Via Dinarica. Nie, nie je to v Taliansku ako by sa z názvu mohlo zdať. Tesne vedľa. Toť kúsok východnejšie od apeninskej čizmy, krížom cez Jadran a sme v Dinároch. Via Dinarica – Dinárska cesta vedúca zo Slovinska cez Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a končiaca v Albánsku. Za dva týždne by sme ju nestihli prejsť, lebo nie sme pretekári, preto sme si vybrali etapu v rámci Bosny a Hercegoviny. S týmto šialeným nápadom prišiel FunTTomas (alias Dobrilo), ktorý má slabosť na balkánske hory a počas leta zistil, že má balkánske gény. Ďalším účastníkom zájazdu je Robo (alias Jezerin), ktorý sa dá nahovoriť na každé dobrodružstvo a čím náročnejšie, tým lepšie. Daulaghiri (alias Tichomir) sa nechal nahovoriť vďaka tomu, že Dinárske hory už dlho obdivuje, ale ešte tam nebol. Phalike chcel ísť tiež, ale namiesto horúcej stredomorskej klímy si vybral škandinávsky chlad a komáre. Päticu mala uzatvárať Psyloo, ktorá nakoniec zamierila do strednej Ázie.

Hajde na Balkán!

Odkrvení (boli sme darovať krv, aby sme mali voľno) si to šinieme popri Hrone cez šíre maďarské stepi a tunely (áno, Maďari majú viac diaľničných tunelov ako my) na bojové pole pri Moháči. Oprášime si zabudnuté znalosti z dejepisu na významnom bojisku, prekročíme veľtok Dráva a cez chorvátsku Slavóniu pokračujeme do regiónu Posávie, aby sme na večeru zhltli čevapčiči v Banja Luke. Krátka špacírka v historickom centre, ktoré večer čaká klasická žúrka. Nás zas večer čakajú na turistickej chate Manjača, tak hajde na planinu. Tesne pred cieľom uprostred ľudoprázdnych hôr je nezvyčajne rušno. Stánky, ľudia i hliadkujúci policajti. Hneď po príchode na chatu zisťujem, čo sa deje. Ženy, sediace na priedomí chaty, nás už netrpezlivo vyzerajú a hovoria, že zajtra bude na planine korida! Prekvapene neveríme, ale hneď to napraví tradičná uvítacia rakija. V družnej debate so ženičkami pri fľaške si aj moji parťáci pomaly zvykajú na komunikáciu v srbčine a čím viac pohárikov vypijú, tým lepšie rozumejú...

Za večerný výpadok prúdu (pre koridu) nám ženy nachystajú fajnové raňajky. Mimochodom, chatu na bookingu nehľadajte, objednal som ju za pár minút jedným mejlom do turistického klubu. Lúčime sa a poďho do mestečka Jajce. Najprv sa zastavíme pri Plivskom jazere, kde si pozrieme vodenice (malé rodinné vodné mlyny). Robo (Jezerin) si zapláva v jazere a smerujeme na miesto činu Mateja Korvína. Stredoveká pevnosť v Jajce, kde nemôžeme vynechať nádherný Plivský vodopád, nad ktorým je postavené staré mesto. S hrmením nastupujeme do auta, aby sme zaparkovali u kamoša Omera v Jablanici, kde mu priamo popred dom prechádza Via Dinarica. Napakujeme si veci do báglov a opäť za hrmenia nás vysoko do hôr odváža džípom Suľo, popíjajúci pivo. Búrka sa stále krúti na opačnej strane kaňonu Neretvy, preto (s)pokojne vyrážame v ústrety strmine na Milanovu kolibu, pri ktorej stojí nová turistická chata Medžuprenje. Kamoš Omer nám od luxusnej chaty našťastie vybavil kľúče, tak nespíme v staručkej chatke, ale v parádnej chate, kde je všetko, čo treba, vrátane elektriny. Napriek tomu, že je prázdninový víkend, tak sme tam sami. Taký je Balkán!

Hercegovinské Himaláje

Vyrážame do najkrajšieho pohoria v Hercegovine – Prenj, ktoré turisti označujú za Hercegovinské Himaláje. Keď vyjdeme na hranu krasovej planiny, Maťo (Tichomir) je ohromený rozľahlosťou horstva. A nikde ani nohy. Sledujeme červeno-biele značky, lebo Prenj je známy tým, že sa tu nachádza mnoho mínových polí (hlavne po obvode horstva). Pohyb po značených trasách je bezpečný, ale chodníky nie sú vydupané ako u nás. Cestička sa ľahko stratí v spleti mohutných krasových jám a škrapových polí. Našťastie som Prenj trochu pobehal s Omerom, tak viem, kde treba nabrať vodu. V krase je vzácna a teplota sa opäť šplhá cez 30 °C. Keď zídeme do záveru nádhernej doliny Tisovica, opäť sa zbierajú búrkové mraky. Doplníme si vodu v dobre ukrytom prameni Vrutak (zaštopľovaná hadica medzi skalami) a na obed si sadneme pred rovnomennú turistickú chatku (zamknutá). Stretávame prvých turistov, ktorí si vybehli na najvyššiu horu (džíp majú v doline Tisovica). Traja domáci a najstarší z nich je tu po desiatkach rokov, aby videl, čo sa zmenilo od poslednej občianskej vojny v 90-tych rokoch. Búrka sa blíži, preto nás posielajú do starej búdy povyše. Oni schádzajú v najväčšom lejaku naspäť k autu a my vegetíme v plechovej útulni, kým neprestane pršať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po výdatnom oddychu i lejaku ukrajujeme posledné dnešné stúpanie pod dominantu Prenju – dvojvrchol Zelena glava a Otiš. Jezerin sa rozhodne, že výstup na najvyšší bod pohoria absolvuje ešte večer. Nám sa s Tichomirom už nechce (už som hore bol) s ťažkými batohmi, tak pokračujeme pohodlným traverzom na útulňu Jezerce. Na chate sú dvaja turisti. Nemec a jeho domáci sprievodca z Mostaru. Hneď naleje uvítaciu rakiju, tak sa mu revanšujem dolnozemskou dulovicou od známeho z Vojvodiny. Čochvíľa prichádza Tichomir a Jezerin až so súmrakom, lebo sa zdržal hore. Debatujeme o bosnianskych horách i o Tatrách, kam sa Miroslav chystá v septembri. Pracuje v Odmíňovacom centre Bosny a Hercegoviny a práve sa dozvedel, že zahynuli dvaja pracovníci pri odmíňovaní... Nadránom sa namiesto voľna musí vrátiť do Mostaru a my zaliezame do spacákov v podkroví.

Neborácky na Boračko jezero

Ráno si naľahko Tichomir vybieha na Zelenu glavu a my zatiaľ upratujeme útulňu. V dopoludňajšom úpeku schádzame z chaty a na základe Mirových rád meníme trasu, aby sme sa vyhli nudnému a úmornému úseku po dlhej makadamovej ceste z priesmyku Rujište na Boračko jezero. Ľudoprázdnymi horami opúšťame nádherný Prenj, ktorý sa s nami lúči stádom divokých koní aj so žriebätami. Z vysokohorských lúk vstupujeme do bukových lesov a po lesnej ceste Boračka draga schádzame smer Boračko jezero. Za napojením na magistrálu nás zláka značená odbočka, idúca presne k jazeru. Lenže po dlhom zostupe značenie končí v obrovskom rúbanisku a v spleti slepých zvážnic, z ktorých ani jedna nepokračuje k jazeru. Uchodení a pre potenciálne riziko mín sa voľky-nevoľky musíme vrátiť späť na makadamovú cestu, ktorú sme nechali vysoko nad nami.

Horúčava, únava a zbierajúce sa mračná nám nepridávajú na nálade. Keď prichádzame nad dedinu Borci, búrka nás neminie, preto vbiehame do prvého opusteného domu. Slúži ako maštaľ, preto len naťahujeme pláštenky a frčíme ďalej. Na križovatke s hlavnou cestou je opustený dom s bývalou predajňou, preto bez rozmýšľania využívame úkryt na odomknutom poschodí. Počas lejaku parťákom vysvetľujem, prečo je dedina vyľudnená, čím ich konfrontujem s dopadmi občianskej vojny. Po dúhe nám nič nebráni doraziť dnešnú etapu, preto vykročíme po ceste k jazeru. Od asfaltového pochodu nás ušetria miestni raftáci, ktorí nás bez stopovania berú do mikrobusu a pri vykladaní nezabudnú zaželať príjemný pobyt.

Boračko jezero je rekreačným zázemím pre mesto Konjic a tiež obľúbený turistický cieľ v rámci Bosny a Hercegoviny, tak ponúka viacero ubytovacích možností. Pri vstupe do areálu je recepcia, ale plynule pokračujeme ďalej a náhodne si vyberáme Vilu Boračko jezero. Uťahaní si sadáme na uvítacie pivko. Doslova tancujúci čašník sa hneď pýta odkiaľ sme a po zistení, že zo Slovenska, okamžite predvádza svoje znalosti slovenčiny. Vďaka predchádzajúcim cyklohosťom zo „slovenského Ríma“ nás zahrnie dávkou írečitých vulgarizmov, názvov alkoholických nápojov a podobných „prepotrebných“ konverzačných fráz. Dobre sa na tom bavíme a vďaka tomu sa hneď búra profesionálna bariéra obsluha versus hostia. Pobavení, napapkaní a napojení zaspávame únavou do ďalšej etapy putovania.

Autori fotografií: Martin Baniari a Tomáš Trstenský

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek