hej, ale to sa deje tak na označených chodníkoch, ako inde, a je to výnimočná situácia. A neberme to tak, že zver sú nejaké hlúpe roboty. Vidíme, že keď sa z územia odstránia relevantné dôvody, ktoré ich rušili, ako v prípade kamzíkov pytliačenie, tak tie kamzíky úplne zmenia svoje správanie. Tak ako kedysi panicky reagovali na turistov, tak teraz sa im pomaly pozerajú na dva metre do očí a nemajú s tým najmenší problém. Čiže ak sa boja vrtuľníka, ale nikdy nepríde tá spätná väzba, že z toho vrtuľníka ich niekto odstrelí, tak sa ho po čase prestanú báť. A ako sa dá zabrániť pri tej návštevnosti, že pár ľudí sa zraní? Tam podľa mňa zlyháva úplne iný princíp. Ak je na určitých úsekoch vysoká nehodovosť, tak je to možno chyba tých úsekov a ako ľudí poučíme, čo tam majú čakať. Tá kontrola sa má diať dole, keď to ten vrtuľník to musí hasiť, už je neskoro.

Toto je vec, ktorá na Slovensku absentuje. Napríklad v Rakúsku majú pred náročnými exponovanými úsekmi Nur für geübte, čiže len pre skúsených turistov. U nás máme informáciu, že od bodu A po bod B to trvá toľko a toľko po takej značke a na smerovníku nie je žiadne upozornenie na náročnosť trasy.

Upozornenie na náročnosť trasy a možno aj nejakí rangeri v teréne, ktorí by povedali, že prepáčte, ale v týchto sandálkach naozaj nie je vhodné ísť na túto trasu, to by asi prospelo viac, než plošné zákazy. Ja si myslím, že pracovať s ľuďmi je lepšie, ako im niečo zakazovať alebo prikazovať. Ale to už sme trošku odbočili.

“Máme abstraktnú situáciu, že sa bojíme množstva peších turistov, ktorí by nám zničili prírodu, a zároveň legitimizujeme devastačnú plošnú ťažbu, ktorá gumuje biotopy, ktorá likviduje celé populácie druhov, ktorá spôsobuje vymieranie a zánik predmetu ochrany. Koľko ľudí by muselo prejsť po hektári lesa, aby tam spôsobili to, čo kalamitná ťažba?”

Áno. Hovorili sme o tom, že ak by sa umožnil voľný pohyb ľudí mimo chodníkov, či by to nedevastovalo napríklad pôdny kryt.

Ja som presvedčený o tom, že keď sa zruší zákaz pohybu ľudí mimo chodníkov, tak sa takmer nič nezmení, 99% ľudí bude stále využívať tie chodníky. To 1%, ktoré pôjde mimo chodníka, sú prevažne ľudia, ktorí mimo neho chodia aj teraz. Ľudia sú pohodlní a majú radi bezpečie, pôjdu po chodníku, pretože je trasovaný tak, aby sa po ňom šlo dobre, je udržiavaný atď. Ale brániť možnosti ísť aj mimo chodníka nie je na mieste. K tej devastácii: sú citlivé miesta, kde návštevnosť môže spôsobovať riziká, a také prehustenie toho priestoru. Nie je to len o dopade napríklad na životné prostredie, ale aj o ten zážitok. Keď sa potkýnam o turistov, nemám z tej prírody nič. Čiže je to aj o regulácii návštevnosti v zmysle akejsi hygieny, alebo kvality toho zážitku.

Ale plošne neplatí, že keď je niekde veľa ľudí, tak zároveň poškodzujú prírodu. Máme abstraktnú situáciu, že sa bojíme množstva peších turistov, ktorí by nám zničili prírodu, a zároveň legitimizujeme devastačnú plošnú ťažbu, ktorá gumuje biotopy, ktorá likviduje celé populácie druhov, ktorá spôsobuje vymieranie a zánik predmetu ochrany. S tým sme plne vysporiadaní a stačí nám to, že ok, tak sme vyrúbali, lebo vietor, lebo lykožrút, lebo drevo treba, ale veď my vysadíme nejaké stromčeky. Tam ako keby vybuchla atómová bomba, a to nám nevadí. Koľko ľudí by muselo prejsť po hektári lesa, aby tam spôsobili to, čo kalamitná ťažba? Že tam chodia LKT, že sú tam ryhy dva metre hlboké, kadiaľ odteká voda a odplavuje sa pôda, že tam nič nežije a nie je tam posledný strom? Keby sme nasmerovali celé ľudstvo do tohto jedného hektára, že by takto prešli rad za radom, tak stále tam ostanú stromy a tá devastácia by nebola taká obrovská ako to, čo úplne bežne pripúšťame aj v národných parkoch, dokonca po uplatnení výnimky aj v rezerváciách. Aby porovnateľnú devastáciu spôsoboval voľný pohyb osôb, my de facto nevieme ani zariadiť.

Na druhej strane sme úplne bezmocní voči relevantným narušeniam, ako je napríklad poľovníctvo, trávenie dravcov, veľkoplošné odlesňovanie, stavba lesných ciest, stavba rezortov, kde musíme vyrúbať kosodrevinu a vybagrovať to na podložie. Toto sú zlé veci, ktoré majú devastačný a dlhodobý vplyv, to treba riešiť primárne a keď to vyriešime, potom sa môžeme pozrieť na peších turistov, či sa to nedá ešte nejako zlepšiť. A nie preto, že sme bezmocní inde, tak sa upínať na turistov. Bežní turisti by mali byť spojencami ochrany prírody, nie ľuďmi, na ktorých sa ukazuje, že ničia prírodu, to je nezmysel. Vyplýva to z toho, že ten systém je zle nastavený a tie dôležité veci nevieme postihnúť, tak sa potom vyvršujeme na turistoch.

Asi by mala štátna ochrana prírody mať väčšie kompetencie smerom k tým ťažbám, stavbám, pretože ich vyjadrenia nie sú záväzné, sú podkladmi pre rozhodovanie okresných úradov, ale nemusia byť akceptované.

Teraz je novela zákona o ochrane prírody a krajiny, kde sa to trošku sprísnilo, tie kompetencie ochrany prírody by mali byť väčšie, ale zatiaľ nemáme precedens, takže nevieme, ako to bude fungovať. Ale ja si myslím, že naozaj systémové riešenie je prisúdiť chráneným územiam právnu subjektivitu, aby správa chránených území bola tá, ktorá bude aj rozhodovať v tom území. Sú to ľudia, ktorí v tom území priamo žijú, pôsobia a vedia, aké sú okolnosti, ak sú expertne dobre vybavení, rozumejú tým problematikám, a toto okresné úrady nemajú. Správy sa len vyjadria, a potom úrad vykonáva tú povoľovaciu alebo zakazovaciu činnosť, čo nie je dobrý model a ukazuje sa, že to nefunguje. V zahraničí vidíme príklady, že právna subjektivita funguje a nie sú tam také excesy ako u nás, že tri ministerstvá hrajú o jeden strom.

Nehovoriac o tom, že potom by správy chránených území mali rozhodovať o vlastnom, teda tie pozemky, ktoré vlastní štát, by mali spravovať.

Áno, u nás je také schizofrenické. Správy chránených území a správa lesov sú dva odlišné rezorty, ktoré majú neporovnateľne odlišné kompetencie aj vplyv. A ak je národný park územie, kde je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti, tak by to malo byť reflektované aj v jeho samotnej správe. Národný park nemôže dominantne spravovať pôdohospodársky rezort.

“Zlikvidovali sme prírodné hodnoty, na ktorých sme mohli generovať percentá HDP.”

Máme niekde v legislatíve, že ochrana prírody je nadradená?

V zákone o ochrane prírody a krajiny. V paragrafe, ktorý hovorí, čo je národný park. Ale nijako ďalej to nie je vysvetlené a v praxi nikto nechápe, v čom spočíva tá nadradenosť. Je to v úplnom v rozpore s tým, čo hovorí zákon o lesoch, že do 4. stupňa ochrany ho nezaujíma ochrana a spracúva kalamitu bez obmedzení, a už od 3. stupňa, kde je národný park, by mala byť ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Takže jeden zákon hovorí niečo iné ako druhý a ani jeden z nich nie je nadradený tomu druhému. Zaujímavé je, že uprednostňovaný je ten hospodársky.

Je to ale celospoločenský problém, a netýka sa len ochrany prírody. Toto zlé fungovanie ochrany prírody je symptómom nastavenia našej spoločnosti, je to problém ekonomický, kultúrny, ochrany prírody, spravodlivosti, vymožiteľnosti práva atď. Je to neporiadok, ktorý má obete. Sú to zavraždení novinári, zlikvidované prírodné hodnoty, na ktorých sme mohli stavať, na ktorých sme mohli rozvíjať prírodný turizmus, na ktorých sme mohli generovať percentá HDP. Namiesto toho sme uprednostnili živelnú ťažbu, biznis pre pár jednotlivcov. Celá ťažba dreva a podniky okolo toho generujú 0,3 % HDP. Škody, ktoré spôsobujú na pôde, biodiverzite, atraktivite krajiny, podľa mňa mnohonásobne prevyšujú tento ich prínos. Ten dopad, ktorý sa prejaví negatívne na turizme, na bezpečnosti, na kvalite vôd, na ovzduší, na mitigácii uhlíka, môže byť na úrovni niekoľkých percent, možno až desiatok percent HDP. A aj keby to bolo na rovnakej úrovni, potom by bolo lepšie nerobiť nič, aby tá škoda nevznikala. 0,3 % HDP, to je fluktuácia v rámci medziročných pohybov, to je nič. Lesníctvo z ekonomického hľadiska nie je strategické odvetvie.

Ale dokážu sa radoví lesníci v regiónoch preškoliť na podnikanie v cestovnom ruchu?

Dokedy im budeme nechávať toto pole pôsobnosti len preto, aby sa nemuseli preškoľovať? Je strategické udržovať tento biznis v takýchto intenciách, keď vidíme, že preukázane spôsobuje škody? Že preukázane je na tom naviazaná obrovská korupčná činnosť? Že štátne lesy sú veľmi neefektívne z ekonomického hľadiska, čo ukázal Najvyšší kontrolný úrad? Že tam desiatky miliónov eur unikajú na zlom naceňovaní? A na zlom hospodárení so zvereným majetkom? Tam by sa krásne hodil audit, ktorý by sa pozrel na na štátne lesy, ktoré sú veľmi neefektívne, majú 6 miliónov zisk z 200 miliónov obratu. Keby boli efektívni, tak sa pohybujú na desiatkach miliónov eur zisku. To vyrátal NKÚ. Ale, čo by som chcel povedať, štátne lesy sú primárne prvkom životného prostredia. Nie drevospracujúceho priemyslu. Majú slúžiť občanom na oddych, na bezpečnosť, na podporu toho, že si môžu do lesa ísť nazbierať huby, ísť sa poprechádzať so psom. A na čo slúžia v skutočnosti? Ťažba je na prvom mieste. Mala by byť úplne na poslednom.

Dá sa teda povedať, že tie peniaze by nám až tak nechýbali a lesníci by sa dali zamestnať napríklad v tom, aby udržiavali lesy v dobrom stave?

Tie peniaze sú v rámci rozpočtu doslova drobné. Škody, ktoré vznikajú vplyvom získavania týchto peňazí, sú obrovské. Ak potrebujeme drevo pre domáci trh, vôbec nebudem mať problém, ak to drevo bude pochádzať primárne od súkromných vlastníkov, ktorí si budú robiť cenotvorbu. Nebude to kriviť štátny podnik, ktorý môže veľmi neférovo využívať dotácie atď. Ale hlavne si myslím, že les je ekosystém, spoločenstvo, nie množina dreva. A občania tejto krajiny menia svoje priority a svoje požiadavky na les, nikto nepotrebuje toľko dreva, koľko ho ťažíme, a koľko ho vyvážame. Potrebujeme sa rekreovať, potrebujeme riešiť klimatickú krízu, krízu straty biodiverzity, potrebujeme mať ochranu proti povodniam, ochranu pôdy. Aj rozvoj regiónov na báze turizmu je veľmi dôležitá vec, ktorú musíme uchopiť a lesy nám tam môžu veľmi pomáhať. Namiesto toho sa správame ku chráneným územiam a k lesom všeobecne ako k fabrike na drevo. Je to spiatočnícky, primitívny prístup, ktorý nepatrí do 21. storočia, kedy čelíme klimatickej zmene.

Ďakujeme za rozhovor.

Najnovšie