1. deň – sobota 3. augusta 2019

(celkový čas 7.04 h, čistý čas chôdze 4.28 h, vzdialenosť 19,25 km, stúpanie: 1341 m, klesanie 559 m)

Staré Hory – Turecká – Salašky - Pod Líškou – Krížna – Ostredok – Koniarky – Chyžky – Chata pod Borišovom

Začiatkom leta som ako správca skupiny na sociálnej sieti vytvoril výzvu pre tento rok v podobe prechodu hrebeňa Veľkej Fatry zo Starých Hôr do Ružomberka. Sám som bol príjemne prekvapený, keď už po niekoľkých dňoch bolo prihlásených na podujatie viac ako 15 ľudí, pričom záujem ich prejavilo viac ako tristo. Až som sa bál, že ak by prišla čo len polovica z tých, ktorí prejavili záujem, bude to veľké podujatie, ktoré môže byť pre jedného človeka náročnejšie na organizáciu. Preto som bol sám zvedavý na skutočný počet ľudí, ktorí mali prísť na začiatok prechodu do Starých Hôr.

S niektorými účastníkmi sme komunikovali pred začiatkom či už cez správy, alebo telefonicky. Okrem záujemcov zo sociálnej siete sa k nám pridal aj náš tohtoročný spolupútnik na Ceste hrdinov SNP, Stano, čomu sme boli všetci radi. Poučený z predchádzajúcich pochodov som sa snažil zbaliť čo najúspornejšie a k tomu som viedol aj mojich spoluúčastníkov z rodiny, teda manželku a dve deti. Prišiel deň odchodu, pripravené batohy sme naložili do auta a vydali sa smer Trnava. Tam sme prestúpili na vlak do Galanty s následným prestupom do Banskej Bystrice, dokúpili sme posledné drobnosti na stanici, počkali na autobus do Starých Hôr a o 10.30 h sme vystupovali v obci.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri autobuse sme boli siedmi a kúsok od zastávky pri smerovníku v strede obce nás čakali ďalší siedmi účastníci. Spolu sme sa teda ráno pri smerovníku stretli 14-ti, plne odhodlaní úspešne sa popasovať s výzvou, ktorá bola pred nami. Hneď na úvod traja mladíci, ktorí mali ísť s nami, povedali, že na úvod idú trasou cez Majerovu skalu a že sa stretneme po ceste, prípadne až v cieli dnešnej etapy na Chate pod Borišovom. Ostatní jedenásti, z toho iba dva a pol chlapa (Stano, ja a syn Dhani), všetko ostatné boli ženy (Alena, dcéra Mária, Michaela, Ivka, Monika, Lucia, Erika a Janka), sme vykročili správnou nohou a začali odkrajovať prvé metre. Na úvod nás čakalo niekoľko kilometrov po ceste smerom do Tureckej, čo však rýchlo ubehlo, keďže sme sa navzájom všetci nepoznali, a tak sme mali aspoň priestor si pár slovami navzájom niečo sebe prezradiť.

V Tureckej sa začala cesta prudšie dvíhať, veď sme museli až na vrchol Krížnej vyšliapať od štartu takmer 1100 výškových metrov, dôsledkom čoho sa nám zrýchlil dych a tep. Prvý prudší úsek končil pri smerovníku Salašky, kde sme pri miestnom jazierku na malú chvíľu zastali. Prezliekol som sa do ľahšieho oblečenia a po spoločnej fotke sme mohli vyraziť, ako hovorí Stano „…zbohom zdravý rozum…“ prudko hore svahom, pod starým vlekom, občas v lesíku, no zvyčajne po lúkach smerom k ďalšiemu priebežnému cieľu Pod Líškou.

S pár prestávkami, s prvými výhľadmi smerom späť, no aj smerom ku Krížnej, pričom po pravej strane výstupu nás sprevádzal pohľad na krásu Majerovej skaly, sme sa blížili k smerovníku. Prekvapivo najsilnejší v tejto časti boli dvaja najmladší účastníci, Dhani a Lucia, ktorí ťahali celú kolónu za sebou. Výstup bol dosť náročný, ale keďže sme sa dohodli, že si pri smerovníku dáme malú desiatu na posilnenie, každý ťahal ako vládal. Po dosiahnutí dohodnutej méty, sme sa zložili pri kríži, pri ktorom bolo aj nejaké miesto na sedenie a vybalili si desiatu. A veruže, bolo si z čoho vyberať, od salámových chlebov, cez tuniaka, sardinky, rožky až po keksíky a čokoládky. Mňam, veruže to dobre padlo každému. Medzitým okolo nás prefrčali aj spomínaní traja mladíci, ktorí mali inú výstupovú trasu zo Starých Hôr. Avšak pokračovali ďalej s tým, že sa tešia na pivko na chate. Po takomto pookriatí sme na seba navliekli prvýkrát aj pršiplášte, našťastie išlo iba o mierne dozvuky vzdialenejšieho dažďa, ale aj tak, radšej sa na chvíľku skryť pod pršiplášť, ako zbytočne zmoknúť. Takto zakrytí sme pomaly vyšli na vrchol Krížnej, kde nás privítali krásne výhľady na všetky svetové strany, spolu s technickými zariadeniami na vrchole. Zároveň nás na vrchole čakal ďalší člen nášho družstva, Rasťo.

Veselosť parťáka sa nedala prehliadnuť, no až pri ďalšej prestávke sme mali pochopiť prečo. Takto sme si pozreli okolitú krajinu, veľmi pekne sa pred nami vlnil veľkofatranský trávnatý hrebeň na sever, smerom na juhozápad nebolo vidieť až na Kráľovu studňu, hoci som si pôvodne myslel, že môže byť viditeľná. Po zoznámení sa s Rasťom sme v kompletnej zostave pokračovali smerom na najvyšší vrch Veľkej Fatry – Ostredok. Musím na tomto mieste skonštatovať, že ak doteraz to bol skutočne náročný výstup s relatívne veľkým prevýšením na krátkom úseku, tak odteraz to bola skutočne lahodná turistika po hrebeni. Chvíľku hore, chvíľku dolu, žiadne náročné stúpania, ani prevýšenia nás nečakali, z profilu trasy bolo zrejmé, že už budeme viac klesať ako stúpať. To nás aj vcelku potešilo a už sme kráčali poväčšine všetci spolu. Na čele skupiny sme sa pekne striedali, ako sa hovorí: Každý chvíľku ťahá pílku. No nebola to klasická pílka, ako na niektorých iných častiach úsekov Veľkej Fatry, napr. medzi Donovalmi a Krížnou, ale ako som písal, výhľadovo a aj pochodovo zaujímavý kus hrebeňa. Po povinnom fotografovaní na najvyššom vrchole sme prišli pod Suchý vrch, kde sa nachádzali zvláštne skalné útvary, na ktorých sa dali urobiť zaujímavé fotografie, čo Dhani a Stano využili.

Ďalším cieľom bol prameň pod Suchým vrchom, ku ktorému viedla krátka odbočka z hlavnej značky. Ako sa ukázalo, tie dievčatá, ktoré sa chceli osobne presvedčiť o existencii prameňa s cieľom doplnenia vody sa vrátili sklamané, pretože prameň bol v tomto období vyschnutý. Ostatní sme ich čakali na salaši Martina pod Suchým vrchom, ktorý bol taktiež kúsok od chodníka. Keďže bol vybavený latrínou kúsok za stromami, tak niektorí radi využili ponúkanú možnosť kultúrnejšieho vykonania potreby. Samotný salaš pôsobil zaujímavým dojmom, vedeli by sme si bez problémov predstaviť prespať v ňom, ak by si to situácia vyžadovala, tentoraz sme to však na prespanie nevyužili. Okrem priestoru vo vnútri, ktorý zrovna „nevoňal“, ale to sa dalo ľahko vyriešiť, je priestor na prespanie aj pod strechou, ktorá je však z plechu, a preto v situácii silnejšieho dažďa a vetra to môže byť vcelku zaujímavé spanie. Na salaši sa nachádza aj použiteľná gitara, ktorá má síce tvrdé struny, ale hrať sa na nej dá, takže o zábavu môže byť postarané.

Keď sa vrátili dievčatá od domnelého prameňa, vytiahol Rasťo 1,5 l fľašu, o ktorej som si v prvom momente myslel, že tam má vodu, keďže z nej už čo-to chýbalo. Avšak domnienka nebola správna. Vo fľaše sa nachádzal posilňovací elixír v podobe 52 % pálenky. Ako slušný hostiteľ každému ponúkol, a keď nebol odmietnutý ani v druhom kole, tak len tak utrúsil: „Vedel som, že mám zobrať dve fľaše…“ Z toho, čo bolo dovtedy z nej vypité, nám bolo jasné, prečo mal už na Krížnej dobrú náladu. Ale každému pri náročnejšej turistike pomáha niečo iné, niekomu čokoláda, niekomu magnézium a hroznový cukor a niekomu zasa dobrá 52-ka…

V povznesenejšej nálade pokračovala naša skupina ďalej, a keďže sa v diaľke ukázala turistická chata, tak sa nám išlo veľmi dobre. Treba spomenúť Dhaniho obavy z možného stretu s medveďom, a tak v snahe predísť potenciálnemu nebezpečenstvu občas riadne vykríkol, že: „Áaaaaa…“ Jediný, koho to odstrašilo, resp. skôr vystrašilo, sme boli my. Z krásne modrej oblohy a pokojnej turistiky na trase cez Koniarky a Chyžky sa začalo pomaly zaťahovať, v diaľke už boli rozoznateľné dažďové mraky a veruže boli dosť tmavé a husté. Bolo zrejmé, že ďalšie vytiahnutie pršiplášťov nás neobíde a tesne za odbočkou na traverz Ploskej, sme cupitali natiahnutí v pršiplášťoch.

Najskôr jemná prehánka sa postupne menila na silnejúci dážď, ktorý vyústil do slušného lejaku. Nepomáhalo ani ukrývanie sa medzi stromami, žiadna strieška nebola v dosahu, a tak sme dúfali, že čoskoro budeme v dnešnom cieli. Za posledným oblúkom chodníka sa ukázala chata v plnej kráse, tak sme na rozmočenom chodníku pridali do kroku. Topánky boli už aj tak, ako keby sme ich vytiahli zo studne, takže ani nemalo význam snažiť sa vyhýbať mlákam stojacim na chodníku. Prešli sme rázcestím pod chatou, farba chodníka sa náhle zmenila a prechádzali sme červeno-bordovým chodníkom. Farba zeme nám patrične sfarbila aj naše topánky, no pred chatou bol trávnatý úsek, tak sme si ich pekne umyli.

Na chatu sme prišli mokrí ako kurence, ale teplá polievka, zaliata chutným čajom a neskôr aj nealko pivom nám napravili pošramotené chute. Príjemná a pekná (nehovorte to žene) chatárka nás ubytovala (treba spomenúť, že členovia KST majú zľavu), dostali sme erárne papuče na pohyb po chate a konečne sme sa mohli prezliecť a oddýchnuť si. Vybaliť, prezliecť a pripraviť si posteľ na spanie nám trvalo krátku chvíľu, lebo sme sa tešili dolu do jedálne na dobroty ponúkané chatou. Postupne sa začalo stmievať a príjemnú atmosféru chaty umocňovali blikotajúce svetielka petrolejových lámp nad stolmi. Čelovka na hlave bola nevyhnutnou výbavou, a latríny priamo vnútri chaty mali tiež svoje čaro. Ale tabuľka pred chatou nás jasne informovala o procese, ktorý by nastal, ak by sme pre naše potreby využili priestor mimo chaty. Je to vcelku pochopiteľné a môžeme oceniť prístup k zachovaniu príjemného prostredia v okolí chaty.

No a ako to už chodí, keď sa zavrelo kuchynské okienko, deti vyrukovali s požiadavkou, že veď ony sú ešte hladné a že by vcelku dobre padlo niečo teplé. Varič a sušené cestoviny zachránili moju povesť, a tak som išiel von pred chatu uvariť ešte jedlo. Síce jemne popŕchalo, ale vývoj počasia sľuboval, že na druhý deň by malo byť pekne. Jedlo bolo zjedené do posledného kúska, úsmev na ich perách hovoril za všetko, a keďže sa vonku riadne zotmelo, tak sme vypli čelovky, ľahli do spacákov a pomaly upadali do lona spánku.

2. deň – nedeľa 4. augusta 2019

(celkový čas 10.20 h, čistý čas chôdze 6.27 h, vzdialenosť 26,37 km, stúpanie 1232 m, klesanie 1810 m)

Chata pod Borišovom – Ploská – Sedlo Ploskej – Sedlo pod Čiernym kameňom – Južné Rakytovské sedlo – Rakytov – Severné Rakytovské sedlo – Močidlo, hotel Smrekovica – Smrekovica, vojenská zotavovňa – Nižné Šiprúnske sedlo – Vyšné Šiprúnske sedlo – Sedlo pod Vtáčnikom – Malina, hotel – Vlkolínske lúky

Aj napriek tomu, že sme večer išli pomerne skoro spať, ráno sme sa budili s pocitom nedospatej noci. Ak by sa dalo a nemali by sme pred sebou viac ako 26 km chôdze, veru by sme si dlhšie pospali. Pozitívne bolo, že pri pohľade von svietilo krásne slniečko a vytváralo pocit tepla a pokoja. Tak sme teda zbalili, čo bolo treba, doplnili vodu na nasledujúcu cestu a vytiahli sa von do altánku pred chatou pripraviť si raňajky. Tam sme sa stretli so Stanom, ktorý ide s nami aj v tento deň.

Pôvodne bol plán pochodu na tri dni, s prespaním počas ďalšej noci na Smrekovici, avšak okolnosti, ako aj pocit, že to zvládneme aj za dva dni, nám zmenili plány. Tak sme sa naraňajkovali a popri tom sme si vypočuli dva príbehy z predchádzajúcej noci. Prvým bol príchod dvoch cykloturistov asi o jednej hodine v noci, kde po daždi a za tmy sa prišli podľa ich slov „…na chatu zachrániť…“. Neviem, neviem, či by som chcel byť v ich situácii a byť počas hlbokej noci niekde na chodníkoch a cestičkách Veľkej Fatry. Druhým príbehom bolo diplomatické jednanie chatára z predchádzajúceho večera, ktorý slušne, avšak s primeraným dôrazom vysvetlil dvom záujemcom o bivak pod altánkom, že uvedená aktivita je neželaná, že je to zakázané v návštevnom poriadku, a že im teda odporúča, buď sa zložiť dnu v chate v jedálni, alebo si nájsť miesto na prespanie v niektorom z okolitých salašov resp. útulní. Môže sa to zdať ako nesprávne rozhodnutie chatára, ale na druhej strane, pokiaľ sú raz ustanovené pravidlá, mali by platiť pre každého návštevníka a azda aj milovníka prírody a mali by sa za každých okolností dodržiavať.

Okrem dvoch príhod nás upútal nosič na chate, ktorý okolo ôsmej hodiny ráno mal za sebou dve vynášky. Obdivuhodná kondícia, až som ľutoval, že do týchto sfér sa mi v mladosti nepodarilo nakuknúť a vyskúšať si to. Ktovie, možno sa ešte niekedy niečo podobné podarí... Ďalším bolo ranné stretnutie a rozlúčka s parťákom Rasťom, ktorý sa rozhodol, že bude pokračovať v miernejšom tempe a bude robiť doprovod našim dievčatám, ktoré idú taktiež na trojdňový variant.

Naložili sme na chrbty naše, trošku odľahčené batohy, posledné foto pri slnkom zaliatej chate a už nás nohy nesú preč. Prejdeme okolo rázcestia pod chatou a začíname stúpať na prvý z dnešných kopcov, ktorým je Ploská. Názov veru vystihuje jej tvar, hlavne pri pohľade z juhu a východu sa javí celý vrchol ako ploský kameň, avšak pri opačných pohľadoch je možné vidieť aj jej prudšie zrázy smerom k severu. No my sme si užívali výstup hneď takto zrána na jej vrchol. Nejde síce o žiadne výrazné prevýšenie, ale jej tvar spôsoboval, že sa nám vrchol zdal stále veľmi ďaleko. V istých fázach výstupu to už bolo len počítanie krokov a hľadanie záchytných bodov, kde by sa mohol zrak oprieť. Najkrajším bodom pri výstupe bol pri spätnom pohľade vrchol Borišova a chata pod ním. Skutočne majestátny vrch sa vynímal na rannom modrom pozadí spolu s chatou. Serpentínami sme prekonali najprudšiu časť výstupu, obišli sme výraznejší skalnatý objekt, za ktorým sme stretli prvého dnešného turistu. Rovnako bolo pár turistov už na vrchole Ploskej. Tešili sme sa, keď sme konečne boli hore, avšak nepríjemný studený vietor nás prinútil vybrať sa na ďalšiu cestu. Na vrchole sme stihli iba nevyhnutné fotky a krátke pozastavenie sa nad udalosťami v minulosti, kedy na našom území prebiehali neľútostné boje počas vojny. Práve obetiam týchto bojov je spomínaný pamätník venovaný.

Zostup miernym chodníkom netrval dlho, pred nami bolo krásne vidieť Čierny kameň, popod ktorý prechádzame. Prídeme do sedla pod Čiernym kameňom, kde stretávame skupinu detí s rodičmi, ktorí prechádzali túru opačným smerom. V sedle sa zároveň mení charakter okolia chodníka, pretože popod Čierny kameň sme prechádzali lesom a teraz začína lúčna pasáž. Ako lesom vedúci chodník, tak aj chodník vinúci sa lúkami má svoje čaro. Nachádzame lúky plné kvetov a iných foriem života, ktorý poletuje medzi nami, poskakuje pod nohami a ozvláštňuje úsek. V tejto kráse a užívaní sme prešli popod Minčol, z vyhliadky ktorého sa nám v plnej kráse ukázal ďalší nádherný vrchol Veľkej Fatry - Rakytov. Je vidieť, čo nás v nasledujúcich chvíľach čaká, ale tešíme sa na nádherný výhľad, keďže dnes nám počasie pripravuje všetky svoje odtiene. Je totiž potrebné si znovu nasadiť na chvíľu pršiplášte, ale našťastie išlo iba o krátku prehánku a pri začiatku stúpania na Rakytov sme boli opäť pod lúčmi teplého slniečka.

Hovoril som si, veď čože je to pár desiatok výškových metrov, ktoré ma čakajú, keď už teraz bolo možné na chvíľu zahliadnuť samotný vrchol. Zdal sa tak blízko… a predsa bolo pár chvíľ počas stúpania, ktoré ma prinútili zastaviť a poriadne sa vydýchať. Asi v polovici stúpania sme stretli tri dámy, ktorých súčet rokov nebol ďaleko od čísla 200, a keď som vnímal radosť sálajúcu z nich, z ich pobytu na horách a užívaní si každého kroku, tak som sa veru aj chvíľku vnútorne pre seba jemne zahanbil. Miloš, veď máš o dosť rokov menej, tak sa s tým nehraj, zamakaj a za chvíľu si hore… Iste, ľahšie sa to hovorí, ako realizuje priamo v teréne s plným batohom na chrbte a zadýchaním po pár výškových metroch. No netreba sa sťažovať, kríž na vrchole bol znenazdajky na dosah, pozbieral som energiu a o pár minút som si vychutnával krásu okolo seba, ktorou nás výstup na Rakytov odmenil. Ešte spomeniem troch chalanov, ktorí s nami včera začínali túru. Zasa sme sa stretli v sedle pod Rakytovom a na rozdiel od nás zvolili jednoduchší variant ako prejsť túto časť a to bol traverz Rakytova. Na jeho vrchole som si na nich opäť spomenul, pretože výhľad stál naozaj za to.

Po malom občerstvení, načerpaní spomienok vo výhľadoch a s predstavami ďalších podobných túr, sme sa pustili do ostrého klesania, ktoré končilo v Severnom Rakytovskom sedle. Počas celého klesania bolo počuť v pravidelných intervaloch silné bučanie, ktoré sa však v ušiach a v hlave Dhaniho zmenilo na rev obrovského krvilačného medveďa, a tak jeho obavy zo stretnutia s ním sa zväčšovali. No nebolo treba mať žiadne obavy, išlo o kravu, možno býka, ktorý sa zakliesnil niekde v hore pod nami a pri snahe vyslobodiť sa musel zažívať skutočne nepríjemné bolesti, ktoré sprevádzal rykom.

Za sedlom sme sa pustili lesným chodníkom popod vrch Tanečnica k ďalšiemu zaujímavému prírodnému útvaru - Skalná Alpa. Jej samotný vrchol sa obchádza traverzom z východnej strany a opäť sme navliekali pršiplášte, tentoraz na obranu proti oveľa silnejšiemu a dlhšie trvajúcemu dažďu. Takto sme dorazili na Močidlo, kde sa nachádza horský hotel Smrekovica. Mali sme v pláne si dať niečo chutné na občerstvenie, avšak dvere hotela, ako aj celý hotel bol zatvorený. Našťastie sa opäť vyjasnilo, tak sme zapli naše vnútorné motory a prešli ešte kúsok pohodlnou, širokou, aj keď kamenistou cestičkou k rekreačnému zariadeniu na Smrekovici. Rýchlo sme našli bufet a nad ním reštauráciu, avšak na nešťastie sa práve začínal vydávať obed prítomným deťom z detského tábora, a tak nám milé panie z obsluhy povedali, že akurát niečo na pitie si môžeme rýchlo objednať, pretože s jedlom by to bolo až tak o dve hodinky. To sme naozaj nemali v pláne čakať, avšak bez teplého jedla sme nezostali. Dolu pod terasou sme našli kútik s vyvýšeným múrikom, ktorý bol ako stvorený na rýchle využitie našich varičov a prípravu obeda z vlastných zdrojov. Nebolo treba dvakrát rozmýšľať a už nám v ešusoch začínala bublať voda, z ktorej o malú chvíľu bolo vynikajúce jedlo. Teplá hustá polievka bola úplným elixírom a popri vychutnávaní si teplého slniečka a obeda sme na asfalte pred terasou zároveň sušili naše premoknuté veci.

Pohľad pre okolo prechádzajúcich musel byť úžasný, v jednom kúte varíme, kúsok od kuchyne sušíme ponožky a topánky a medzi tým sedíme a obedujeme… Ale čo tam po ostatných, nám to padlo veľmi dobre. Ďalšou posilou pre zúčastnených bola informácia, že aj druhá skupina, ktorá plánovala dnešný cieľ na tomto mieste, je už niekde na vrchole Rakytova, a že doteraz mali šťastie a prehánky ich obchádzali. Poslednou injekciou pre mobilizáciu zvyšku síl bol približujúci sa cieľ, ku ktorému sme pokračovali.

Rýchly prechod popod Malú Smrekovicu lesným prostredím, následne príchod do Nižného Šiprúnskeho sedla s nádherným výhľadom na sever a západ, kde sa nám ukázal Veľký Choč, Nízke Tatry a dokonca v diaľke sa dal na chvíľku tušiť a vidieť Kriváň. Čo nás však netešilo, bola dosť veľká oblačnosť, ktorá pred nami silným dažďom zalievala okolie Liptovského Mikuláša, pričom zo západu sa z diaľky približovala ďalšia oblačnosť, ktorá by mala zasiahnuť aj nás. Aj napriek možnosti dažďa, úchvatná krása okolitej prírody nám dodala ďalšiu silu a širšou lesnou cestou sme prišli do Vyšného Šiprúnskeho sedla. Nezdržovali sme sa a rezkým tempom lúčno-lesným terénom sme zostupovali smerom k Vtáčniku, aby sme následne už viac lesným prostredím, cestičkou ako na húsenkovej dráhe prešli na Malinô brdo.

To sa nám krásne otvoril pohľad na zjazdovku pred nami, lyžiarske stredisko a nový bufet na vrcholovej stanici lanovky (ktorý bol zatvorený), ale taktiež sa priblížila veľká oblačnosť, ktorá v sebe skrývala veľa vody. Nasadili sme teda opäť pršiplášte a pustili sa najkratšou cestou dolu, krížom cez zjazdovku. Zrýchlený krok, pribúdajúca intenzita dažďa a možno aj únava z dvoch dní pochodu spôsobili, že najskôr len jemne, ale potom aj drsnejšie, skoro ako na saniach sa dolu svahom skotúľala dcéra. Nič sa jej nestalo, ale keďže jej druhý pád skončil tesne za mnou, tak sme radšej zvolili väčšie rozstupy, aby sme nedopadli ako panáky na bowlingu.

Ako bolo, tak nebolo, prišli sme úspešne bez zranení dolu, pod terasou zavretej reštaurácie sme ešte chvíľu čakali, a keďže dážď pomaly ustával, tak po zlepšení situácie sme pokračovali poslednou, ale pre naše nohy najnáročnejšou etapou cesty, zostupom po asfaltke na Vlkolínske lúky s očakávaním ďalších asi 5 km na stanicu v Ružomberku. Po prechode cez Vlkolínske lúky sme začali nepríjemne cítiť tvrdý asfalt, a tak, keď sa za nami objavila dodávka, nesmelo, ale s o to väčším odhodlaním som sa postavil do cesty, aby som prinútil vodiča zastaviť. Zasa sa ukázala ochota ľudí pomôcť a aj napriek tomu, že sme dvaja skončili vzadu v kufri, nás naložil a zviezol dolu do Ružomberka a vysadil nás priamo pred stanicou. Aj napriek ponuke odmietol akúkoľvek pozornosť, o peniazoch už vôbec nehovoriac, tak mu opätovne aj týmto spôsobom ešte raz ďakujeme.

A to, že bolo správne rozhodnutie posledné kilometre absolvovať v dodávke, hovoria slová Stana, ktoré povedal pri príchode do Ružomberka: “Až keď som z auta sledoval, koľko asfaltky by nás čakalo, tak ma rozboleli celé nohy… Bol by to mordor…”

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek